Vety, ktoré zhoršujú správanie detí a možno ich počúvajú každý deň

Ak máme deti podnietiť k spolupráci – a je pri tom jedno, či od nich chceme, aby si po sebe umyli dlážku, keď rozliali na zem pohár mlieka alebo si robili domáce úlohy, nie vždy je to jednoduché.

Možno máme predstavu, že by to mohlo ísť samé od seba a potom padne ťažko, keď nerobíme nič iné, iba sa s deťmi dohadujeme.

Čím viac na deti tlačíme, prikazujeme, vyhrážame sa, tým menej to funguje a doslova to z nás vysáva energiu.

Známe autorky Adele Faber a Elaine Mazlish, ktoré majú na svojom konte okrem iných bestseller Ako hovoriť, aby nás deti počúvali – Ako počúvať, aby nám deti dôverovali, nevynechávajú ani tému výchovy a vzdelávania.

Toto sú podľa nich prístupy, ktoré nefungujú:

1. Obviňovanie a karhanie.

„Už zase nemáš zapísanú domácu úlohu? Načo som ti kupovala ten slovníček, pre parádu?“

Reakcie dieťaťa: Je mi na nič./ Nikdy nič neurobím dobre./ Zase je na mňa zlá.

2. Nadávanie.

„Ty si úplný hlupák, že si nevieš zapamätať, čo sa treba naučiť? Zase ďalšia poznámka.“

Reakcie dieťaťa: Neznášam ťa!/ Všetko pobabrem, nič v tej hlave nemám.

3. Hrozby a tresty.

„Ešte jedna poznámka, tak si skončil s tréningami aj krúžkami. A žiadna televízia, ani tablet.“

Reakcie dieťaťa: Je mi to jedno, no a čo./ Bojím sa.

4. Príkazy.

„Okamžite si sadni a začni robiť tie domáce úlohy! Poďme, švihom!“

Reakcie dieťaťa: Urobím si to, ale pekne pomaličky./ Ako sa dostanem preč z tohto väzenia?

»»» Prečítajte si aj článok: Dieťa vašimi očami. Šedý priemer alebo vzácny diamant?

5. Prednášky a poučovanie.

„Ak by si sa naozaj snažil, toto sa ti nestane. Všetko je to o tvojom prístupe. Je to na tebe, či sa k tomu postavíš zodpovedne alebo ako lajdák. Nemôžeš stále čakať, že za teba prevezme zodpovednosť niekto iný. A v tvojom veku je to na zamyslenie.“

Reakcie dieťaťa: Bla, bla, bla. Samé kecy./ Už sa vypni. Kto to má počúvať.

6. Výčitky a hranie na city.

„Toto musím zažívať každý deň, takéto stresy. Už mám z teba vlasy šedivé, lebo toto sa fakt nedá vydržať. Ani žalúdok mi nefunguje, najlepšia cesta, ako sa dostať do nemocnice alebo rovno do hrobu, tam budem mať konečne pokoj.“

Reakcie dieťaťa: No chuderka, nafarbi si vlasy./ Vôbec sa mi nechce počúvať tieto výlevy./ Je to moja vina.

7. Porovnávanie.

„Všetci ostatní to stíhajú, tak prečo nie aj ty? Tvoj mladší brat si vždy zapamätá úlohy a nestalo sa, že by v živote doniesol poznámku, ale ty neviem, kde máš hlavu.“

Reakcie dieťaťa: Nikdy nebudem ako môj brat./ Neznášam ho./ Neznášam mamu.

8. Sarkazmus:

„No úžasné. Takže zase ďalšia päťka, lebo si sa to zabudol naučiť. Som netušila, že už v takom mladom veku môže mať niekto Alzheimera. Asi ťa prihlásim na tréning pamäte s tvojou babkou.“

Reakcia dieťaťa: Som úplný hlupák./ Môžeš sa strčiť./ Neznášam ťa.

9. Predpoveď.

„Keď to takto pôjde ďalej, najprv prepadneš, potom ťa nechajú opakovať ročník a potom ťa vykopnú zo školy. Nenájdeš si nikdy normálnu prácu, lebo to by si sa najprv musel normálne učiť.“

Reakcia dieťaťa: Nemá to zmysel./ Tak načo sa mám snažiť. Rovno to vzdávam.

Ako deti podnietiť k spolupráci?

Ako protilátku k uvedeným prístupom Adel Faber a Elaine Mazlish odporúčajú zvoliť nasledovné spôsoby:

1. Namiesto obviňovania, príkazov, sarkazmu… iba opíšte problém. Deti sa potom správajú oveľa ústretovejšie.

Napríklad: „Na zemi je nejaký fľak.“ (Zabudnite na: „Nemôžeš dávať pozor? Pozri, čo si urobil!“)

2. Namiesto obviňovania, výčitiek, ponižovania… poskytnite užitočnú informáciu. Deti potom menia nevhodné správanie oveľa ochotnejšie.

Napríklad: „Po stole sa nepíše, na to máme papier.“ (Zabudnite na: „Čo si myslíš, že robíš? Kto ti dovolil písať po stole?“)

3. Namiesto príkazov, hrozieb a negatívnych predpovedí… navrhnite možnosti. Hrozby a príkazy vyvolávajú pocity bezmocnosti a odporu. Výber, naopak, otvára dvere k novým možnostiam.

Napríklad: „Je ťažké napísať sloh. Chceš sa so mnou o tom porozprávať alebo si to chceš premyslieť všetko sám?“ (Zabudnite na: „Ty to ešte nemáš napísané? Takýmto tempom to nebudeš mať ani o rok.“)

4. Namiesto obviňovania, varovania, prednášok… povedzte to slovom alebo gestom. Nikto nemá rád prednášky a siahodlhé vysvetľovanie, či karhanie. Stačí jedno slovo alebo gesto a deti aj sami prídu na to, čo majú a nemajú robiť.

Napríklad: „Miško, bunda!“ (Zabudnite na: „Kam si sa vybral v tom tričku? Chceš ochorieť? Vonku je 5 stupňov. Zase prechladneš a budeš posmrkávať.“)

5. Namiesto sarkazmu, zosmiešňovania, nadávok… opíšte, čo cítite a vyhnite sa narážkam na ich charakter. Keď budete hovoriť o svojich pocitoch bez toho, aby ste pritom dieťa urazili alebo zosmiešnili, s veľkou pravdepodobnosťou zareagujú rozumne.

Napríklad: „Nemám rada, keď ma niekto prerušuje počas rozhovoru s iným človekom.“ (Zabudnite na: Nevidíš, že sa rozprávam s tvojou sestrou? Musíš ma v kuse prerušovať?“)

6. Zabúdajú? Napíšte im to.

7. Buďte hraví. Použite iný hlas, prízvuk alebo pesničku.

Zdroj: Adele Faber a Elaine Mazlish, Ako hovoriť s deťmi, aby sa lepšie učili doma aj v škole

»»» Prečítajte si aj článok: Prečo sú deti znudené, nevedia čakať a nezvládajú frustráciu?