ZDRAVIE.sk Šport7.sk Rodinka.sk
Internet.sk
ĽudiaĽuďom.sk Fony.sk ephoto.sk Dnes24.sk
VychovávameVychovávame deti

Z extrému do extrému. Vychovávame dnes egomaniakov?

 Janka Nagyová   04.02.2019   20

Detstvo som prežila v 80-tych rokoch minulého storočia. Žili sme na sídlisku, naša rodina (mám staršiu sestru) sa neodlišovala od tých ostatných. 

Prežili sme detstvo bez rodičovských animácií

Otec chodil do práce, mama tiež, keď bola doma, varila, prala alebo upratovala. Riešila domácnosť. Nikdy sa s nami nehrala a mne by ani nikdy nenapadlo zavolať ju, nech sa so mnou ide hrať. Mali sme so sestrou svoje hračky, nie veľa, zato nekonečný svet fantázie.

Shutterstock

 

Rodičov nezaujímalo, či sa nudíme

V lete sme boli celé dni vonku, skákali, hrali gumu, behali sme okolo. Ale vedeli sme, kedy je čas obeda, večere, vedeli sme, kedy je čas ísť domov, do postele, vedeli to všetky deti.

Neplakali sme, nevrieskali, že sa nudíme. Nuda nebol problém mojich rodičov, ale moja. Oni tu neboli od toho, aby ma zabávali. Nemali žiadne výčitky svedomia, že by sa mi málo venovali.

Dôležité bolo, aby sme boli čisté, upravené, slušné. Vedeli sme sa, kedy máme byť ticho, jedli sme všetko, nikto sa nás nepýtal: „Máš chuť na...?“ Nikdy.

Moji rodičia vedeli, že život nie je len o zábave. A tak sme mali aj svoje povinnosti. Dodnes si pamätám na sobotu ráno, odmalička som musela pomáhať s upratovaním.

 

Vedeli sme, čo sa patrí

Keď k nám prišla návšteva, vedeli sme, že pri stole, kde sú dospelí, nemáme čo robiť. Pohľadom nás odprevadili do detskej izby a hotovo.

Keď mama ponúkla hosťom koláče, stačilo mi pozrieť sa na mamu, aby som vedela, že to pripravovala pre nich, že si mám dať pohov. A rovnako to platilo, keď sme šli na návštevu my. Vedela som, čo sa patrí, „že som sa neprišla na návštevu najesť.“ Že to nie je slušné, vyjedať ich.

Shutterstock

 

Mama bola autorita, v žiadnom prípade nie kamarátka

Moja mama sa mi nesnažila byť kamarátkou. Bola to autorita. A zdôrazňovalo sa, aby sme sa ani náhodou nepomýlili, že sa s ňou môžeme rozprávať ako s rovesníkmi, bez rešpektu.  

Vyplaziť jazyk alebo sprosto nadávať, stačil už len mamin pohľad... Ak si neposlúchol, dali ti po zadku. Bez vysvetľovania, bez dohovárania. Bol si drzý, facka. Nenapadlo ťa urobiť to ešte raz.

Neskôr, keď sa detstvo preklopilo do puberty, bola pre mňa mama oporným bodom, základňou, psychológom, poradcom, kritikom. Všetko, čo som potrebovala. Nič som pred ňou nemohla utajiť, odhalila každú moju emóciu.

Pravidlá a režim

Mala som presne určené pravidlá, dokedy môžem byť vonku. S kým môžem byť vonku. V živote by mi ani len nenapadlo prísť domov opitá.

Veľa pravidiel som vtedy neznášala. A viem, že moji rovesníci boli na tom rovnako. Dnešná generácia rodičov už chce byť iná, lebo takáto výchova sa začala považovať za príliš surovú. Tak chceme byť zrazu s deťmi veľkí kamaráti. Bezhranične tolerantní.

Čo sa s nami stalo?

Namiesto rozumnej zmeny, pozvoľného upúšťania od rigidnej výchovy, sme prešli z jedného extrému do druhého. Chceme to robiť inak, aj keď častokrát nevieme, ako na to.

Namiesto jasných hraníc, krátkeho a stručného „nie,“ vedieme filozofické rozpravy s dvojročnými deťmi, ktorí vedia počuť len „áno,“ inak sú nespokojní.

Deti sústavne zabávame, animujeme, nevedia sa hrať samé, len ťa ťahajú za rukáv a vyžadujú si pozornosť a ak im ju nedáš, potom vrieskajú a celá rodina sa okolo nich zhrčí, aby ich upokojila.

