Príliš špeciálny pre normálnu školu, príliš normálny pre špeciálnu školu

Rada by som sa s mamami, ktoré majú možno podobný, možno iný životný príbeh, podelila s našimi skúsenosťami, ako sme sa vysporiadavali s inakosťou nášho syna. Priznávam, že je to zatiaľ story bez 100% šťastného konca, lebo život nášho syna beží ďalej a nič nejde hladko, občas skôr obratko.

Prečo to vlastne píšem?

Je to príbeh s viacerými kapitolami, v ktorých som sa často cítila bezradná a bezmocná, sklamaná a zúfalá, rovnako ako šťastná a plná optimizmu. Možno naša cesta pomôže aj niekomu inému hľadať východisko pre svoje dieťa a nevzdávať sa, nenechať sa zomlieť systémom a veriť, že aj „inaké“ deti sa vedia naučiť všetko potrebné.

Martinko nie je dieťa s výrazným handicapom, nie je mentálne retardovaný, nemá genetické postihnutie, zároveň ale nie je úplne ako iné deti. Vo veciach, ktoré sú pre mnohé mamy samozrejmosťou, potrebuje veľa pomoci.

Príliš špeciálny pre normálnu školu, príliš normálny pre špeciálnu školu, dalo by sa povedať.

Kde to všetko začalo?

Ťažko určiť, možno už na začiatku tehotenstva, rizikové prostredie v práci, stresy, PN-ka… Pôrod „po slovensky“, s krikom, príliš rýchlym tlačením, vynervovaním zo strany personálu. Malý mal na hlave kefalhematómy, aj vďaka nim a RH inkompabilite ťažkú žltačku. Bez môjho súhlasu mu podali v nemocnici barbituráty. To všetko sa pravdepodobne podpísalo na neskorších drobných oneskoreniach psychomotorického vývoja.

Bol spavé bábätko, väčšinu času trávil na prsníku (no, pred deviatimi rokmi som nechyrovala o refluxe), papal a papal, až sa vypapal na utešených 10 kg v polroku. Volali sme ho malý „mišelin“, pohyb nebol jeho kamarát, nelozil, len sa plazil.

Naša pediatrička bola pokojná, ja už až ak nie, takže sme začali plávať, chodili sme do babyfitu a zrazu sa mladý muž rozhýbal, otočil, posadil, postavil. Chodiť začal v pätnástich mesiacoch – čo je v podstate širšia norma. Odstavil sa, pretože som bola v štvrtom mesiaci ďalšieho tehotenstva.

Chvíľu bola pohoda  

Bolo to síce náročné obdobie fyzicky – ďalšie tehotenstvo a tak malé dieťatko, ale aj vďaka radám z babetko.sk som sa naučila nájsť si spôsob, ako si malého primojkať (na zemi), ako ho učiť samostatnosti v jedení (malý stolík a stolička, žiadne dvíhanie). Veľa sme sa hrali, s hlinou, s duplom, pretože prechádzky mi už komplikoval zhoršujúci sa krček a riziko predčasného pôrodu. Takže žiadny kočík, ale odrážadlo na prechádzky do obchodu.

Zaspávanie už riešil tato, mali „chlapské“ večery, čo mi pomáhalo aspoň trocha si oddýchnuť a dorobiť domácnosť. Príprava na samostatnosť sa nám 100 krát vrátila, keď sa narodil mladší brat. Martinka to síce nepotešilo, žiarlivosť fičala naplno, ale nejak sme to zo dňa na deň riešili. Aspoň že drobec bol taký pohoďáčik (vraj sú druhé deti za odmenu?), stačilo mu jesť, spať, nosiť sa na rukách.

Ak máte deti takto vekovo blízko, asi viete, že nič nie je samozrejmé, ani sa vychystať do obchodu, ani v pokoji nadojčiť mladšie dietko.

Pokračovanie nášho príbehu:

Príliš špeciálny, príliš normálny (2 roky) »»»

Príliš špeciálny, príliš normálny (3 roky) »»»

Príliš špeciálny, príliš normálny (4 roky) »»»

(10 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...