Jeden deň si tehotná, ale druhý už nie. Postabortívny syndróm je reálny

MikSa 7

V jeden deň si tehotná a na druhý deň už nie.

Žena sa so stratou dieťatka – či už pri spontánnom alebo pri umelom potrate –  musí vyrovnať predovšetkým sama so sebou. Niektorým z nás to ide ľahšie, iným ťažšie, najmä ak na to všetko zostaneme úplne samé. Ak sa však o to nepokúsime, môže sa stať, že pocítime nepríjemné psychické zmeny….boľavá duša sa totiž lieči najdlhšie.

lorazepam 2mg anti-anxiety

anti-anxiety xanax 1mg

Postabortívny syndróm, jeho vznik a prejavy.

Interrupcia – umelé prerušenie tehotenstva nie je len medicínsky výkon po stránke telesnej a technickej, ale pre väčšinu žien aj náročný psychologický a traumatizujúci zážitok a hoci sa pri tejto téme väčšinou chceme vyhnúť emóciam, aby sme ju posudzovali triezvo, city a pocity, najmä  ženy, tento jav nevyhnutne sprevádzajú.

Jedným z následkov interrupcie preto môže byť aj postabortívny syndróm  – PAS (angl. postabortion syndrom, postabortion stress), postinterrupčný syndróm, popotratový syndróm, prípadne v odbornej literatúre pod názvom akútny alebo posttraumatický stres následkom potratu (angl. PTSD post-traumatic stress disorder following an abortion).

PAS je súhrn psychických symptómov, ktoré sa môžu objaviť ako následok interrupcie alebo spontánneho potratu. Postihuje predovšetkým ženy, ich partnerov, ale aj zdravotníkov, ktorí sa na interrupcii podieľali. K vzniku tohoto syndrómu prispieva masívne potlačenie potratového zážitku, silný morálny konflikt súvisiaci s vierovyznaním alebo prameniaci z osobnej hodnotovej orientácie, senzitivita ženy, okolnosti vedúce k otehotneniu a potratu a samotný výkon interrupcie.

Nie u všetkých žien…

Postabortívny syndróm samozrejme nevzniká u všetkých žien po umelom prerušení tehotenstva či spontánnom potrate. Podľa odborných štúdií po interrupcii v I. trimestri tehotenstva trpí psychosomatickými problémami približne tretina žien.

Ženy, ktoré prekonali interrupciu alebo spontánny potrat v II. trimestri tehotenstva sú postabortívnym syndrómom samozrejme ohrozené oveľa viac.

 

Rozdelenie žien po interrupcii na základe obranných mechanizmov, ktoré si ženy po zákroku utvorili podľa nemeckej klinickej psychologičky Marie Simonovej:

1. Vytesňovanie – ženy popierajú prítomnosť psychických problémov a každú myšlienku na interrupciu potláčajú.

2. Projekcia –ženy presúvajú vinu rozhodnutia na iných – partnera, rodičov, zdravotníkov a i.

3. Konfrontácia – ženy sa k zážitku interrupcie vedome vracajú a snažia sa s ním rôznym spôsobom vyrovnať, a tak získať duševnú rovnováhu. Niektoré sa usilujú o nové tehotenstvo, či adopciu dieťaťa.

Postabortívne symptómy po interrupcii či spontánnom potrate sú veľmi rôznorodé: 

1. Zasiahnutie citovej oblasti – celkový psychický šok, citový chlad, pocity viny, hnev, úzkosť, smútok, depresia, derealizácia, depersonalizácia, izolácia, sebaobviňovanie;

2. Zasiahnutie kognitívnej oblasti – vtieravé myšlienky na plod, halucinácie (sluchové napr. detský plač; vizuálne), tzv. fantómové pohyby plodu, problémy s koncentráciou, neschopnosť tvoriť rozhodnutia, tzv. fantázie o plode, disociačná amnézia (čiastková strata pamäte), nedostatočné uvedomovanie si reálnej situácie;

