Príliš špeciálny pre normálnu školu, príliš normálny pre špeciálnu školu (4)

Mama M. 4

Nástup do škôlky bola tvrdá konfrontácia s realitou. Činnosti, ktoré iné deti už vedeli zvládnuť samostatne sa Martinko len musel učiť. Všetko mu trvalo dlhšie a potreboval pripomínať, čo má vlastne spraviť. Problém mu robila aj nedokonalá reč, učiteľky a ostatné deti nevedeli pochopiť, čo im chce povedať.

(Ak chceš čítať od začiatku, tu je prvý diel »»» )

shutterstock

Zrušila som tých lekárov, ktorí nás len stresovali a oberali o čas

Viem, že to asi nebol na sto percent stratený čas, ale ak ma nedokázali presvedčiť, že nám pomôžu a každá návšteva bola len zoznamom mojich neschopností, vzdala som to a išla ďalej.  Nejak mi z toho vyšlo, že musím vytvoriť „vlastný team“ na liečbu môjho syna, že sa sama musím stať koordinátorkou, plánovačkou, objaviteľkou možností.

A v neposlednom rade sa Martinko rozhodol, že chce chodiť do škôlky. Tak sme to skúsili v júli, lebo nám ochotne vyšli na dva týždne v ústrety a v septembri už naostro.

Škôlka

Nástup do škôlky bola tvrdá konfrontácia s realitou. Činnosti, ktoré iné deti už vedeli zvládnuť samostatne sa Martinko len musel učiť. Nie že by sa nevedel sám obliecť, obuť, ale pozornosť mu tekala ako živé striebro. Všetko mu trvalo dlhšie a potreboval pripomínať, čo má vlastne spraviť. Obul si jednu topánku a zrazu ho zaujal obrázok, odbehol, rozprával, čas plynul…

Problém mu robila aj nedokonalá reč, učiteľky a ostatné deti nevedeli pochopiť, čo im chce povedať. Ako sme neskôr zistili, vďaka zápalu stredného ucha ani dokonale nepočul.

Výsledok – viac zúfalstva, viac plaču, viac hnevu.

Jeho výbuchy zlosti vyzerali navonok strašidelne – aj pre deti, aj pre učiteľky. Každý deň som chodila do škôlky s mrazením v žalúdku, ako prebehol deň. S pocitom, že sa za to svoje dieťa musím ospravedlňovať, akoby to bolo ukážkou mojej zlyhávajúcej výchovy. Niekedy som zvažovala, či by nebolo ľahšie utiecť, vykašlať sa na to, mať ho radšej doma a nemusieť ten každodenný paškál riešiť.

A to sme mali naozaj výnimočne dobrú škôlku, učiteľky ktoré sa snažili nájsť si k nemu cestu, usmerňovali aj deti, aby mu nerobili zle. Proste bol naozaj tak iný, že fungovať v kolektíve bol pre neho skoro až nezvládnuteľný problém. Ale za deťmi bažil, chcel sa s nimi hrať, len absolútne nevedel ako. Nadviazať s niekým kontakt „primeraným“ spôsobom nevedel. Tak to riešil po svojom. Plačom, buchnátomm, strkancom.

Pre mňa bola najhoršia bezmoc

V určitej chvíli už za to svoje dieťa nemôžeme žiť jeho život, dýchať jeho vzduch, vyhrávať jeho bitky, kupovať mu kamarátov. Svoje miesto si musí nájsť sám. Myslím, že v tejto chvíli sme začali ťažiť z výhody tak malého vekového rozdielu medzi deťmi. To, čo možno nevedel v škôlke, si mohol skúšať v malom s mladším. Keďže žijeme s rodinou môjho brata v jednom dome, v podstate nemal šancu byť jedináčikom, stredom nášho vesmíru a ofukovanou krehkou rastlinkou. Život s inými deťmi bola každodenná realita. Nebolo to ľahké, pretože oni tiež niekedy nechápali, čo robí. To je taká pasca odlišnosti bez fyzických zmien. Málo komu napadne, že dieťa má zdravotný – neurologický – problém.

Prvá reakcia býva „nevychovaný spratek“. Hmm…

A potom buď máte silu vysvetľovať, upozorňovať, ospravedlňovať, alebo máte chuť utiecť. Vytvoriť si svoj izolovaný autistický svet a nechodiť na ihrisko s deťmi, len na to prázdne, nestretávať sa s kamarátmi na dovolenkách, nechodiť do obchodu…

A ja som sa tak nejak nevedela zbaviť polovedomej závisti. Nie takej zákernej, skôr v zmysle: aj ja chcem dieťa, čo toto vie. Dieťa, ktoré vás vie objať. Dieťa, ktoré si môžete pritúliť. Dieťa, ktoré vám povie, že vás má rado. Dieťa, ktoré je ochotné vystupovať na besiedke. Dieťa, ktoré môže chodiť na krúžok. Dieťa, ktoré si niekto pozve na návštevu. Dieťa, ktoré toto všetko zažíva a teší sa z toho. Dieťa, ktoré má „normálny“ život.

