Čo vám o depresii povedia ľudia, ktorí ju nikdy nemali (alebo keď si chcete pohladkať jednorožca)

Na internete nájdeme veľa článkov, ktoré sa snažia edukovať o depresii zdravých ľudí, najmä aby boli v obraze, čím depresívny človek prechádza. Búrajú také to klišé okolo depky, vystríhajú pred frázami, ktoré nie je ok hovoriť ľuďom s depresiou.

Lenže v bežnom živote sa depresívny človek stretáva s prípadmi, ktoré očividne nevideli žiadne internety.

Môžeme si vybrať, či chceme radšej pohladkať dúhového jednorožca alebo čakať, kým tieto dobromyseľné návody zacielia na dostatočne veľké množstvo ľudí a svet bude krásny, všetci to pochopia a už nikto nás nebude posielať do lesa v kompresných podkolienkach, aby sme depresiu rozbehali.

Keďže ja mám radšej jednorožcov, prišlo mi to, že bude lepšie zamerať svoju energiu na nás smutkov (ako by povedal Joe Moe, autor knihy Úžasný svet depresie). Na to, čo so mnou robia niektoré návody zdravých ľudí, ktorí to síce myslia dobre, len prd z toho.

Prečo máš depresiu, keď na to nie je dôvod?

Pamätám si na ten slávnostný moment, ako som doma oznámila, že bachnime šampanské, tak teda mám depresiu. Práve mi to potvrdila druhá psychiatrička, tej prvej som predsa takú blbosť nemohla uveriť!

Čakala ma ukážková reakcia, ako vystrihnutá z katalógov: „Ale prečo máš depresiu? Veď si taká pekná, múdra, máš dve úžasné deti, máš kde bývať, máš prácu...“

Je zaujímavé, že nikto vás nezačne presviedčať, že ste pekná a máte dve deti, keď poviete, že máte zápal močových ciest. Keď dostanete angínu, nikto sa nepozastaví nad tým, že je blbosť mať angínu, veď máš predsa kde bývať, máš prácu. Prečo máš prasknuté slepé črevo, keď na to nie je dôvod?

Pocity vlastnej neschopnosti, menejcennosti, viny patria medzi depresívne symptómy. My smutkovia sme majstri sveta v sebaobviňovaní, dokážeme si nasypať toľko popolu na hlavu, že by nás zavreli skôr ako uhoľné bane.

Výpočet všetkých krásnych vecí v našom živote nám nielenže nepomáha, ale je to super nakladačka po krížoch: v smutkoch vyvoláva otrasný pocit viny, že sme sa pre depresiu rozhodli, lebo sme asi nevedeli od dobroty, čo ďalej.

Nie je mojou úlohou presviedčať zdravých ľudí, že chrípka, ani depresia si nevyberá. A vo vzťahu k sebe samej nemá zmysel, aby som sa za depresiu fackala. Je to ochorenie, ako každé iné. Alebo teda „porucha,“ aby sme to pomenovali presnejšie. 

„Porucha znamená, že nejde o dostatočne preskúmaný zdravotný problém, a to v tom zmysle, že nepoznáme presne, čo sa počas nej deje v organizme, respektíve nie je to stav s presne definovanou príčinou a patofyziologickým dejom, ktorého dôsledky je možné zmerať,“ hovorí psychiater Michal Patarák.

Väčšinou nám ale analógia s chorobami pomáha: ako pri cukrovke alebo štítnej žľaze, keď sa v tele vytvorí chemická nerovnováha a sú na to tabletky, ktoré ten výpadok pokryjú. Aj keď v prípade depresie je to ešte komplikovanejšie a len málo tomu rozumieme.

Nie si jediná na svete, ktorá sa má fekálne

„Ale veď depresiu máme všetci,“ býva veľmi obstojnou reakciou na našu diagnózu. Veru, veď všetci máme aj fraktúru lebky. Žlčové kamene. Rakovinu pankreasu (to nemôže mať predsa len Steve Jobs a Patrick Swayze).

Rovnako povzbudivé býva, keď smutkov presviedčajú, že nie sú jediní na svete, ktorí sa majú na hovno.

Veď je veľa žien, ktoré takisto vychovávajú deti samé (a vidíš, ony depresiu nemajú!) Je veľa žien, ktoré sa majú oveľa horšie ako ty, napríklad bijú ich muži do bezvedomia (a vidíš, ony depresiu nemajú!)

Ide o formu „duchovného cvičenia,“ ktorá má smutka prebrať, že to berie viac tragicky, ako to naozaj je. Nemáš nárok na nejakú trápnu depresiu, lebo predsa ešte vždy môže byť horšie!

Takýmto masírovaním mozgu sa smutkom vyčíta, že nezvládajú mať život vo svojich rukách a len sa sťažujú, hoci na to nie je dôvod.

Iní to dokážu, prečo nie aj ty?

No, lebo iní nemajú depresiu (aj keď ju máme všetci). Vyčíta niekto onkologickým pacientom, že sa im v tele množia rakovinové bunky? Nie. Prečo by sa ľudia s depresiou mali obviňovať za to, že sa ich neurotransmitery správajú retardovane a ich nervové prenášače nestíhajú naviazať signál z jedného neurónu na druhý?

Prečo si nejdeš zabehať, aby ti bolo lepšie?

My, smutkovia, sme pre ostatných leniví ako ten, čo vymyslel japonskú vlajku. Prečo si nejdeš zabehať, keď je preukázané, že sa pritom do tela vyplavujú rovnaké látky, ako keď fajčíš marihuanu?

Prečo nejdeš s kamošmi ponatriasať pivné brucho namiesto toho, že si zosušený v posteli ako starý sopeľ? Prečo neješ probiotiká a namiesto toho piješ štyri kávy za deň?

Veď je toľko vecí, ktoré môžeš urobiť pre svoje zdravie, ale ty nič, ty máš stále tú svoju depresiu ako výhovorku.

Predstavte si, že niekomu, kto je pripútaný na invalidný vozík, začnete rozprávať, že sú ľudia ochrnutí od hlavy po päty, ale napriek tomu majú chuť so sebou niečo robiť. Stačí zmeniť životosprávu, vystúpiť zo svojej komfortnej zóny, veď iní na vozíku doniesli z olympiády zlaté medaily!

Spomínam si, že keď mi zomrel muž, bolo mojím plánom prežiť vždy „tento“ deň. Pri depresii môže byť veľmi dobrým plánom prežiť aj nasledujúcich desať minút.

Musím si pripomínať, že už som spravila prvý, fatálny krok, aby som raz bola zdravá: chodím pravidelne na kontroly, užívam lieky, vyhľadala som pomoc psychoterapeuta.

Aj veľmi malé zmeny sú dosť. Načo sa bičovať, že nebehám maratóny?

Si oveľa silnejšia, ako si myslíš

Jasné. Veď akú inú motivačnú frázu môžu počuť depresívni ľudia v spoločnosti, ktorá si tak zakladá na výkonoch. Neskromne si o sebe myslím, že som veľmi silná v slabosti. Niečo, za čo sa ostatní hanbia a skrývajú, tu ja verejne popretriasam ako vankúše z peria.

A čo sa mi dostalo za tú bolesť, ktorá v mojom živote prišla? Nádherné, hlboké rozhovory s inými ľuďmi, pocit blízkosti, dôvery, intimity, krásny pocit, že som človekom. Vzácnosť ako pohladkať si jednorožca.

»»»»»» Nemáte mojej depresie stále dosť? :)))) Prečítajte si aj: Príliš veselá na depresiu.