Shutterstock

 

Stredobod vesmíru

Deti sú v centre pozornosti, sedia za vrchstolom, ba čo viac, vyberajú si miesto, kde budú sedieť a my im vyhovieme, ako inak.

Nielenže počúvajú rozhovory dospelých, vonkoncom nie sú tichými svedkami, ale hlavnými účastníkmi: skáču do reči, preberajú slovo. A to aj vtedy, keď s nami nie sú, dokážu sa stať hlavnou témou rozhovorov.

Vždy o nich len v superlatívoch, môj malý je úžasný, robí toto, a moja malá je lepšia v tomto... Deti sa stali zmyslom života svojich rodičov, ich životnými projektami. Chválime sa deťmi, tým, čo dosiahli, pripisujeme si svoje zásluhy...

Ale byť pozorný k iným ľuďom, nebyť sebec, rozvíjať empatiu, súcitiť s niekým, mať o niekoho starosť, byť nápomocný... to sa niekde stratilo.

Prečítajte si aj: Epidémia mäkkých rodičov a benevolentnej výchovy

 

Ak im nedajbože chce niekto zle, dokážeme rozpútať peklo.

Rodičia sa hádajú s učiteľmi, vyhrážajú sa im, že ich nechajú vyhodiť, nadávajú pred deťmi na učiteľov, preto deti neváhajú učiteľom papuľovať, keď sa ocitnú v triede, sú v tom, že to je ich svätosväté právo. Až raz zmizne akákoľvek autorita.

Všetci majú na základných školách zázračne dobré známky. Samozrejme. Nebudete sa predsa hádať s nabrúseným rodičom, že šikanujete jeho nadpriemerne inteligentné decko, lebo ste si dovolili dať mu dvojku. Aj keď nevie ani písmená abecedy.

Shutterstock

 

Už mi je zle zo „šťastných“ detí

Keď sa rozprávam s čerstvými rodičmi, všetci dookola opakujú len jediné, že chcú, aby ich deti boli šťastné.... pre našich rodičov bolo oveľa dôležitejšie, aby sme my robili šťastných inými. Lebo v tom videli, nepriamo, naše vlastné šťastie.

Ale keď sa pozriete okolo seba, vidíte šťastné deti? Nie, len deti, stále s niečím nespokojné, večne túžiace po pozornosti. A pritom nestrpia autority, zákazy, rady, obmedzenia, čakajú, že im všetko padne z neba priamo do huby.

Nie sme tu na to, aby sme ich čakali v aute pred nočnými klubmi a vozili ich domov z diskotéky, aby sme im držali misku, aby mohli vracať, keď prídu domov opití. Aby sme im tolerovali nemožné veci.

Deti sú tu, aby sme ich vychovávali a nechali ich žiť, aby sme ich pripravili do života, nie aby sme im slúžili, zanedbávali samých seba a rástli namiesto nich. Ak budeme pokračovať v tomto extréme, dopadne to zle. Pre nás, pre nich, aj pre tú ďalšiu generáciu, čo príde po nich.

 

Čítali ste príspevok v projekte DOBRÝ ČLÁNOK

 

 

 

Odosielam Váš hlas...
Hodnotenie: 4.2 z 5. Celkom 495 hlas(ov).
Kliknite na hviezdičky pre ohodnotenie článku.
Najčítanejšie
Recept týždňa
TIP
Komentáre k článku
Alena napísané 18.02.2019 15:40

Hmm, bývala aj doba, keď sa deti sobášili v dohodnutých sobášoch, vykali rodičom. Aj nas tým by ste mohli s nostalgiou spomínať.

monk napísané 17.02.2019 11:52

Poznám rodinu, ktorá je pomýlená tak veľmi, že je to na knihu. Liberálna matka, evidentne latentná lesba manipuluje dieťaťu život, aby v ňom mala kamošku.

zuzana napísané 09.02.2019 15:51

Článok veľmi dobre vystiholpodstatu dnešnej doby, akurát mi v ňom chýba jedna vec. Do popredia by som dala denno-denné prezentovanie vlastného najkrajšieho, najdokonalejšieho, najmúdrejšieho dieťaťa od jeho počatia po dnešok na instagrame,facebooku a iných sieťach. Akoby celý svet zaujímalo práve to vaše stvorenie, čo dnes papkalo, kde bolo, ako bolo na kontrole u lekára, na dovolenke a pod. Úbohosť nad úbohosť. Najväčší paradox tohto všetkého je, že toto dokonalé stvorenie nastúpi v šiestich rokoch do školy, teda v tom lepšom prípade, ak nemá odklad, pretože školičku by ešte nezvládlo a nastáva nový kolotoč. Náš dokonalý a geniálny poklad zrazu musí na množstvo vyšetrení, sedení u psychológa, nezriedka aj psychiatra, nakoľko nie je schopné naučiť sa písmená a pochopiť elementárnu matematiku. A vybavujú sa papiere, ktoré potvrdia dyslexiu, dysgrafiu, dyskalkúliu a budú tohto tvora sprevádzať celý život. Ale vlastne sa dobre stalo, pretože nebude môcť nikdy prepadnúť, može kľudne v inom variante zmaturovať aj ísť na vysokú školu. Za mojej mladosti sa všetky tieto dys.... liečili dvoma fackami po papuli a hneď som vedela čítať, písať aj počítať. Dalo by sa písať do nekonečna, ale toto sú asi dve veci k dnešným deťom, čo ma napadli.

