S čím chodia rodičia najčastejšie k psychológovi

Psychologička Lucia Lenická sa venuje rodičom a deťom, konkrétne filiálnej terapii, tréningu rodičovských zručností. V rozhovore Rodič ako terapeut sme sa venovali základným východiskám a k účinku, aký môže mať na vzťah rodiča a dieťaťa.

Zaujíma vás, s čím rodičia prichádzajú do skupiny najčastejšie? O tom bude dnešná časť.

 
Čo najčastejšie riešia rodičia, ktorí za vami prichádzajú s problémom svojho dieťatka?

Dalo by sa to jednoducho povedať, že je to problém s porozumením: rodič má predstavu, že nevie, nedokáže pomôcť svojmu dieťaťu, dieťa má pocit, že rodič mu nerozumie.

Rodič má jasnú predstavu o tom, čo má dieťa urobiť, ako sa má správať, ako sa má vyhnúť chybám, no dieťa to tak nechce. Má svoj názor, chce si isté veci vyskúšať samo. Rodičia bývajú často nahnevaní, že potom oni nesú následky (čítajú poznámky svojich detí zio školy, počúvajú sťažnosti,….).

Ale učia rodičia svoje deti niesť zodpovednosť (samozrejme veku primeranú)?
Rodičia a deti potom v komunikácii bojujú, nemajú chuť naladiť sa na toho druhého, vypočuť si jeho názor a už vôbec nie hľadať spoločné riešenia.

Nemajú rodičia pocit, že zlyhávajú, keď vyhľadajú pomoc psychológa? Nie je to pre rodičov ťažké „priznať“, že potrebujú pomoc psychológa?

Určite to je pre nich ťažké, i keď sa mi zdá, že je to lepšie ako povedzme pred desiatimi rokmi. A mnohí prichádzajú s tým, že pomoc potrebuje dieťa a nie oni. Myslím, že s dieťaťom sa ide ľahšie k psychológovi, ako so sebou samým.

Ale je to na nás psychológoch, byť citliví a ukázať najmä porozumenie a nie hľadať, čo rodič urobil zle. Rodičia, ktorí za mnou chodia, sa podľa mňa snažili robiť to, čo najlepšie vedeli, ale niekedy im chýbajú zručnosti a vedomosti.  

Už  viacero rokov sa stretávaš s rodičmi, ktorí riešia nejaké problémy so svojimi deťmi. Čo najčastejšie počuješ na prvom stretnutí skupiny? S čím rodičia prichádzajú?

Bývajú to rôzne veci, čo chcú pre svoje deti. Napríklad, aby sa lepšie správal, aby nebola taká citlivá, aby sa v škole nebil, aby bol trpezlivejší, aby sa nebál hrať sa s inými deťmi, aby toľko neodvrávala a robila, čo od nej chcem a pod.

Keď sa na to pozrieme zblízka, vždy je to o tom istom – deťom chýba sebavedomie, nevedia vládať svoje emócie a nerešpektujú zadané hranice tak, ako ich rodič zvykne zadávať. 

Vnímajú danú situáciu so svojim dieťaťom ako problém spoločný? Teda že to nie je len o  tom, že ma dieťa nepočúva a má ma začať rešpektovať, ale ja ako rodič mám v tom svoj diel a je to aj o mne, nielen o dieťati?

Sú rodičia, ktorí prídu s tým, že dieťa treba zmeniť. Ale sú aj rodičia, ktorí tvrdia od začiatku, že sa potrebujú naučiť ako na dieťa.

Zaujímavé je, že väčšina odchádza s tým istým. Hovoria, že sa naučili lepšie rozumieť svojmu dieťaťu. A to je to, čo pomáha aj tým prvým aj tým druhým. Aj to deti mení a aj to učí rodičov, čo na deti platí. 

Problémy, s ktorými rodičia prichádzajú, sa v skupinách opakujú?

Áno, ako som už aj povedala, často sa rodičom zdá, že ostatní riešia niečo iné, ale v konečnom dôsledku je to podobné. A už len počúvanie toho druhého môže pomôcť, ako to urobiť s tým mojim dieťaťom.

Z čoho podľa teba pramení to, že vôbec nejaký problém vznikne? Čo môže byť tým bodom zlomu, kedy to vo vzťahu dieťa – rodič prestáva fungovať dobre?

Väčšinou to býva nejaká krízová situácia, ktorá prinesie so sebou napätie a buď rodič alebo dieťa alebo aj obaja sa začnú správať inak. To môže napätie ešte zvýšiť a ten druhý na to nevie reagovať a všetko sa to zacyklí.

