Poobede prišla za mnou dcéra do kuchyne: „Mami, náš Lukáš má nejaké papiere, že sa môže v lese stratiť?“ Nechápala som. A ona už vôbec nie.
Jej o štyri roky starší brat má aspergerov syndróm. Má ADHD. Má dyspraxiu, má dysgrafiu aj dysortografiu. Prešiel si náročnou cestou, kým sa prišlo na to, kde je problém. Ešte stále si ňou vlastne prechádza, lebo diagnostika je len jej začiatkom. Áno, má „na to papiere“. Áno, je integrovaný. Áno, je za čudáka. Nie, učitelia mu to teda rozhodne neuľahčujú.
Napríklad?
Taká bežná písomka. „Deti, rozdajte si testy, máte na to 15 minút,“ hlási učiteľka od katedry. „Vpravo hore si ich podpíšte a ty, Lukino, si tam napíš veľké íčko do krúžku, akože ty si integrovaný,“ dodá zvučným hlasom na celú triedu. No ďakujem pekne, túto príhodu som počula opakovane. Dokonca s hrdosťou, na rodičovskom priamo od pani učiteľky.
Opakovanie je matkou múdrosti.
Žeby preto v toľkých riadkoch pod sebou krivoľakým písmom vetička Cez prestávku nesmiem behať po triede. Cez prestávku nesmiem behať po triede. Cez prestávku… ? Našťastie, zošity z prvého stupňa sú už dávno v koši, ťažko sa mi do nich dívalo. Trojka v čitateľskom denníku, lebo obsah knižky mal síce napísaný podrobne a veľmi výstižne, ale hold, keď k nemu nenakreslil obrázok! Inak, ani dnes ho na zemepise nemožno veľmi pochváliť, lebo keď odpovedá, neudržuje očný kontakt. Možno by si aj pani učiteľka mala zopakovať, ako to teda s tými autistami je.
A ako je to s tými papiermi na stratenie sa v lese?
Divne. Teda mne je z toho opäť divne. Mali branné (či ako sa teraz volajú tie koncoročné výjazdy do prírody) a náš Lukáš sa tam kdesi zamotal. Zamotá sa aj tam, kde sa nedá, to musím priznať. Meškal na zraz. Jasné, to vie naštvať. Učiteľ, vraj pohoďák, to však pred zvyškom triedy nenechal bez komentu: „…á, sa zas stratil, to je v pohode, veď on má na to papiere!“ A bola z toho veselá historka z natáčania, ktorá sa cez deti dostala až o 4 triedy nižšie. Lukáš je už na takéto narážky otrlý. Pocit trápnosti si teraz zlízla jeho mladšia sestra, do ktorej si s touto srandičkou štuchla jej akože najlepšia kamoška.
Rešpekt, prosím
Ja sa tým spolužiakom vôbec nečudujem, je to ako tá hra na telefón. Ale je snáď v kompetencii učiteľov, aby to ustáli.
„Mať papiere“ nie je totiž až taká sranda. Tie papiere sú na to, aby ste vedeli, čo tým deckám je a ako im prípadne pomôcť. Možno by ste si ich mali najskôr prečítať. A prosím, dávajte si pozor, ako o takýchto deťoch hovoríte. Nakoniec, ako hovoríte o komkoľvek. Lebo práve vy často stojíte priamo pri slúchadle telefónu.
(16 hlasov, priemerne: 4,90 z 5)
Loading...