zuzana napísané 09.02.2019 15:51

Článok veľmi dobre vystiholpodstatu dnešnej doby, akurát mi v ňom chýba jedna vec. Do popredia by som dala denno-denné prezentovanie vlastného najkrajšieho, najdokonalejšieho, najmúdrejšieho dieťaťa od jeho počatia po dnešok na instagrame,facebooku a iných sieťach. Akoby celý svet zaujímalo práve to vaše stvorenie, čo dnes papkalo, kde bolo, ako bolo na kontrole u lekára, na dovolenke a pod. Úbohosť nad úbohosť. Najväčší paradox tohto všetkého je, že toto dokonalé stvorenie nastúpi v šiestich rokoch do školy, teda v tom lepšom prípade, ak nemá odklad, pretože školičku by ešte nezvládlo a nastáva nový kolotoč. Náš dokonalý a geniálny poklad zrazu musí na množstvo vyšetrení, sedení u psychológa, nezriedka aj psychiatra, nakoľko nie je schopné naučiť sa písmená a pochopiť elementárnu matematiku. A vybavujú sa papiere, ktoré potvrdia dyslexiu, dysgrafiu, dyskalkúliu a budú tohto tvora sprevádzať celý život. Ale vlastne sa dobre stalo, pretože nebude môcť nikdy prepadnúť, može kľudne v inom variante zmaturovať aj ísť na vysokú školu. Za mojej mladosti sa všetky tieto dys.... liečili dvoma fackami po papuli a hneď som vedela čítať, písať aj počítať. Dalo by sa písať do nekonečna, ale toto sú asi dve veci k dnešným deťom, čo ma napadli.

Jaja napísané 08.02.2019 13:00

A autorka sa náhodou nezamyslela nad tým, že možno rodičia, ktorí boli výchovaní v takomto duchu boli s týmto štýlom výchovy nespokojní a preto chcú svojim deťom dopriať také detstvo aké si priali mať oni samy? Veď prevažná väčšina ľudí, ktorá bola vychovávaná v tomto duchu je momentálne rozvedená a aj to je dôsledok výchovy. To je skôr na zamyslenie.

Klaudia... napísané 09.02.2019 10:45

Dobrý deň. Presne tak, práve deti vychované v 80 rokoch sú tí najväčší „egomaniaci" dnešní 40-nici, ktorí „rozmaznávajú“ svoje deti. Asi tá výchova nebola až také terno. Prestali sa stavať dvojgeneračné domy, vo veľkých štvrtiach a veľkých domoch býva po 4 ľudí, susedia sú odťažití a prečo je tomu tak? Lebo rodičia na nich nemali čas, od pol roka boli v jasličkách, škôlke, v škole, v práci, nikto na nikoho nemá čas a každý každého iba posudzuje aký je hlúpy. Ľudia prestávajú vidieť na druhých pekné veci. No neviem, nechajme sa teda prekvapiť čo vyrastie z detí, ktorým sa rodičia venujú a sem tam si ich aj zastanú. Potom môžu vznikať články tohoto typu. Bolo by dobré si uvedomiť konečne, že mozog sa nikdy neučí sám, ale so spojením s emóciou a nič nie je dôležitejšie ako láska a dotyk. Nemám nič proti pevným pravidlám, ale všetkého veľa škodí, ja osobne som sa cítila v detstve strašne osamelá, práve pre výchovu 80 rokov. Za vznikom tohto článku je obyčajný strach z niečoho nového. Smutné je, že niečo nové v tomto prípade je práve, tráviť viac času so svojim dieťaťom a snažiť sa urobiť svoje dieťa šťastné. Nemôžme sa predsa "množiť" iba preto, aby nám mal kto robiť na dôchodky. Vychovávať pracovné stroje, ktoré iba poslúchajú svojich šéfov, počnúc rodičom, učiteľkami, atď... A to nehovoriac o zle nadstavenom a predpotopnom vzdelávacom systéme, na ktorý síce každý nadáva, ale nikto s tým nič nerobí (nerátam do toho Fínsko). Ja verím, že práve naše deti budú tie čo zlepšia vzťahy v spoločnosti celkovo a táto šialená „EGOdoba" odíde do "stratena" preč. A bolo by veľkou utópiou, ak by sme si mysleli, že sa vytratia zlí ľudia. Vždy boli a budú, tak to funguje aj v prírode. Niektoré veci sú jednoducho vrodené, zdedené, ktoré neovplyvní ani výchova 80 ani 2030 rokov. Všetkým želám pekný deň.

