Cestuje so synom po svete od jeho siedmych mesiacov

Veronika Čechová (28) vyštudovala FTF VŠMU v Bratislave, magisterské štúdium končila spoločne so svojím synom Vincentom. Ako živnostníčka v oblasti filmovej produkcie sa musí naozaj obracať.

Sama spomína, ako mala vedľa excelovej tabuľky s termínmi nakrúcania ďalšiu tabuľku s organizovaním babysittingu.

Pri takomto dynamickom zamestnaní zdá sa balenie a cestovanie s dieťaťom nemôže byť problém :-).

 

Veronika so svojim synom cestujú

Veronika Čechová pestuje so svojím synom Vincentom úžasnú záľubu – cestujú. A to nielen po okolí domova. Navštívili nejedno hlavné mesto Európy, a zaleteli si aj do Južnej Ameriky, kam Veronika cestovala pracovne. 

Dá sa s deťmi pohodlne vyraziť na cesty a zbierať zážitky? A zaujímajú ich vôbec nové miesta a noví ľudia? Veronika a Vincent nás nechali nazrieť do svojho cestovateľského sveta.

Cestujete so svojím synom už od malička. Ako si spomínate na svoju prvú zahraničnú výpravu?

Áno, cestujem s ním od jeho siedmych mesiacov. Vtedy letel Vincent prvýkrát lietadlom. Prvá zahraničná cesta bola, myslím, niekam, kam sme cestovali autom, ale tú ozajstnú prvú mám spojenú s cestou na Mallorcu.

Zvolili sme kratšiu trasu a bola som príjemne prekvapená, ako dobre cestu zvládol. Nemal problém obsedieť mi dve hodiny na nohách a pozerať sa z okienka. 

Cestovanie je vaša srdcová záľuba. Ako ho zmenilo narodenie synčeka?

Áno, cestovanie mám veľmi rada. Veľakrát vyhľadávam aj prácu, ktorá je spojená s vycestovaním kamkoľvek. Je to vec, na ktorú sa podľa mňa vždy oplatí minúť peniaze. Pokiaľ je človek zvedavý a vnímavý, niekoľkonásobne sa mu to vráti a zážitky si bude pamätať po celý život. Častokrát sa to opakuje ako klišé, ale u mňa to platí na sto percent. 

Keď sa narodil Vincent, začala som cestovať ešte viac. A oveľa viac rekreačne – mám potrebu ukázať mu všetko, čo už poznám, a zároveň s ním spoločne zdieľať radosť z novoobjavených miest na svete.

Ktoré krajiny ste spoločne navštívili? A kam sa ešte chystáte?

Videl so mnou Mallorcu, Paríž, Londýn, Uherské Hradiště, viaceré mestá v Brazílii – napr. aj Rio de Janeiro, Viedeň, Lido de Jesolo, Benátky, Berlín…

To je základ z toho, čo sme navštívili spoločne. Teraz máme s cestovaním chvíľu pauzu, kvôli mojim zdravotným ťažkostiam, ale v podstate radi vycestujeme kedykoľvek a kamkoľvek. 

Trošku sme už obmedzení škôlkou a stálejším režimom. Určite máme v pláne Californiu, Peru, Austráliu a Nový Zéland, a ešte chceme veľmi vidieť dánsku Kodaň. Sľúbila som mu tiež, že ho vezmem na Veľkonočný ostrov, kde som bola pred jeho narodením. Aha, a najnovšie chce ísť na Mesiac, ale na to si bude musieť chvíľu počkať. Alebo sám zarobiť :).

 

Balenie, presúvanie, adaptácia detí na nové prostredie. Ako to ako slobodná mamička zvládate sama, keď na to niekedy nestačia dvaja rodičia?

Osobne míňam peniaze najviac na cestovanie a dobré, kvalitné jedlo. Som ten typ človeka, ktorý si nebalí zbytočne veľa vecí, s Vincom nám na tri týždne stačí spoločne jeden 25L ruksak. Pokiaľ sa balím na viac ako tri dni, už je to u mňa identické ako zbalenie na tri týždne. Uvidím dokedy nám tento systém bude fungovať. 

