Ako nebyť zajatcom svojho života

Istý sociologický prieskum v Amerike sa zaobe­ral skupinou trojročných detí. Každé dieťa dostalo nahrávací prístroj, ktorý bol stále zapnutý, a istý čas sa plynulo sledoval bežný život týchto detí. Záznamy, na ktoré sa nahrávalo všetko, čo sa dialo v okolí dieťaťa, sa každé dva týždne vyhodnocovali. Nakoniec všetok materiál zhromaždili a výskumníci začali analyzo­vať a hodnotiť výsledky.

Ukázalo sa, že 85% zvukových záznamov ob­sahovalo slová

prestaň, nie alebo nerob to.

Celkovo vzaté, týchto 85% záznamov vyjadrovalo takéto zá­sadné hodnotenie ľudí z okolia dieťaťa:

„Nie si dosť dobrý. Nie si taký, aký máš byť. Nesprávaš sa tak, ako by si sa mal. Nespĺňaš to, čo od teba druhí čakajú. “

Je dobré vedieť, že mnohým z nás tisícoraký­mi spôsobmi vštepovali do mysle takéto presvedčenie (ktoré vôbec nemusí byť pravdivé), a to je dôvod, prečo si tak často chybne vykladáme sku­točnosť, pochybujeme o sebe a neveríme si.

Ovládať môžeme iba vlastnú snahu

Máme plnú hlavu manipulačných povier, ktoré nám hovoria, aký by sme mali byť, ako sa máme správať, čo sa od nás očakáva, čo rozhodne nesmieme… Je toho veľa, čo by sme mali. Snažíme sa podriadiť, lebo to všetci očakávajú. A niekde medzitým sa stratí to, čo by sme radi my sami, bez ohľadu na druhých. V tom momente nám však zíde na um, že sme sebeckí, ak myslíme na seba. Lenže je rozdiel medzi tým, ako sme k dispozícii ostatným a tým, ako sa staráme o svoju vlastnú pohodu a radosť zo života.

Spomínam si, keď som bola na materskej a túžila som po tom, aby niečo nabúralo ten stereotyp, ktorý môj muž nazval papá-pišá-kaká. Prihlásila som sa na kurz modelovania z hliny, ktorý mi dal do pozornosti práve manžel a vybrala som sa tam. Celý čas som mala výčitky, že som odišla od syna, lebo veď čo ak bude hladný – ešte som kojila, alebo ho muž nebude vedieť utíšiť. Vôbec som z toho času pre seba nič nemala, len som premýšľala, čo ak… Prišla som domov a moji chlapi boli spokojní – nechýbala som im. Tešili sa, že som mohla byť sama so sebou a im bolo dobre tiež. Ešte mi asi 2-3 krúžky trvalo, než som prestala myslieť na to, čo keby, a potom som si ten čas dokázala naplno užívať. A hlavne, pripustila som, že si to zaslúžim a všetci z toho majú osoh, hoci to robím kvôli sebe. Práve pochybnosť, či si to môžem dovoliť mala v moci moje prvotné nastavenie mysle, či som dosť dobrá mama, keď si len tak odídem za svojou zábavou.

Potrebujeme skutky, aby mohli nápady žiť

Žijeme rýchlym tempom v spoločnosti, ktorá je nastavená na výkon. Našu pozornosť neustále púta niečo, čo je naliehavé, dôležité, a čo treba riešiť okamžite. Ťažko sa nám pod takýmto tlakom hľadá priestor pre seba. Nehovoriac o tom, že kladieme na sebe zvýšené nároky a chceme byť dosť dobrí, šikovní, úspešní, schopní…

Keď sa pýtate, ako to ustáť, mám takéto tipy z mojej ženskej skúsenosti:

• Byť kreatívne, aby ste boli schopné vytvárať alternatívne riešenia a zvažovať viacero možností. Aj keď niekedy riešenia nevidíme, neznamená, že neexistujú. Niekde sú pre nás ukryté a potrebujeme ich objaviť – práve tak, že sa na veci pozrieme inak ako doteraz.
• Byť flexibilné, aby ste zvládali nástrahy všadeprítomnej zmeny a trénovali frustračnú toleranciu – čiže nemôžete predpokladať, že vám na prvýkrát vyjde všetko podľa vašich predstáv. Patrí k životu robiť chyby a učiť sa z nich, len tak sa posúvame vpred.
• Byť vyvážené v zmysle toho, že dbáte na rovnováhu vašich jednotlivých rolí v živote a nechcete byť super ženami za každú cenu a v každej situácii. Je vám trápne požiadať o láskavosť, alebo delegovať nejakú prácu? Vašu hodnotu to rozhodne neznižuje, chráni vás to pred tým, aby ste išli na doraz a boli zrútené zo všetkej tej záťaže, ktorú na seba beriete.
• Byť vyrovnané, kedy dávate priestor nielen svojej práci, ale aj vzťahom, odpočinku, relaxu a záujmom, aby ste mali radosť zo života a sršala z vás. Iba povinnosti vám život nepresvetlia, potrebujete doň vnášať aj niečo, čo vás baví a pričom strácate pojem o čase.

A pamätajte:

„Zatiaľ, čo žijeme, v jednom kuse robíme chyby a učíme sa z nich. Nie sme zrodení k tomu, aby sme boli ideálni, ale aby sme boli skutoční – nie preto, aby sme sa stali niekým iným, ale aby sme sa stali sami sebou. Každý z nás robí okolo seba neporiadok, ale nič nie je menej dôležité, než skóre v polčase. Vďaka tomu, že prijímame svoju ľudskosť, prebúdzame svoje duchovno. Uznanie vlastných omylov môže byť najväčším triumfom zo všetkých.“

Dan Millman