devce napísané 12.02.2019 17:53

..bohužiaľ výchova nie je to jediné, čo má vplyv na človeka.. žijeme v dobe, keď čelíme masívnemu vplyvu spoločností, reklám, senzácií.. to, že máme na všetko právo, máme všetko chcieť a čokoľvek sa nám nepáči, máme sa toho zbaviť a nájsť niečo, čo je pre nás lepšie, od najnovšieho telefónu, po nevyhovujúceho partnera, nie je rozhodne to, čo do nás vštepili rodičia..

..nejdem súdiť, či boli ľudia kedy lepší/horší.. určite ale vždy túžili mať svoju pravdu, mať ak nie priam obdiv, tak aspoň akceptovanie, alebo minimálne ospravedlnenie pre svoje konanie a seba ako takého.. ibaže vybudovať si sebavedomie alebo hrdosť chcelo poväčšine nejaké úsilie - rozhodne ešte nebola doba, kedy bolo tak jednoduché nájsť si "publikum" pre svoje slabosti, neresti, úchylky.. nie že by boli manželstvá šťastnejšie, ľudia rozumnejší, život idylickejší, ale nebol aspoň priestor na zverejňovanie, nieto pýšenie sa svojimi "hriechmi"..

nemýlila by som si, za čo môže a nemôže výchova.. povedala by som, že doba umožňuje niečomu viac sa prejaviť..

otázka je, čo dávali rodičia nám a čo my chceme dať svojim deťom... stretajú sa tu názory, že deťom treba vštepiť úctu k druhým, rešpekt, slušnosť proti názorom, že potrebujú hlavne sebavedomie, slobodu, priestor.. pokiaľ sa tieto hodnoty budú vnímať protichodne, ťažko nájsť spoločnú reč..

článok má veľmi výstižný názov: z extrému do extrému

Lenka napísané 08.02.2019 10:46

Moja mama bola na nás prísna a zároveň veľmi láskavá. Mám 36 a rovnako vychovavam nasu malú dcéru - vediem s ňou dlhé debaty o všetkom ale nedebatujem s ňou o tom, či si dá čiapku, kedy pôjde spat, že si má upratať hračky ani že večeria za výlučne za stolom. Pravdou je že sú dnes deti presýtene podnetmi. A keď je niečoho veľa, nemám k tomu úctu. Keď sme my raz za čas niekam šli, veľmi sme si to vážili, bol to pre nás sviatok. Dnes majú deti na dennom poriadku oslavy, akcie, kina, nákupy. Byt v klude, s hračkami, so svojou fantáziou, vedieť sa samé zahrať a možno občas zažiť aj nudu alebo sa len tak naháňať vonku, to sa dnes “nenosí” Autorka vystihla podstatu, chytať ju za slovíčka sa mi nepýta, pretože viem presne ako to myslela a jej názor zdieľam.

Radeno napísané 07.02.2019 18:10

Nie nadarmo sa hovori, ze trafena hus zagaga. Uz je to hned citit z komentarov. Ja som dieta konca 70tych cize cele detstvo som prezil este v socializme a totalite ale nelutujem ani jedinu minutu. Rodicia nam boli rodicia nie kamarati. V podstate nam boli rodicia uplne vsetci dospeli, ktori zili okolo nas. Nikomu dospelemu sme sa neodvazili frflat nedaj boze nadavat alebo vyhrazat sa. Ucitel bol autorita a nemusel ani nic povedat. Vsetci sme presne vedeli kde patrime, co mame robit a ako sa spravat. Som vyslovene vdacny, ze som mal to privilegium vyrastat v takej dobe a ze som clovekom akym som. Som jeden z mala rodicov, ktory po poznamke neuteka do skoly nadavat ucitelom. Nie som ani ten co ihned riesi vsetko trestami. Pokial budem mat jasne dokazy o tom, ze je moje dieta nespravodlivo trestane alebo obmedzovane tak vtedy sa za neho tvrdo postavim. Nesnazim sa svojmu decku dat aj modre z neba lebo sam dobre viem, ze to nieje cesta ku stastiu ale ku katastrofe. Ale davam mu lasku, porozumenie ale aj hranice, ktore sa neprekracuju. Ucim ho ucte k starsim, ucitelom ale hlavne k sebe samemu. Nad nikoho sa netreba povysovat a pred nikym sa netreba ponizovat...