Kým bol bábo a kojila som, skutočne som nepotrebovala viac než plienky a nosič, hlavne v teplých krajinách v lete. Teraz je to už trošku komplikovanejšie, ale rozhodnie nie nemožné. Vždy sa dá potrebná vec kúpiť priamo v destinácii. A ak by sa nedala, mám ju už určite zbalenú.

Mám šťastie, že Vinca cestovanie baví a nebýval vôbec chorý. Nemá problém s presunmi, zbožňuje lietadlá a vlaky. Väčšinou sme šli na výlet za niekym, kto v danom meste žije. Buď to boli kamaráti u ktorých sme rovno mohli aj prespať, alebo som vždy vedela, že v tej krajine žije nejaký môj známy, ktorý by mi v prípade akejkoľvek núdze vedel poradiť, čo robiť. To som našťastie nemusela nikdy využiť. Vždy sme stretli iba milých a ochotných ľudí. Prípadne sme vycestovali pracovne, takže sme od začiatku mali spoločníkov.

Máte pri cestovaní nejakú tradíciu?

Áno, namiesto magnetiek na chladničku zbieram Vincovi detské knižky v rodnom jazyku krajiny, v ktorej sme. Cuzdia reč ho odmalička fascinuje, ešte poriadne ani nerozprával po slovensky, a už si všímal iné intonácie hlasu a podobne. Z poslednej cesty si zapamätal viac základných fráz než ja. A ja pokiaľ mám na mieste inšpiráciu, rada si prinesiem ako suvenír drobné tetovanie na tele.

Cestujete aj po Slovensku? Čo sa u nás oplatí vidieť a navštíviť?

Priznám sa, že Slovensko sme ešte detailne nezmapovali, ale rozhodne to mám v pláne. Navštívili sme skôr klasické, turisticky známe miesta – Čičmany, Trenčianske Teplice, Banskú Štiavnicu, Liptov, Kontaktnú zoo pri Liptove, Tatry, Štrbské Pleso a Lomnický štít. Máme v pláne Slovenský Raj, Zrakovú pyramídu v Súľove, a určite aj sledovanie hviezd v Parku tmavej oblohy Poloniny, keďže Vinca momentálne fascinuje vesmír.

 

Priniesli ste si z ciest aj nejaký nevšedný zážitok?

Zážitok, na ktorý spomínam dodnes, bol moment, keď sme asi o deviatej večer cestovali domov metrom v Paríži. Vincent mal už takmer jeden rok a mala som ho v nosiči. S vážnym výrazom si obzeral pani, ktorá mala na hlave obrovský turban a bola trošku objemnejšia. 

A čo bolo pre neho najzaujímavejšie – mala tmavú farbu pleti. Čakala som, čo príde, lebo z nej nechcel sputiť oči. Pani si to všimla a sledovala ho tiež, bez akejkoľvek inej reakcie. Iba sa na seba asi 15 sekúnd dívali. V tom sa Vincent usmial a pani mu úsmev opätovala. Dodnes ho neprekvapí ktokoľvek s iným zjavom, či inou farbou pleti. 

Všimla som si, že na Slovensku zvyknú deti ukazovať na ľudí inej farby pleti prstom.  Je to pre ne niečo nové, tak sa tešia alebo čudujú, ale dotyčným to nemusí byť celkom príjemné. Už vtedy mi bolo jasné, že budem s Vincentom cestovať kamkoľvek, vždy, keď to bude možné. 

Myslím si, že je dôležité zažiť iné kultúry, jedlo, jazyk a zvyky ľudí v ich domácom prostredí. Deťom to dáva veľa, aj keď to tak na prvý pohľad vôbec nemusí vyzerať. Spomínam si aj na moment pred rokom a pol, keď Vinco v Riu de Janeiro začal hrať na bubny a tancovať spolu s pouličnými umelcami. To sú momenty, ktoré človek nenaplánuje, ale pamätá si ich celý život.