Boli sme na dovolenke bez detí!

Bežná rodinná dovolenka. Naša “relaxačná cesta” sa začala ťahaním tašiek s plienkami, kočíka, prekliatych drobností na ošetrovanie, k tomu ešte tie bežné 2 kufre, dve príručné batožinky, sedačku do auta (nakoľko sme sa chystali nejaké si prenajať v miest pobytu), fotoaparát, kameru, …

„Zavesíš mi na krk moju peňaženku? A ak podržíš na chvíľočku túto tašku, myslím, že si dokážem posadiť Karolínku na hlavu. Och, zakrýva mi oči, budeš ma musieť zaviesť k bráne a k lietadlu. Objala ma okolo hrdla,.. nemôžem sa nadýchnuť… len aby sa mi podarilo dostať sa na svoje sedadlo predtým ako ma načisto udusí…“

Tentokrát sme to skúsili úplne inak.

S manželom sme sa práve vrátili z našej druhej svadobnej cesty. Mesiac bez deciek.

Videli sme nádherné veci. Zabávali sme sa, jedli sme, prevážali sme sa, navštívili sme zaujímavé miesta, boli sme v divadle, v nočných kluboch, na výletoch, v múzeách, na lanovke, nakupovali sme. No, bolo to super. Prezreli sme si mesto, tancovali sme pod šírym nebom.

To dieťa bolo monštrum

Našim najobľúbenejším okamihom z celej cesty bola chvíľa, keď sme večerali v malom útulnom bare – inak nič zvláštneho – a prišla iná dovolenkujúca dvojica s detvákmi. Malé šesťročné, prehnane hanblivé dieťa s dokonalými spôsobmi a dvojročné dieťa na ktorého chovanie by mohol byť hrdý každý opitý námorník. To dieťa bolo monštrum.

Boli sme tak šťastní. Pozorovali sme s potešením, ako otĺkal ozdobu v strede stola. Taký entuziazmus! Toľko energie! Hlasno sme sa zasmiali, keď objavil strieborné príbory a rafinovane premenil príborový nôž na malý detský meč.

„ Otec, daj pozor! Ide Ti po očiach!“ Keď sme spozorovali záujem decka o pohár s horčicou, uzatvorili sme stávku :“podarí sa mu dať si plnú polievkovú lyžicu horčice do úst alebo nie?“ O, ako sme si želali vidieť jeho tvár, keď bude mať plnú pusu pálivej horčice!

Rodičia vyzerali, ako keby sa práve vrátili z dvojsmennej šichty v Harryho parnej umývačke áut. Nepozerali sa jeden na druhého. Sedeli so sklesnutými hlavami s rozstrapatenými vlasmi a skleným pohľadom v očiach, ktoré hovorili :“ Skončí to niekedy? “ Vyžaroval z nich určitý druh nevraživosti. Pravdepodobne sa navzájom obviňovali.

Nakoniec spozorovali, že ich chlapček je na najlepšej ceste stať sa „horčicovým umelcom roka“. Rýchlo mysliaci otec zadržal chlapčekovu malú rúčku a povedal

„Nie“!

Chlapček rozhorčene zavrešťal tak, že sa mi zrazila šľahačka na káve. Otec sa so zahanbenou tvárou poobzeral okolo, či niekto pozoroval synovo nemiestne chovanie. Pozrel sa našim smerom a …

Uvidel nás – škodoradostných.

Myslím si, že nepochopil, prečo sa tak zabávame. Prečo vyzeráme ako dve hyeny s vianočným tajomstvom. Prečo sme usmiatí, prečo nad našimi hlavami svieti jasná gloriola sebauspokojenia.

Možno až niekedy v budúcnosti, keď sa jedného dňa vydá na svoju druhú svadobnú cestu bez detí a uvidí dvoch vychytralých rodičov, ktorí sa snažia dovolenkovať so svojim dvojročným fantastickým opitým námorníkom. Potom pochopí naše samoľúbe uspokojenie.

---

Prišla nám zaujímavá reakcia na článok od Janky.

Prečítajte si ju:  Nebojte sa opustiť svoje deti»»»

Ak máte chuť dodať niečo viac ako koment na facebooku alebo tri riadky v diskusii pod článkom, napíšte mi. Radi uverejníme. eva(at)babetko.sk 

(6 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...