Ženy po pôrode skrývajú bulímiu či anorexiu aj niekoľko rokov

Poruchami príjmu potravy netrpia len dospievajúci tínedžeri na prahu dospelosti ale i zrelé ženy, ktoré sa stali matkami. Náročné mesiace tehotenstva nasledované pôrodom a šestonedelím môžu čerstvú matku poznačiť i v pohľade na seba samú, jej telo a krásu.

foto: shutterstock

Narušenie sebaobrazu

“Mám skúsenosť, že ženy po pôrode neprichádzajú úplne bezprostredne, ale až po nejakom čase. Je veľký rozdiel či mala žena poruchu príjmu potravy ešte pred otehotnením alebo sa choroba vyvinula až po pôrode. Rozdiel tkvie v psychologickom prístupe,” opisuje Zuzana Pšaková, psychologička a terapeutka z organizácie Chuť žiť.

Obdobie šestonedelia sa spája s telesnými zmenami. Ako je známe, v tele pôsobia hormóny, ktoré znovu zaväzujú maternicu a prinavracujú tak telu jeho pôvodný stav, čomu napomáha i dojčenie. V tomto období žena ešte vníma zmeny, ktoré sa odohrávajú nielen v jej tele ale i vo formovaní postavy. Ak však ani po čase nie je návrat k pôvodnej váhe alebo postave podľa jej predstáv, môže začať inklinovať k procesu, ktorý neskôr spustí poruchu príjmu potravy.

Mentálna anorexia alebo bulímia?

Medzi tínedžermi na prahu dospelosti a dospelými ženami je zásadný rozdiel najmä v konkrétnej diagnóze a v odlišnom priebehu poruchy. Mentálna anorexia sa týka zväčša mladšieho veku, hoci môže pokračovať i do dospelosti, ale u žien po pôrode sa častejšie vyskytuje mentálna bulímia a záchvatové prejedanie.
“V priebehu dvoch hodín klientka skonzumuje veľký objem potravín, čo je nasledované výčitkami a snahou zmariť predošlý čin podobou zvracania a užívaním laxatív. Pri mentálnej anorexii ide o reštrikciu potravy, čiže minimalizáciu energetického príjmu,” vysvetľuje psychologička, Zuzana Pšaková.

Ako porucha príjmu potravy ohrozuje dieťa po pôrode

“Novorodneca môže ohroziť, ak žena pred tehotenstvom alebo počas neho už trpela poruchou príjmu potravy a príznaky stále pretrvávajú. Pri oboch diagnózach je štatisticky dokázané, že deti majú aj nižšiu pôrodnú hmotnosť a vyžadujú si špeciálnu starostlivosť. Aj keď sa telo ženy prirodzene hojí, potrebuje dostatočný príjem vitamínov a všetky potravinové skupiny a ak tento príjem absentuje, žena je oslabená, má menej energie a starostlivosť o novorodenca môže byť veľmi náročná.”

Obísť tu nie je možné ani tému popôrodnej depresie, ktorá je vďaka poruche oveľa výraznejšia. Samotná diagnóza je totiž spájaná s úzkostnými stavmi a výskytom depresií. Ak je teda žena po pôrode oslabená fyzicky i psychicky, starostlivosť o dieťa je náročnejšia najmä ak ide o novorodenca s nižšou pôrodnou hmotnosťou.
“Pokiaľ klientka nemá dostatočný energetický príjem, nastáva i komplikácia s dojčením, čo tiež nepridáva k pokojnému návratu domov z pôrodnice,” dodáva Zuzana Pšaková.

Choroba je pocit istoty a absolútnej kontroly

Podstatou poruchy príjmu potravy sú nutkavé myšlienky. Poháňajú konať ženu tak, aby im vyhovela, napríklad znižovať príjem potravy, čo najjednoduchšie pri mentálnej bulímii dosiahne zvracaním. Nutkavé myšlienky a ich tlak spôsobia, že žena si nájde spôsob, aby svoje konanie utajila aj pred najbližšími v rodine. Podstata psychologickej roviny je pocit kontroly nad situáciou.
“Klientka má pocit, že práve to ochorenie je miesto, kde našla dohľad nad svojim životom. Ideálne kontroluje svoj príjem, kedy má čo a kde časovo usporiadané, stáva sa perfekcionistkou a tlak tých myšlienok ju presvedčí o tom, že má absolútnu moc nad situáciou a preto sa snaží udržať si chorobu. Cíti sa vďaka nej na psychologickej rovine bezpečne. Miesto, kde si dokážem kontrolovať svoj život je pre mňa bezpečné. Choroba je pre klientky lepší stav, než si predstaviť byť bez získanej istoty. Preto sú ženy schopné obetovať množstvo energie na to, aby svoju diagnózu utajili a zachovali si ju,” objasňuje psychologička.

