Rodič nemá deťom hovoriť prepáč?

„A opováž sa im ospravedlniť, ešteže čo!“ pamätám si, ako rozhorčene spustila moja mama, keď som jej opisovala nejakú situáciu s deťmi, v ktorej som mala veľký pocit rodičovského zlyhania.

Keď som konflikt rozobrala na drobné, videla som chyby, ktorých som sa dopustila a ktoré spustili lavínovú reakciu – moju a mojich detí. Nebolo tam víťaza, len porazených. Bolo mi ľúto, kam to zašlo – mojou vinou.

Rodič nemá hovoriť prepáč?

Prekvapilo ma, ako vehementne vyslovila svoj názor moja mama. Priam bez rozmyslu, celkom automaticky, prvé, čo jej padlo na jazyk.

Neprišlo mi to ako niečo jej vlastné, skôr ako také generačné posolstvo, ktoré sa odovzdávalo celé roky, desaťročia, azda aj viac, v jednej rodine, bez toho, aby sa niekto zastavil a opýtal sa, prečo to takto vlastne máme zaužívané.

Keď som chcela, aby mi vysvetlila, prečo nie je správne, aby rodič prišiel za dieťaťom ako prvý po hádke, povedala, že rodič sa vraj nemá ospravedlniť, lebo by to znamenalo, že stráca autoritu. Vraj keby deťom povedal prepáč, prestali by si ho vážiť.

Autority a „autority“

Je zaujímavé, že mama nikdy nepochybovala o strácaní (svojej) autority, keď na nastolenie disciplíny používala pred nami ako vyhrážku vetu: „Idem zavolať vášmu otcovi.“ Často len tak predstierala, že mu volá a nám posúvala jeho odkaz, že si to s nami „vybaví,“ keď príde domov z práce.

On bol ten prísny, taký vykonávateľ špinavej roboty. A ona tá, ktorá niekedy za jeho chrbtom zmäkčovala drsné následky a potajme nás nechala jesť puding navzdory otcovmu zákazu.

Napriek všetkému, on bol ten, ktorý si vedel priznať chybu a dodnes si pamätám, že keď prestrelil a v návale hnevu mi povedal niečo škaredé, čo sa ma, samozrejme, ohromne dotklo, lebo si na mne vybil svoju frustráciu. O to viac som si vážila, keď som si na stole neskôr našla čokoládu so štítkom, kde napísal dve jednoduché slová: „Prepáč. Otec.“

V rodine, v ktorej vyrastal, sa takisto neospravedlňovalo. Ani neprosilo, ani neďakovalo. Dominoval rozkazovací spôsob, vynucovací tón. Tvrdé ticho, niekedy aj niekoľkoročné, aby dal rodič najavo svoju „autoritu.“

Dokázať povedať prepáč napriek naučenému, zažitému, vštepenému, bola teda veľká vec.

Naučiť sa ospravedlniť

Ak si myslíme, že sa deťom nikdy nebudeme musieť za nič ospravedlniť, potom musíme byť určite presvedčení o tom, že sme dokonalí rodičia, ktorí nikdy nerobia chyby. Možno ani nie sme ľudia, ale bohovia.

Realita je však taká, že sme len ľudia, ktorí zlyhávajú. Niekedy na plnej čiare. A je fajn, keď si už pri pohľade na bábätko v perinke povieme, že síce nás to desí a už teraz ohromne mrzí, ale vieme, že raz mu určite ublížime. Slovami, skutkami, zanedbávaním dobrého… ako sa hovorí.

Jediným spôsobom, aby sme napravili napáchané škody, zachránili a uzdravili naše pošramotené vzťahy, je priniesť do nich ospravedlnenie a odpustenie. Ak chceme mať dobré manželstvá, musíme sa naučiť ospravedlniť, ak chceme byť dobrými rodičmi, musíme sa naučiť ospravedlniť, ak chceme byť dobrými ľuďmi…

Prečo je dobré sa ospravedlniť

Lebo autoritu nestrácame vtedy, ak nepovieme prepáč. Ale naopak, ak nevieme povedať prepáč. Zároveň tým dieťa učíme, že namiesto ospravedlnenia je cestou obviňovať druhých. To je jednoduchšie, ako prijať zodpovednosť za svoje zlyhania.

Ospravedlnenie hovorí niečo o našom charaktere. O tom, že rozmýšľame o svojich chybách, že si ich vieme priznať, že za nich preberáme zodpovednosť, že v budúcnosti sa ich máme v pláne vyvarovať. Ak máte v pláne vychovať dieťa s „dobrým“ charakterom, prečo mu nebyť príkladom?

Ospravedlnenie má vysokú hodnotu, pretože prináša do našich vzťahov „uzdravenie.“ Ticho v tomto prípade nelieči. Naopak, vzďaľuje nás od seba. Prepáč znamená zase sa k sebe priblížiť. Znova byť v spojení. Cítiť sa príjemne. Mať kvalitné vzťahy.

(9 hlasov, priemerne: 4,80 z 5)

Loading...