3. Somatické (telesné) symptómy – bolesti, pichanie a zvieranie v hrudníku, príp. krku, tzv. pocity prázdneho žalúdka, skrátené dýchanie, únava, potenie, nespavosť, chudnutie;

4. Behaviorálne symptómy (v správaní) – nočné mory, strata chuti do jedla, abúzus alkoholu a iných návykových látok, obmedzovanie sociálnych kontaktov, poruchy v partnerských vzťahoch, až sexuálna dysfunkcia, vyhýbanie sa tehotným ženám, deťom a zdravotníkom, zníženie výkonnosti v zamestnaní.

 

Aj muži

Touto stresujúcou skúsenosť trpia zväčša potichu a v skrytosti aj muži. Njačastejším prejavom býva úzkosť, bezmocnosť, pocit straty, viny, hnevu, žiaľ, ľútosť a zmätok.

Silný tlak zo strany lekárov

Niektorí zdravotníci žene, silným tlakom a s veľkým dôrazom, pri komplikácii jej zdravia alebo zdravia dieťaťa odporúčajú interrupciu.  Väčšinou stručnými slovami a aj bez potrebnej informácie, možno často aj nie tými správnymi verbálnymi a neverbálnymi prejavmi. Spôsob podania je niekedy neskutočne drsný….

Žena ostáva na vážkach….veď lekár by to po zdravotnej stránke mal predsa len vedieť???

Po pár rokoch

Veľa žien, ktoré prešli interrupciou aj po niekoľkých rokoch po zákroku prežívajú pocity viny a udávajú problémy so spánkom (nočné mory, časté budenie) a intenzívne pocity smútku pri pomyslení na stratené dieťa, najmä napr. v čase sviatkov a rodinných osláv.

foto: isifa

Čo im chýba?

Ženy, ktoré sa chystajú na interrupciu alebo ju už prežili potrebujú dostatok podpory, aj odbornej (klinický psychológ, zdravotné sestry ošetrovateľky, odborníci) ale aj rodinnej, príp. zdieľanie sa s inými ženami, ktoré niečo podobné zažili – podporná skupina.

Ženám často chýbajú tzv. konkrétne dôkazy o existencii dieťaťa – napríklad ultrazvuková fotografia plodu, nejaký spomienkový predmet a prípadne aj možnosť rozlúčky s dieťaťom prostredníctvom rituálu pohrebu, aspoň osobného, rodinného. 

Riešenia?

Každá žena sa so stratou dieťaťa vyrovnáva inak. Neodporúča sa však potláčanie pocitov a danej skutočnosti, skôr konfrontovanie sa so zážitkom interrupcie ako s negatívnou životnou skúsenosťou. Tento proces je dlhodobý a niekedy veľmi ťažký, ako určite aj mnohé závažné dôvody pre ktoré sa daná žena, resp. pár pre interrupciu rozhodol.

Je dôležité ženám vysvetliť aj možnosť vzniku PAS – syndrómu  ak sa na prerušenie tehotenstva pripravujú, a treba aj zdôrazňovať otvorené vyjadrovanie pocitov, žiadať zdravotnícky personál, aby nejednal s rutinou, ale s citom, úctou a rešpektom, samozrejme aj dobrou radou, príp. terapiou. Bolo by želateľné, aby sa aj po zákroku zabezpečilo súkromie ženy a aby bola možná prítomnosť podporných osôb (napr.manžela) počas celej hospitalizácie i počas výkonu, ak si to žena želá. 

Bolo by dobré vytvoriť čo najviac podporných skupín pre ženy s podobnými skúsenosťami. My odporúčame aj portál www.zachranmezivoty.sk , kde môžeme ženám v ich konkrétnej životnej situácii aj konkrétne pomôcť.