Napríklad dieťa ide do školy, čo je pre neho náročná situácia, požadujú sa od neho výkony. Dieťa nie je na taký tlak zvyknuté a reaguje tak, že je plačlivé pri robení domácich úloh.

Rodič znervóznie, lebo dieťa sa takto predtým nesprávalo a nevie ako reagovať, tak začne z nervozity na dieťa kričať. Dieťa zrazu nevie, čo robiť, lebo rodič predtým nezvykol kričať. Je viac plačlivé, rodič kričí viac a tak dokola.

Takouto situáciou môže byť čokoľvek – zmena zamestnania, úmrtie v rodine, narodenie súrodenca, dospievanie. Na niektoré zmeny rodina reaguje pružne a niektoré nevie sama zvládnuť.

Môžeš prosím povedať, v čom podľa teba spočíva význam toho, aby sa rodič možno zastavil, pripustil tú možnosť, že je to on, kto by mal urobiť prvý krok a niečo nové sa naučil?

Rodičov nabádame k tomu, aby deťom povedali, že chodia na filiálnu terapiu jednoduchým, deťom blízkym spôsobom. Takže im hovoria: „Chodím do špeciálnej školy pre rodičov, kde ma učia, ako byť pre teba lepšou mamou alebo ocinom.“ Potom si každý týždeň robia domáce úlohy a deti to často vedia.

Ja som ešte nevidela žiadne dieťa, ako sa tvárilo, keď mu to rodič vysvetlil, ale stačilo mi, ako sa tváril môj muž, keď si to predstavil a povedal:

„To by bolo úžasné, keby mi toto moja mama alebo otec jedného dňa povedali, že chodia do školy, kde ich učia byť pre mňa lepším rodičom!“ Skúste si predstaviť ten rozdiel oproti napríklad tomu, že dieťa dovlečiete k psychológovi preto, že je zlé. 

Môžeš zo svojej skúsenosti zmieniť nejaký príbeh – prípad, ktorý vám utkvel v pamäti, aký posun rodič so svojim dieťaťom urobil?  

Máme veľa príbehov, niekedy sa to ani mne nechce spätne veriť, že sa to tak stalo. Nedokážem vybrať len jeden, takže spomeniem tri :-).

Spomínam si na mamičku, ktorá nám presvedčivo tvrdila, že jej syn nepozná hodinky a teda nepríde na dohodnuté stretnutie, ak ho ona neupozorní. Ak robíme filiálnu terapiu s teenagermi, tak sa podpíše zmluva, že vtedy a vtedy každý týždeň bude s rodičom stretnutie a potom rodič už iba čaká v izbe.

Presvedčili sme ju, aby to nechala na neho. Chlapec ju na jej prekvapenie sám upozorňoval, aby na to nezabudla, ale to nebolo všetko. Od ďalšieho týždňa sa začal ráno budievať sám a keď sa mama zobudila, bol už oblečený a boli pripravené raňajky aj pre mamu. A to bolo dieťa, ktoré ráno nedokázala zobudiť a meškávali do školy! Pokrok sa udial za pár týždňov, stačilo, aby mu mama prejavila dôveru, že to sám zvládne.

Rada tiež spomínam na otecka, ktorý mal dvoch synov a chcel, aby sa lepšie správali – nebehali, nekričali, robili, čo povie. Na tréning ho poslala jeho žena. Keď sme ho učili, ako reagovať na pocity detí, ako im lepšie rozumieť, ťažko sa mu to počúvalo. Na konci nám napísal veľmi dlhú a veľmi peknú spätnú väzbu.

Písal, že chcel od svojich detí to, čo nevedel ani on sám – aby sa kontrolovali a boli ticho, hoci on sám sa nevedel kontrolovať a často na nich kričal. A ako sa vďaka nám snaží zmeniť a nie iba zmeniť svoje deti. Nakoniec sa on sám stal doma odborníkom na deti a jeho manželka, keď nevedela, ako reagovať, tak šla za ním. Mamičkám na pieskovisku, keď videl, ako sa správajú k svojim deťom, vysvetľoval, že existuje špeciálny tréning, kde by ich to mohli naučiť.

Myslím, že najkrajší zo všetkých príbehov bol komentár jedného chlapca, ktorý sa večer obliekol do pyžama a povedal mame: „Pozri na mňa, som v pyžame,  idem si sám umyť zuby  a poslúcham – tá hrová polhodinka fakt funguje!