Gabriela napísané 06.02.2019 20:07

Ja sama som bola vychovávaná direktívne mamou, učiteľmi a podobne. A môžem Vám povedať, že z celej duše uvedený typ výchovy nenávidím. Bol to hnus a dodnes ma striasa pri pomyslení na to. Moje deti sa snažím vychovávať určite menej direktívne, ale zároveň tak, že treba pomáhať a byť ohľaduplný, ale zároveň treba mať i vlastný názor. Nemyslím, že som úplne benevolentná matka, ale určite sú veci, kedy svojim deťom vyjdem v ústrety. Dokonca sú aj stredobodom môjho vesmíru. Ale to neznamená, že sú z nich nesamostatné a samopašné bytosti, ktorí nepoznajú hranice. Som veľmi pyšná na to, akými ľuďmi sú. A to jeden má 20 rokov a druhý 8. Takže nech mi niekto netvrdí, že spôsob, akým vychovávali nás, bol správny, respektíve správnejší ako teraz. Aj medzi nami bolo kopec stratených existencií, alkoholici, či drogovo závislí.

Majo napísané 06.02.2019 09:08

Konečne a výborne vyjadrený názor na dnešnú pomýlenú výchovu detí. A v komentároch je to už aj viditeľné, ako sa k tomu budú vyjadrovať tie pomýlené "biomatky". Bez ohľadu, či autorka článku je alebo nie je matkou. Zrejme je len výbornou pozorovateľkou a teda správne opísala odpozorovanú realitu, o ktorej veľmi rozumne píše. Bohužiaľ, nie šťastné , ale smutné deti nám vyrastajú. Pre príklad konverzácia druhákov v škole: vy nemáte playstation, vy nemáte ani počítač a prečo nemáš telefon? Vy ste takí chudobní? Odpoveď bola na druháka veľmi bystrá, ale pre spolužiaka z bohatej rodiny aj tak nepochopiteľná a vzdialená. Odpovedal: nie, telefon nepotrebujem,lebo mamina vie dokedy som v škole a čo robím. Playstation a počítač nepotrebujeme, lebo máme tablety a mama má v telefóne internet, ak niečo potrebujeme pohľadať. A vy máte doma UNO, DUO , karty a spoločenské hry? Lebo my máme a hrajeme sa, keď vonku prší. A máme bicykle, korčule, kolobežky a chodíme do prírody. Kde si bol naposledy ty? A debata by bola pokračovala, keby bohatý synáčik mal odpovede. Len škoda, že dnešné deti nemôžu ísť na ulicu, nemajú stromy a chodníky , na ktorých by urobili jamku na guličky alebo iné hry. Ale za to majú opičie voliéry v nákupných centrách.

Riso napísané 06.02.2019 05:56

Pamatam si, ako na mna otec zjapal pre malichernost ked som bol chlapec, ako primitivne autoritasky presadil svoj nazor aj ked nemal pravdu, ako si dokazoval ze ma navrch len koli tomu ze mohol lebo je otec. Neznasal som ho za to, a doteraz mame problem spolu normalne vychadzat. Mama bola presny opak: tolerantna, mila, kamaratska, stale sme si vedeli veci normalne vykecat... Teraz som sam otcom dvoch deti, su to niekedy neskutocni sarvanci. Prototyp vychovy mojho otca nezabral na mna, a nezabera ani na moje deti. Problemy riesime zdravym dialogom a stale to funguje aj bez "vydupkavania si veci nasilu". Ak si niekto chce uplatnovat svoju "autoritu", nech si radsej zaobstara psa a nie deti. Myslim ze autorka sama v detstve nepoznala mile slovo, preto clanok vyznie ako pritiahnuty za vlasy, vystupnovany do extremu.

devce napísané 06.02.2019 10:21

úprimne ma mrzí tvoja skúsenosť z detstva.. je smutné, ak si silnejší potrebuje niečo dokazovať na úkor slabšieho, o to horšie ak to potrebuje dokazovať rodič na vlastnom dieťati.. škoda však, že si sa nedokázal od tejto skúsenosti trochu odosobniť a čítať článok viac s nadhľadom a pochopením skutočne napísaného textu..

to, že výchova nie je benevolentná, že vymedzuje rodiča ako autoritu a stanovuje isté hranice, ešte vôbec nemusí znamenať, že je prísna.. a už vôbec nie, že nie je láskyplná.. dokonca aj keď zrovna je výchova priamo prísna, nemusí to vôbec znamenať, že láska absentuje a rodič si niečo presadzuje len preto, že môže a že sa v tom vyžíva.. to, o čom ty píšeš, je dosť nezrelý až chorobný stav..

