Stretnutie so smrťou môže byť náhle a nečakané, pokiaľ človek zomrel napríklad pri nehode.

Vo väčšine prípadov má však dostatok času uvedomiť si, že sa jeho život chýli ku koncu. Na základe dlhoročnej práce s umierajúcimi pacientmi pomohla lekárka Elisabeth Kűbler – Rossová objasniť proces umierania.

 

Fázy vyrovnávania sa so smrťou

1. Šok a popretie

Bezprostrednou reakciou na diagnózu nevyliečiteľnej choroby je šok. Je to prudká reakcia, ktorá rýchle odznie a prechádza do popretia. Človek je zmätený, nechápe, čo sa deje, informácie prijíma len útržkovito. Keď ostane sám so svojimi myšlienkami, nie je schopný si vybaviť, čo mu lekár vravel, dokonca môže tvrdiť, že nikto s ním nehovoril. Nemôže uveriť, že je to pravda. Všetky informácie, ktoré nezapadajú do jeho predstáv vylúči a dúfa, že sa všetko vysvetlí a ukáže sa, že ide o omyl.

Človeku v tejto fáze môžeme pomôcť tak,

že si vypočujeme všetky jeho chaotické výpovede, snažíme sa ho upokojiť a podporíme ho, aby sa počas nasledujúcej návštevy u lekára spýtal na všetko, čo mu nie je jasné a prípadne si to poznačil na papier.

Neudržiavame ho v klamnej nádeji, že vlastne o nič nejde, aby nezanedbal liečbu.

Fáza popretia sa skončí sama – keď chorý nastúpi na liečbu. Vtedy pochopí, že je to s ním naozaj vážne.

Iné je, keď človek svoju chorobu tušil a oznámenie diagnózy mu môže priniesť úľavu po období neistoty. Často začne o nej študovať všetky dostupné materiály.

Dôležité je, aby mal chorý počas celej liečby dôveru k svojmu ošetrujúcemu lekárovi. Tá spočíva aj v tom, že pacientovi povie toľko informácií o chorobe, koľko chce počuť a vtedy, keď ich chce počuť. Kľudne a jasne.

Príliš kruto oznámená pravda, ktorá berie všetku nádej, pôsobí ničivým spôsobom. Vyhýbavé odpovede zase nechávajú chorého v neistote a znižujú dôveru k jeho okoliu. 

 

2. Zlosť a hnev

V tejto fáze sa do popredia sa dostávajú silné, ťažko zvládnuteľné emócie. Najčastejšie sa môžeme stretnúť so zlosťou a hnevom. Chorý sa pýta:

„Prečo práve ja?!“,

je plný protestu a krivdy. Snaží sa prísť na to, čo urobil v doterajšom živote zle, za čo je „potrestaný“ alebo sa snaží nájsť vinníka vo svojom okolí.

Okrem toho, skoro stále je mrzutý, nič mu nie je po vôli. Veľmi chce žiť, závidí zdravým ľuďom a je sklamaný, že mu choroba úplne zmenila život. Uvedomuje si, že ľudia, na ktorých si vylieva zlosť (príbuzní, personál), za jeho ochorenie nemôžu. Ale aj tak si niekedy nevie pomôcť, hoci sa za svoje správanie hanbí.

Príbuzní sú tiež v pomykove.

Sťažujú sa, že sa snažia vyjsť chorému maximálne ústrety, ale dostanú sa im jedine urážky, komandovanie a nevďak. Na druhej strane sa cítia vinní – je tu niekto, kto umiera, na kom im záleží, mali by sa k nemu správať úctivo a láskavo a namiesto toho cítia hnev a rozčúlenie.

Blízkym pomôže, keď sa im vysvetlí, že ide o prechodnú fázu, ktorou prechádza každý umierajúci.

Že to nerobí vedome naschvál, len dáva prechod svojim nahromadeným negatívnym emóciám. Že sú to jeho obranné mechanizmy, ktoré mu pomáhajú vyrovnať sa so situáciou. Nemali by to brať osobne a vracať mu to rovnakou mincou. Chorý by sa cítil ešte horšie (má dosť vlastných výčitiek) a im by to tiež nepomohlo.

Umierajúcemu pomôže, keď môže otvorene hovoriť o svojom strachu, hneve, zlosti, úzkosti, zúfalstve či smútku.. Necháme ho hovoriť, nezasahujeme do toku slov svojimi hodnotiacimi postojmi. Neodsúdime ho, nebudeme ho pokladať za „nenormálneho“ s takýmito emóciami a myšlienkami.

 

3. Vyjednávanie

Po odznení prvých dvoch pomerne búrlivých fáz, prichádza relatívne pokojná.

Umierajúci už vie, že umiera. Choroba postupuje, zázrak sa nestane.