Alebo to bola sebaľútosť?

Asi áno, ale ja sa nebudem hrať na dokonalú matku, ktorá toto všetko vedela prijať ako osud, výzvu, úlohu. S odretými kolenami a záderkami na srdci som sa učila ho prijať takého, aký je. Neklamať si, pripustiť problém, aby som mohla hľadať riešenie. A hlavne – nevidieť len problém, ale aj toto moje úžasné dieťa, ktoré veľa nechápe. Napríklad faloš, klamstvo, zákernosť a podraz.

Príliš špeciálny, príliš normálny (uvod) »»»

Príliš špeciálny, príliš normálny (2 roky) »»»

Príliš špeciálny, príliš normálny (3 roky) »»»

Príliš špeciálny, príliš normálny (5)»»»

1 Hviezdička2 Hviezdičky3 Hviezdičky4 Hviezdičky5 Hviezdičiek (Žiadne hodnotenia)
Loading...

Komentáre k článku

  1. Čítala som Váš príbeh a musím skonštatovať,že vám veľmi dobre rozumiem.Máme doma podobné problémy so synom,ktorý sa zhodou okolností volá tiež Martinko.Narodil sa predčasne,ale je v podstate „zdravý“,nemá úplne vyvinutú nervovú sústavu,čo vidím hlavne ja a prejavuje sa to problémami podobnými ako máte vy. Snažíme sa pre neho robiť všetko čo sa dá,skúšame rôzne metódy,aby sme mu ten život uľahčili.V septembri má nastúpiť do školy,no mám z toho veľké obavy,podobne ako ste písali,aj my máme problémy s grafomotorikou,k tomu sa pridružuje úzkostlivosť,veľká citlivosť a hlavne strach-zo všetkého!Bojujeme s tým každý deň a dúfame,že to všetko raz prekonáme! Druhý syn má 2 roky a je úplne zdravý,veľmi to staršiemu pomohlo,že sa narodil,aj keď žiarlivosť bola a je dosť veľká.No napriek tomu ho mladší posúva akosi ďalej v jeho živote. Týmto som len chcela napísať mamám,ktoré majú zdravé deti,aby neodsudzovali iných rodičov,keď vidia iné deti na ulici ako sa inak správajú, pretože ani nevedia,čo všetko za tým je. Nech si vážia toho že ich deti sú v poriadku-sú zdravé,pretože ten ,kto to nezažil,nepochopí….!

  2. Dobrý deň,ja uz s písalazwinker a sledujem príbeh od začiatku. Mimochodom Mirka mám presne 6 ročného „iného“ syna a dvoj ročnú

    “ dravu“ neockovanu dcérkuzwinker Akoby ste mi mama z duše písali. Vsetky tie emócie tie bolesti, ktorých ja žiaľ väčšina, všetko to teras čítam a akosi ma to lieči. Lebo mne samej to takto pekné sformulovať nejde. Držím päste. Uz by sme ak nejakú skupinu mohli vytvoriť a vymeniť skúsenosti. U nás je takých deti malo. Vlastne s diagnózou Asperger žiadny.

  3. No teraz ste ma dostali,o Aspergerovom syndróme počujem prvý raz a až teraz som si prečítala,čo to vlastne je a musím skonštatovať,že máme veľa spoločného.Vždy som vedel ,že je náš Maťko iný aj keď okolie ma presviedča,že to moc podrobne skúmam a preháňam to,ale ja sa aj napriek tomu nevzdávam a hľadám rôzne možnosti ako mu uľahčiť život. Chcela som sa spýtať,kde sa dá vlastne zistiť či aj u nás ide o tento AS?Stačí zájsť ku klasickému psychológovi,ku ktorému chodíme už v podstate od troch rokov alebo inému špecialistovi.Ďakujem za rady!

  4. Aj ja sa pridavam, citam jednym dychom a uplne rozumiem. Presne, na pohlad normalne dieta – ale ine. Teda dieta bez zjavneho hendikepu, ktore „stale robi problemy“. Ano, v skolke nevyfarboval, blbol na besiedkach a pod. Ale huste to zacalo byt az v skole – a je. Predierame sa tym uz 6. rok a je to drina. Bud to odfiltrujete a mavnete rukou, ze vlastne ved na to nezalezi, inokedy preplacete cele noci, potom zas chodite za ucitelkami, ktore ucili este v praveku a maju svoje zarucene metody a vysvetlia vam, ze napriek psychologickym papierom, peciatkam od institucii a zozmanu jeho „ulav“ ony to aj tak bud robit po svojom a on to jednoducho musi robit tak, ako ostani, lebo vsetci ostatni to dokazu, tak preco on nie… a tak dokola – do specialnej skoly nepatri (lebo je prilis normalny), v normalnej skole si s nim nevedia rady (lebo je prilis specialny) – tak, ako pise aj autorka clanku

Pridaj komentár