 

rodič má dieťa vychovávať, má mu byť sprievodcom, objasniť mu mnohé často nie jednoduché a nejednoznačné mechanizmy fungovania vecí okolo neho, ochrániť ho.. nejeden detský psychológ "bije na poplach" akou veľkou záťažou pre dieťa je, ak sa musí v mnohých veciach samo orientovať a samo rozhodovať, ako veľmi deti potrebujú mať hranice a potrebujú jednoznačné striktné odpovede.. áno, s tínedžerom sa možno dá o mnohom už diskutovať a vysvetľovať, ale malé dieťa dieťa mnohokrát potrebuje jednoduchú a jasnú informáciu - "je tam zima, tú čiapku musíš mať na hlave a bodka.." a nie "zlatíčko moje, no tá čiapočka sa ti nepáči, čo s tým urobíme, pôjdeme kúpiť asi inú, alebo možno šálik viac omotáme, bundičku vymeníme za tú s tou kapuckou, nie? ani to nie je dobré? noo... hmmm.. sú tam nakoniec len -4.. možno to nakoniec tú chvíľku vydržíš.. keď sa to tak vezme, chrípka vlastne trvá len dáke tri dni, ale čo ak by ti trauma z čiapočky a hlavne z toho vynúteného nasadenia na šišku ostala do konca života????"

 

mnohí si prešli relatívne prísnou výchovou, ale drvivá väčšina nie že v dospelosti, ale už postupne pri dospievaní chápala, čo kedy a hlavne prečo sa muselo, alebo naopak nesmelo, a i keď je to deťmi nesmierne neznášané cliché "raz mi za to poďakuješ.. až budeš mať svoje deti, pochopíš..", fakt je, že tie deti sú raz skutočne vďačné za pevnú ruku rodičov a skutočne veľa chápu..

 

možno tomu nemôžeš rozumieť.. ale je veľký rozdiel, či dieťa vníma, že rodič sa na ňom realizuje, lebo môže a pôsobí mu to nejaké zvláštne potešenie, alebo či za zákazmi a príkazmi a výhražným ukazovákom je kus lásky k dieťaťu, snaha ochrániť ho, snaha niečo mu odovzdať, snaha urobiť pre to dieťa to nejlepšie, čo rodič vie..

a deti sú veľmi vnímavé..

Riso napísané 10.02.2019 01:27

Uz to, ze portaly tohto typu navstevujeme, citame clanky a ich prispevky… nas radi do skupiny ludi premyslajuch o tom, ci nase ratolesti pripravujeme na zivot spravnym sposobom. Ci sa nam to podarilo alebo nie, zistime az o par rokov, navzdory vstekym “vedeckym” studiam, ci radam nasich starych rodicov. Ako sama pises, v poslednej vete, deti su velmi vnimave. Prave preto si myslim, ze uz v utlom veku je dobre s detmi diskutovat aj vo vypatej situacii, nie len direktivne nieco prikazat. Aj ked to ide na ukor nasho casu, nervov… Nevidim nic zle na tom, ked dietatu vysvetlim, preco si tu ciapku musi na hlavu dat smile Co je zle na tom, ze s detmi travim cas, ze sa zapajaju aj do dospelackej debaty (+ dalsie priklady z clanku…) Nevidim v tomto pripade dovod, preco preberat zabehnutu stafetu “vychovy” od nasich rodicov. Samozrejme netvrdim, ze zlyhali, prave naopak. Posunuli nas k tomu, ze dietatu aj objasnime, preco v zime musi ciapku nosit, aj ked sa mu to nepaci. Tu by nemalo nasledovat “.. a bodka”, ale vytvorit dietatu priestor na to, aby sa pytalo, a my dospelaci, aby sme vedeli odpovedat. Mozno si aj spomenut na to, ako sme sa citili my ako deti, ked nas rodicia odbili s takouto odpovedou.