Suma sumárum

Starostlivosť o ženy po spontánnom potrate alebo interrupcii patrí aj do rúk odborníkov, ktorí by im mali poskytnúť adekvátnu podporu nielen, čo sa týka ich fyzického stavu.  Keďže v tomto smere naše zdravotníctvo ešte dosť pokrivkáva, ostáva iniciatíva a snaha o zlepšenie situácie na pleciach členov rodín, príbuzných, priateľov a rôznych neziskových organizácií.

Odborný zdroj: Urbanová, Eva: Štúdia Postabortívny syndróm v súvislosti s interrupciou v II. trimestri tehotenstva, Univerzita Komenského v Bratislave, Jesseniova lekárska fakulta v Martine, Ústav ošetrovateľstva

1 Hviezdička2 Hviezdičky3 Hviezdičky4 Hviezdičky5 Hviezdičiek (14 hlasov, priemerne: 3,90 z 5)
Loading...

Komentáre k článku

  1. Váš komentár

    Stalo sa to pred 17 rokmi, mala som dve zdravé krásne dcéry a otehotnela som. Boli sme v zlej finančnej, bytovej situácii. Na celý mesiac nám po zrážkach ostávalo 300,-Sk a prakticky nás podporovali moji rodičia. Keď sa to dozvedeli, tak bolo hneď rozhodnuté. „chovať“ tretie dieťa nebudú a vyčítali mi moju nezodpovednosť. Manžel sa k tomu vôbec nevyjadroval. Vyplakala som litre sĺz, ale nič nepomohlo. Interupciu som prežila ako veľký horor. Ale čo nasledovalo potom, bolo ako zaslúžený trest. Po pol roku som úplne skolabovala, vyžiadalo si to mesačnú hospitalizáciu. Mala som halucinácie, výčitky svedomia, nenávidela som sa, nenávidela som svojich rodičov, manžela. Prišla som o vlasy, schudla som 22kg, bola zo mňa troska. A čo mi pomohlo? Sníval sa mi krásny sen a v ňom som videla môjho chlapčeka- on mi odpustil a povedal, že sa ešte ku mne vráti. To, čo som urobila je mojim najväčším hriechom a výčitky- tie mám dodnes. Celých 15 rokov som čakala a dočkala som sa, je presne taký istý ako v mojom sne-môj 1,5 ročný chlapček, ktorého nadovšetko ľúbim.

  2. Po dvoch deťoch, ktoré sme mali dva roky po sebe a už akosi vyrástli, som túžila ešte po bábätku. Keď som však nečakane otehotnela, zľakla som sa a rozhodla som sa pre interrupciu. Lenže po zákroku nastúpili výčitky a opäť sa ozvala túžba po dieťatku. Po pol roku som otehotnela cielene a dnes mám krásne ročné dievčatko, ktoré nadovšetko ľúbim a som šťastná, že ho mám. Ak by som ešte otehotnela, pre interrupciu by som sa už nikdy nerozhodla. Veď nič úžasnejšie ako dieťa neexistuje Razz

  3. Pred troma mesiacmi som absolovala 2 zakroky, nakolko mojmu dietatku {odborne skor len 14 tyzdnovy plod} prestalo bit srdiecko. Uz 2 tyzdne predtym mu bol na NT scane diagnostikovany pravdepodobne Turnerov syndrom. Po hodinach a hodinach placu sa mi zdalo, ze som sa s tym vyrovnala. No pristup lekarov bol neunosne cynicky. Chapem, ze sa citovo stracaju v ich denno dennych diagnozach, a neviem riesenie, ale sucasny technokraticky system ich fungovania ma uplne dorazil. Po prepusteni z nemocnice som sa rozhodla dalej liecit bylinkami, aurasomou a inym prirodnym liecenim a za kratko mi bolo lepsie. Obcas ma prepadnu zazitky z nemocnice, rozbucha sa mi srdce, poplacem si a prejde to. Verim, ze sa zakratko dozijeme rozireneho povedomia o psyche a odborny personal v nemocnici bude vediet byt podporou mamickam, ktore prisli o babatka.