Uvažuje, ako by naplnil zvyšok svojho života. Vyjednáva o čas: čo všetko by ešte potreboval stihnúť a dokončiť, s kým by sa chcel stretnúť.

Častým prianím umierajúceho je, aby sa dožil chvíle, keď dieťa doštuduje, kým sa vydá/ožení, kým sa narodí vnúča… Tieto myšlienky majú veľkú motivačnú silu. Z praxe sú známe prípady, keď umierajúci počkal na niekoho blízkeho, s ktorým sa chcel rozlúčiť a krátko nato poslednýkrát vydýchol.

V tomto období môžeme umierajúcemu pomôcť stanoviť si krátkodobé ciele a za každý splnený ho oceniť. Dôležitý je obsah cieľa, nie za aký čas ho splní.

Cieľ nesplnený v danom čase by skôr posilnil beznádej a bezmocnosť umierajúceho. Pokiaľ sa chorý pýta, či sa dožije nejakej udalosti za 3-5 rokov, neodpovedáme: „No, to asi ťažko!“ Skôr sa snažíme zistiť, prečo je to preňho dôležité, prečo to má preňho taký význam.

Môžeme hovoriť aj o tom, že je to možné, no na druhej strane ho taktne upozorníme, že nik – ani zdravý človek – nemôže zaručiť, že sa dožije nasledujúceho dňa.

 

4. Depresia

Zdravie chorého sa zhoršuje, stále je viac a viac konfrontovaný so skutočnosťou, že sa blíži k smrti a už jej neunikne.

Prichádza hlboký zármutok nad stratou zdravia, síl, ďalších možností a budúcnosti. Je unavený, fyzicky a psychicky oslabnutý. Upadá do depresie.

V tejto fáze pomôžu antidepresíva, ale nenahraditeľná je pomoc človeka, ktorý je s chorým, načúva mu, drží za ruku…

Pre umierajúceho je dôležité hovoriť o strachu zo smrti a so všetkým, čo s ním súvisí. Pokiaľ má dostatok podpory a pochopenia, fáza depresie nemusí byť dlhá a hlboká.

Podporujeme ho v rozprávaní jeho životného príbehu (sami sa môžeme veľa dozvedieť), poukazujeme na radostné spomienky, dosiahnuté ciele, dobré skutky, prekonanie ťažkostí a prekážok… Človeku pomáha, keď si uvedomí, že skutočne prežil plnohodnotný život.

 

5. Zmierenie alebo rezignácia

V poslednej fáze sa chorý začne odpútavať od svojho okolia. Zmenšuje sa jeho záujem o správy a návštevy, nepociťuje potrebu jesť.

Je pohrúžený do seba, vedie vnútorný monológ, v ktorom si rekapituluje život, dáva prednosť tichu.

Môžu nastať dve situácie – umierajúci sa so svojím stavom vyrovná a dosiahne vyrovnanosť a kľud v duši. Alebo výkyvy v zdravotnom stave prinesú rezignáciu a beznádej, čo môže vyústiť do opätovnej depresie.

Asi jeden až dva týždne pred smrťou sa spavosť umierajúceho prehĺbi, hoci v tomto období môže nastať stav náhlej eufórie. Chorý sa preberie z apatie, potrebuje komunikovať, dokonca sa chce posadiť a chodiť. Nezabúdajme, že v konečnom štádiu choroby má človek právo prijímať návštevy 24 hodín denne.

Poradie fáz a ich dĺžka sú individuálne u každého človeka.

Dokonca sa môže nachádzať vo viacerých fázach súčasne. Procesom konfrontácie so smrťou prechádzajú aj blízki zomierajúceho. Aj oni najprv prežívajú šok a odmietajú diagnóze uveriť, hnevajú sa a obviňujú celý svet. Potom bojujú a snažia sa zaistiť chorému čo najlepšiu liečbu a starostlivosť, plánujú spoločné aktivity, chcú, aby si ešte užil čo najviac zo života, kým sa ešte dá…

Keď už liečba nezaberá, majú pocit, že to všetko bolo márne, sú vyčerpaní a skľúčení. Nakoniec sa zmieria so skutočnosťou a snažia sa čo najplnšie prežiť posledné chvíle s umierajúcim.

Niekedy môže byť okolie voči prežívaniu umierajúceho v časovom posune.

On už je so svojím stavom zmierený, kým ostatní ešte bojujú a dúfajú. Paradoxne potom sám umierajúci poskytuje psychickú oporu svojim blízkym, ktorí nie sú schopní prijať prognózu choroby.

Autorka článku je psychologička.

Použitá literatúra:

• Vodáčková, D.: Krizová intervence. Portál, Praha 2002
• Křivohlavý, J.: Psychologie nemoci. Grada, Praha 2000
• Hučín, J.: Spokojený člověk se smrti nebojí. Psychologie dnes, 6.roč., 2000, č.11, str. 8-10