devce napísané 12.02.2019 16:06

nepodarí sa nám to, Rišo.. dobrý rodič a správny spôsob výchovy jednoducho neexistuje.. aj keď znesieme modré z neba, vždy bude niečo, čo zanedbáme, niečo, čo nezvládneme, niečo, čo naše deti chceli, predstavovali si inak, čo nám budú vytýkať a čoho sa budú snažiť strániť pri výchove detí svojich.. bolo, je, bude to stále rovnaké - tak ako naši rodičia sa snažili dať to najlepšie nám, my obrátime ich výchovu naruby, aby sme našim deťom dali to najlepšie a napravili všetko, čo bolo spískané na nás, a naše deti otočia naopak ten náš koncept, aby svojim deťom dali to, čo my sme nevedeli dať im..

zakážeš dieťaťu niečo? vytkne ti, že to nemohlo.. dovolíš dieťaťu niečo, vysvetlíš a keď nepochopí, necháš ho, aby si na to prišlo samé, prečo sa to nerobí? vytkne ti raz, že si mu nebol oporou, že si ho neusmernil, že si mu cestu ani trochu neuľahčil a nechal si ho učiť sa na svojich chybách..

každý si zvolíme svoju cestu.. každý sa pokúsime odovzdať tie hodnoty, ktoré považujeme za správne.. niekto skúsime dieťaťu vystlať cestu perinkou a nakresliť mu nad hlavou dúhu, niekto skúsime naučiť tú našu ratolesť, aby sa vedela tŕnim predrať, po skalách vyštverať.. ale ani s jedným, ani s druhým prístupom neustriehneme, aby si to naše dítko na niečom nenabilo nos..

myslím, že jediné dôležité je robiť veci s láskou a tak, ako to považujeme za správne.. ale hlavne s láskou..

človek musí nielen dospieť, ale aj dozrieť, aby sa dokázal pozrieť späť s nadhľadom, aby dokázal vyhodnotiť, že áno, toto mi ublížilo, toto moji rodičia nezvládli, ale - viem, prečo to tak robili? mohli to vôbec robiť inak? nerobili to náhodou práve tak preto, lebo to videli ako najlepšiu cestu? nerobili to, pretože ma ľúbili?

potrebu vysvetliť niečo rozhodne nespochybňujem.. už niekoľkodňovému bábätku som bola schopná vysvetľovať spústu vecí big green ..a určite aj 5 mesačnému revúcemu dieťaťu vysvetľujem, prečo ho navliekam do kabátiku.. ale nečakám, že pochopí a dohodneme sa.. proste ideme von, je tam zima a kabátik potrebuje, takže ho navlečiem aj za zjavných protestov.. a nie je to iba o tom veku - vysvetliť 15 ročnému dieťaťu, že keď je vonku zima, má mať zakryté ľadviny nie je niekedy o nič jednoduchšie :-)))

devce napísané 12.02.2019 16:23

PS: ..nechcem podceňovať ničie zlé skúsenosti z detstva, lebo samozrejme nie každý rodič je schopný svoju rodičovskú rolu uchopiť.. myslím ale (verím tomu), že tých, ktorí sa na svojich deťoch potrebujú realizovať, je minimum.. takže som písala k tomu, čo verím, že je väčšina...

Zuzka napísané 05.02.2019 19:21

selé zle

Julia napísané 05.02.2019 12:27

Vyborne vystihla podstatu autorka v clanku. Ako mama troch deti mam aj ja obavy z toho, co takato vychova z mladej generacie urobi. Treba si priznat, ze dnesni rodicia tymto smerom tie deti naozaj vychovavame, aj ked autorka nespomenula, preco to ti rodicia robia. Okrem toho, ze to tak pravdepodobne citia, ze je to spravne pre ich dieta, pokladaju v zivote za velmi dolezite, aby ich dieta bolo asertivne. Lebo nasej generacii hlavne toto chyba, k tomuto sme my neboli vedeni a na vlastnej kozi sme pocitili, ako tazke je prebojovavat sa zivotom bez prirodzeneho sebavedomia a asertivity.

Zuzka napísané 05.02.2019 09:56

Janka Nagyová očividne nemá deti. Podľa hesla "Ak neviete ako vychovávať svoje dieťa, opýtajte sa tých, čo ich nemajú. Tí to budú vedieť celkom presne" zwinker

devce napísané 05.02.2019 18:25

Je úplne jedno, či má, alebo nemá deti, v mnohom to vystihla. Deti mám a dá sa povedať, že sa s článkom viem stotožniť!