Určenie diagnózy poruchy potravy

Diagnózu určuje obvodný lekár v spolupráci s psychiatrom. Pri mentálnej anorexii sa u dospelých sleduje pokles hmotnosti a pracuje sa aj s BMI (Index telesnej hmotnosti). Do úvahy sa berie i sledovanie svojho vzhľadu, skreslené vnímanie svojho výzoru, prítomné myšlienky ohľadom stravovania a hmotnosti a u žien vynechávanie či úplná absencia menštruačného cyklu. Zanedbať by sa nemali ani výsledky krvných testov a stav štítnej žľazy.

Mýtus “Stačí sa predsa najesť a si z toho vonku!”

Strava sa nahradiť nedá. Ako je teda možné oklamať vlastné telo a v potrebe prijať stravu ju odmietnuť? Veľkú rolu v odmietaní stravy počas choroby zohrávajú neurotransmitery v našom mozgu a dopamín.
“O dopamíne môžeme hovoriť ako o hormóne túžby. Chceme sa najesť, uvidíme pekáreň, vojdeme a dopamín má na starosti to, že máme chuť na čerstvé voňavé pečivo pred nami. Po prijatí máme príjemný pocit, pretože sa tento hormón vylúči. Je to forma odmeny. Pri poruchách príjmu potravy dopamín zabezpečuje odmenu vtedy, ak sa klientka nenaje. Vtedy dochádza k jeho vylučovaniu, ide o opačný proces ako má ostatná zdravá populácia,” poukazuje na rozdiel Zuzana Pšaková.

Tento typ choroby sa radí k psychosomatickým, pretože aj biologický faktor je z hľadiska neurológie neoddeliteľnou súčasťou problému. Dochádza k vylučovaniu transmiterov inak než za iných okolností pri zdravom človeku. A to zabezpečuje fungovanie mozgu na neurologickej úrovni tak, že klientky dokážu jedlo nepríjmať alebo ním manipulovať opačným smerom. Pri mentálnej anorexii odmena prichádza pri odopretí stravy, nie pri jej prijatí. Rozšíreným mýtusom býva, že pri podobnom ochorení sa stačí najesť. Ale ak sa bližšie pozrieme na neurologické zmeny, ktorými si žena prechádza, nie je to vôľou ovládateľné a na psychologickej rovine je veľmi ťažké vzdať sa tohto princípu odmeňovania sa.

Liečba si vyžaduje čas a prijatie rodiny

Dôležité pri zmene tohto spôsobu zmýšľania je nastaviť psychologické zrkadlo a prinavrátiť mozgu jeho správne fungovanie. Pri liečbe sa to okrem iného dosahuje aj psychoterapiami a konzultáciami s psychológom. Je to však proces, ktorý neraz trvá i niekoľko rokov a je náročný nielen pre pacientku ale i rodinu. Rodina je však neoddeliteľnou zložkou ktorá by počas procesu uzdravovania mala podporovať ženu v jej liečení, nekritizovať ju za prípadné zlyhania, ale pomôcť jej vrátiť sa späť do zdravého režimu.

“Liečba si vyžaduje pomerne dlhý čas. Pokrokom môžeme nazvať stabilizáciu hmotnosti, kedy nekolíše a je v prirodzenom rozmedzí. Ďalším krokom k vyliečeniu je obmedzenie nosnej témy vzhľadu a nutkavých myšlienok, je to proces sebaprijatia a prijatia svojho obrazu. Klientka sa potom môže oslobodiť od jednostranne zameraných tém skreslenej skutočnosti a začne sa venovať svojim záujmom, vzťahom a životu, ktorý jej prináša pokoj, šťastie spokojnosť,” dodáva Zuzana Pšaková.