Rodičovské zrkadlo. Čo v ňom dieťa vidí a ako ho to ovplyvní na celý život?

Anna Veselá 1

Určite ste už počuli vetu, že deti sú našim zrkadlom. Možno by však bolo lepšie, keby sme to naformulovali trochu inak: deti sa v nás, rodičoch, obzerajú ako v zrkadle. A ten pohľad sa im vrýva hlboko do duše.

V rodičovskom zrkadle môžu deti nájsť pozitívny obraz, ktorý hovorí: „Som rád, že ťa vidím, rád som s tebou, si pre mňa dôležitý.“ Alebo v ňom vidia negatívne zrkadlenie: „Obťažuješ ma, sklamal si ma, nevyhovuješ.“

Aký obraz deťom ponúkame? Ako to súvisí s ich pocitom vlastnej hodnoty? A ako sa to premieta do toho, či budú v živote šťastní a spokojní?

Pexels

Ako hodnotím svoje dieťa?

Podľa psychoterapeuta Heinz-Petra Rőhra dieťa intuitívne cíti, ako ho rodič hodnotí.

Už malé deti sa snažia, aby v rodičovskom zrkadle videli pozitívny obraz. Chcú cítiť, že sú vítané, dobré a „v poriadku.“ Túžia po bezpečí a domove. Potrebujú, aby ich rodičia prijali a milovali.

Rodičia si možno ani neuvedomujú, že do dieťaťa vkladajú svoje očakávania častokrát už pri výbere jeho mena. Keď sa napríklad zaujímajú o „silné“ mená, a podobne. Niečo iné znamená mať doma Benedikta, niečo iné Benjamína. Niekedy je meno doslova program, tvrdí Rőhr.

Aké zrkadlo nastavujem dieťaťu?

Prvých päť až šesť rokov života – naše rodičovské zrkadlo – je veľmi zásadných, pokiaľ ide o vývoj pocitu vlastnej hodnoty.

Pokiaľ dieťa nespĺňa rodičovské očakávania, negatívne to ovplyvňuje pocit vlastnej hodnoty dieťaťa. Človek so slabým pocitom vlastnej hodnoty je veľmi zraniteľný: kritiku, urážky, výčitky, odmietanie prežíva veľmi extrémne, je dotknutý, dostáva sa mu to pod kožu.

Bez dostatočného pocitu vlastnej hodnoty je zo mňa nešťastný človek – nie som nikdy spokojný sám so sebou, nedokážem sa radovať z ničoho, čo som dosiahol.

Nedostatočný pocit vlastnej hodnoty môže vyústiť do úzkostných porúch, depresií, chorobných závislostí, psychosomatických ochorení.

Pexels

Som nevítaný

Jednou z najhorších skúseností, aké môže človek prežiť, je byť nechceným dieťaťom, tvrdí Heinz-Peter Rőhr, ktorý až príliš často videl vo svojej terapeutickej praxi, aké sebadeštruktívne správanie môže na človeku zanechať, pokiaľ prichádzame na svet nežiaduci, nevítaní.

Nechcení novorodenci majú v priemere nižšiu pôrodnú váhu ako deti, ktoré boli chcené, majú tiež slabší imunitný systém, častejšie sú choré a vyrastajú s nálepkou problémových detí.

Byť chcený je naša principiálna potreba. Len tak si môžeme vytvoriť základnú dôveru. Inak sa hľadanie istoty stáva našim večným problémom a odmietanie môžeme zažívať opakovane celý život v partnerských vzťahoch, medzi priateľmi, v práci.

Som nedostatočný

Každé dieťa túži byť milované a rovnako tak chce, aby ho rodičia akceptovali, uznali. Nie každému sa však podarí zažiť ideálny stav, hovorí Rőhr – za každých okolností cítiť, že ma rodičia ľúbia, aj keď som nebol a nie som dokonalý.

Rodičia mávajú vysoké nároky a už veľmi skoro začínajú s porovnávaním detí: spĺňa všetky tabuľky? Nezaostáva oproti ostatným? Deti sú od narodenia vystavené konkurenčnému tlaku, očakávaniam na výkon, musia byť lepšie ako ostatní. Vtedy sú rodičia spravidla nadšení, hrdí.

Najhoršou možnosťou je, keď rodičia u dieťaťa nenaplnia základnú potrebu lásky a dieťa nemá inú možnosť, ako získať pozornosť a uznanie rodiča, len podávať výkony.

Ak dieťa nezažilo pocit „som dostatočný,“ narúša to jeho sebaistotu. Pocity menejcennosti vedú k tomu, že sa človek v dospelosti upína na prácu (chorobný workoholizmus), úspech, uznanie. Neustále potrebuje uisťovanie a pochvalu od okolia, spokojnosť však neprichádza.

Rőhr to ilustruje na príklade amerických nositeľov Nobelovej ceny za literatúru: štyria, možno piati zo šiestich ocenených, boli alkoholici. Ani sláva, ani najvyššie pocty nezahojili u nich pocit, že sú nedostatoční.

Pexels

Nezažil som dostatok

Dieťa, ktoré sa intenzívne nenasýtilo telesnej blízkosti matky v prvých rokoch života, dieťa, ktoré má pocit, že mu chýbala potrebná láska a vrelosť od rodičov, dieťa, ktoré cítilo, že rodičia dávali prednosť súrodencovi, môže mať pocit, že nedostalo dosť lásky, že o niečo prišlo.

V živote býva permanentne nespokojné, má pocit vnútornej prázdnoty, ktorú sa márne snaží zaplniť konzumom, zábavou, úspechmi. Čaká na niekoho, kto tú škodu napraví. Môže trpieť neustálym vnútorným hnevom. Následkom sú skoro vždy psychosomatické problémy, uvádza z praxe Rőhr, predovšetkým bolesti, vyčerpanie a chorobné závislosti.

Rodičovské zrkadlo

Deti sa vidia v rodičoch. Obraz, ktorý sa im dostáva, môže mať veľa podôb. Najhoršie bremeno, aké môže vláčiť človek životom, je strach a úzkosť z toho, že nesmie byť taký, aký skutočne je, hovorí psychoterapeut Rőhr, autor knihy Nedostatočný pocit vlastnej hodnoty.

1 Hviezdička2 Hviezdičky3 Hviezdičky4 Hviezdičky5 Hviezdičiek (4 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)
Loading...
Author image

Anna Veselá

Vyštudovala som pedagogiku, ale odkedy som mamou, zisťujem, že sa stále mám čo učiť. Najviac o živote sa učím od svojich detí. Len čo zaspia, už aj píšem :)

články autora...

Komentáre k článku

Pridaj komentár