Všelijaké náročné doby už ľudstvo prežilo a toto je prvá generácia, ktorá vychováva tak nezodpovedne. Popravde sa desím toho, čo počuje človek občas od našťastie nie všetkých, ale rozhodne mnohých, mamičiek a keďže som videla v niekoľkých prípadoch v priamom prenose tú transformáciu z racionálnej bytosti na pološialenú úzkostlivú ochrankyňu stredobodu svojho vesmíru, snažím sa na mnohé veci dozvedieť názor AJ mamy, babky, tety, o generáciu staršej kolegyne.

smile zwinker Big Grins Confused Cool Cry Eek Evil Frown Mad Mr. Green Neutral Razz Redface Rolleyes Sad Surprised





tehotenstvo
Oco pozerá futbal, bábo plače, mama má baby blues
21.02.2019   0
Hormonálna nerovnováha, množstvo pocitov, únava a nové povinnosti zvyčajne prispejú k tomu, že sa žena niekoľko týždňov po pôrode, keď prvotné dojmy opadnú, začína cítiť vyčerpane a nervózne. Lekári toto obdobie nazývajú baby blues a radia mamám zvoľniť zo svojich očakávaní, požiadať o pomoc okolie, a počkať, kým nahromadené emócie odznejú samé. Mamička Linda pozná baby blues dôverne a vie, ako si s ním poradiť.
Menštruačný kalíšok používajú ženy aj na to, aby skôr otehotneli. Funguje to?
20.02.2019   0
Každým dňom populárnejší menštruačný kalíšok, ako ekologická alternatíva k tampónom a vložkám, môže mať aj iný účel.
Odkedy som tehotná, nič nesmiem!
19.02.2019   0
Jedna z vecí, ktoré ma na prvom tehotenstve (ne)príjemne prekvapili, bola kvapku prehnaná starostlivosť môjho muža. On, racionálny chlap, sa pri pohľade na svoju manželku – budúcu matku zmenil na nepoznanie. Skrátka, prvé dieťa je prvé dieťa, a keď sa z muža stáva oco, zo ženy je na chvíľu kráľovná. Toto vás, milé prvorodičky, čaká pri prvom tehotenstve, tak si to užite.
babetko
Kedy dať dieťaťu do ruky prvú farbičku
21.02.2019   1
Deti, ak majú príležitosť a vhodné materiály, tak začínajú „kresliť“ – teda pracovať s týmto materiálom zhruba okolo prvých narodenín.
8 vecí, ktoré musí počuť každá mama, ktorá má malé deti
20.02.2019   1
Bude ti ťažko ešte niekoľko rokov. Naozaj veľmi ťažko. Neklesaj na duchu. Toto je pravá rodičovská cesta, jednoducho vydrž.
Deti sú ako atentátnici. Ich úlohou je sabotovať rodičov
19.02.2019   0
So sladkým úsmevom maria takmer každé naše úsilie. To kvôli nim robíme tisíc vecí naraz a nikdy nič nestihneme poriadne dokončiť.
detské choroby
Medzinárodný deň detskej rakoviny. Ochorie nám viac ako 200 detí ročne
14.02.2019   0
Dnes sú detské onkológie okrem Banskej Bystrice aj v Bratislave a Košiciach, ktoré spolu ročne diagnostikujú vyše 200 prípadov onkologických ochorení u detí od 0 do 19 rokov.
17 tipov na domácu liečbu laryngitídy
12.02.2019   0
Pri laryngitíde ide o to, že krk zvnútra opuchne. A to je dôvod, prečo toto ochorenie netreba podceňovať. Rodičia by vždy mali dieťa zobrať k lekárovi. Liečbu, ktorú pri laryngitíde nariadi dieťaťu lekár, môžete podporiť týmito domácimi prostriedkami.
Antibiotiká. Áno, či nie ?
08.02.2019   2
Ako liečia choroby antibiotiká? Deťom sa najčastejšie predpisujú ATB, ktoré obsahujú ampicilín, amoxycilín, erytromycín a penicilín.
zvery
Aj malé zvieratko potrebuje starostlivosť
15.02.2019   0
Medzi malé domáce zvieratká zaraďujeme všetky menšie od psa či mačky. Najznámejší domáci mini miláčikovia sú králiky, škrečky, morčatá, či laboratórne myši. Pre svoj spokojný a šťastný život však aj oni potrebujú pravidelnú starostlivosť.
Stratil sa mi pes
06.02.2019   0
Čo robiť, keď sa nám stratí pes? Ako si zachovať chladnú hlavu a nepodľahnúť zbytočne panike? Kto nám pomôže nájsť ho? Ako sa efektívne zapojiť do hľadania?
Flat coated retríver alebo Hladkosrstý retríver, FCR
30.01.2019   0
Poznáte krásneho a inteligentného psa - Flat coated retrievera? Odkiaľ pochádza toto originálne plemeno a aké má vlastnosti? Je vhodné do rodiny s deťmi? Čo má spoločné s inými druhmi retrieverov?