  4. Stalo sa to pred 17 rokmi, mala som dve zdravé krásne dcéry a otehotnela som. Boli sme v zlej finančnej, bytovej situácii. Na celý mesiac nám po zrážkach ostávalo 300,-Sk a prakticky nás podporovali moji rodičia. Keď sa to dozvedeli, tak bolo hneď rozhodnuté. „chovať“ tretie dieťa nebudú a vyčítali mi moju nezodpovednosť. Manžel sa k tomu vôbec nevyjadroval. Vyplakala som litre sĺz, ale nič nepomohlo. Interupciu som prežila ako veľký horor. Ale čo nasledovalo potom, bolo ako zaslúžený trest. Po pol roku som úplne skolabovala, vyžiadalo si to mesačnú hospitalizáciu. Mala som halucinácie, výčitky svedomia, nenávidela som sa, nenávidela som svojich rodičov, manžela. Prišla som o vlasy, schudla som 22kg, bola zo mňa troska. A čo mi pomohlo? Sníval sa mi krásny sen a v ňom som videla môjho chlapčeka- on mi odpustil a povedal, že sa ešte ku mne vráti. To, čo som urobila je mojim najväčším hriechom a výčitky- tie mám dodnes. Celých 15 rokov som čakala a dočkala som sa, je presne taký istý ako v mojom sne-môj 1,5 ročný chlapček, ktorého nadovšetko ľúbim.

  5. Viem,ake to je,mala som tichy potrat v 9tt a trvalo mi mesiacm nez som sa vratila spat do prace.pracujem ako lektorka cudzieho jazyka,stale so bola v kontakte s ludmi ale vtedy som potrebovala byt sama,pomaly to predychavat,nechcelo sa mi s nikym hovorit.okrem to mi zakrok spravili zle,takze som sa musela vratit do nemocnice na nove cistenie a bolo to este horsie.po mesiaci som bola schopna povedat znamym co sa stalo .mala som gucu v hrdle,stiahnuty zaludok,nemohla som rozpravat.nastastie som uz mala 4rocnu dceru,ta mi robila radost.a presne po polroku som otehotnela a teraz mam skoro 2rocneho certika.vsetkym zenam zelam bezproblemove tehotenstvo akrasne zdrave dETi.zivot ide dalej,ale rany na dusi ostavaju

  6. Dnes 14.1o.2017by sa mi narodilo dietatko keby som nešla na potrat priatel sa vyjadril že dieťa nechce hneď ako som mu povedala že som tehotná no skusila som to cez priatelovu matku a jej odpoved ma šokovala že bude lepšie ked si ho dam preč uviedla kopec smiešnich dôvodov.Pritom ma syna jedinačika a jedneho vnuka maju no lutujem že som to nepovedala priatelovemu otcovi myslim ze by snimy spravil poriadok.Mam uz dve detičky 17r.a 13r.no mimino sme neplanovali ale chcela som si ho nechat.Som uplne na nervy lutovat to budem do konca života

  7. bude to už rok čo som zažila tento „zákrok“ môj syn mal vtedy len 6 mesiacov a ja som zistila že som znovu tehotná,najprv som bola prekvapená potom taká že fu…ako to poviem všetkým a hlavne jemu ale nikdy som nemyslela na to že by som také niečo spravila,bola som sama s jedným dieťaťom priateľ,teda už ex priateľ sa o nás nezaujímal aj napriek tomu že som s ním hlúpa čakala druhé dieťa….mala som len 20, nedokončenú školu a tak som sa rozhodla pre toto každým dňom to ľutujem viac a keď vidím tehotné ženy rozplačem sa aj na ulici,tak mi to je ľúto. Každý deň vždy 9 sa za to maličké modlím a prosím ho aby mi odpustili že som niečo také dopustila ☹️☹️☹️☹️aj teraz plačem keď na to myslím☹️☹️9.7. to bude presne rok,myslela som si že keď sa budem sústrediť na synčeka a ostatné veci že to prejde ale☹️stále sa to vracia☹️

Pridaj komentár