Prečo toľko milujúcich a inteligentných rodičov stráca nervy a kričí na svoje deti?

Rodičia nevedia, ako nastaviť hranice

Rodičia často kričia, a to napriek všetkej snahe byť k deťom jemní a láskaví. Na sklonku dňa sú frustrovaní, že sa im nedarí dať deťom hranice, nastaviť pravidlá, ktoré by fungovali. Majú pocit, že pomaly nevedia, ako majú vychovávať deti.

Netreba sa však tomu veľmi čudovať, ak sú pod vplyvom nejasných, protichodných rád od rôznych odborníkov na výchovu.

Mnohé z týchto teórií vyzerajú krásne a užitočne. Obsahujú kopec pravidiel, ako na disciplínu dieťaťa – ako deti netrestať, nedávať im „time-outy,“ používať slovo „nie,“ nechať ich pocítiť dôsledky konania...

Len málokedy však tieto výchovné „filozofie“ obsahujú podrobné manuály, ako to máte docieliť. Keď tápete, strácate kontrolu, kričíte.

»»»»» Prečítajte si aj: Netrestajúci rodičia.

Rodičia sa nestarajú o svoje potreby

Akonáhle sa staneme rodičmi, náš svet sa úplne zmení. Mnohí rodičia úplne zabúdajú na svoje potreby, ale aj hranice, čo však nie je vôbec dobré.

Ak napríklad mama nedokáže spať hlbokým spánkom, ak leží s bábätkom a nechá si ho v posteli len preto, že si myslí, že by to mala robiť, potom je to prejav toho, že sa o seba nestará. Ak sa potrebuje vyspať a obmedziť celonočnú starostlivosť o dieťa, ale cíti sa kvôli tomu previnilo, nestará sa o seba.

Ak si mama potrebuje ísť do kuchyne uvariť kávu, ale bojí sa opustiť svoje rozrušené dieťa, takisto sa o seba nestará.

Rodičia zanedbávajú svoje osobné hranice kvôli deťom. Kvôli deťom sa vzdávajú väčšiny svojho dovtedajšieho života, ale je absolútne nezdravé poprieť samých seba a vynulovať svoje potreby. Je to nezdravé aj kvôli tomu, aký príklad dávame deťom.

Potrebujeme vlastné hranice. Len ak nebudeme zabúdať na seba, môžeme mať s deťmi úprimný, autentický, rešpektujúci vzťah, ktorý určí deťom hranice, ktoré sú jasné a jednoduché.

Rodičia majú nereálne očakávania

Rodičia často kričia, pretože očakávajú nemožné. Deti potrebujú skúmať, objavovať. Potrebujú bezpečné miesta, kde sa môžu voľne pohybovať, experimentovať, skúšať, ako veci fungujú. Povedať dieťaťu, aby nebehalo, neskákalo alebo neliezlo, je podobné ako povedať: „Nedýchaj.“

Rodičia, ktorí nechcú na deti kričať, vytvoria a nájdu pre svoje deti bezpečné miesta na hranie. Ak sú deti v dosahu vecí, či zariadení, ktoré nemôžu používať podľa toho, ako sa im zachce, potom sa netreba veľmi rozrušovať, že naše pravidlá nedokážu dodržiavať.

Je na rodičoch, ako si to zariadia: či sa chcú vyhnúť situáciám, ktoré preveria ich trpezlivosť, alebo sa radšej nechajú vtiahnuť do boja o udržanie pokojného stavu (čo je značne nemožné).

Rodičia s deťmi zbytočne diskutujú

Na diskusiu sú potrební dvaja a rodičia pri deťoch zabúdajú, že sa ich nemusia zúčastňovať. Lebo nie sú rovesníci svojho dieťaťa. Oni sú tí, ktorí ho majú viesť.

Namiesto toho, aby rodičia na dieťa kričali, by mali nadviazať očný kontakt a pokojným, pevným hlasom oznámiť, čo je potrebné urobiť, napríklad: „Je čas umyť si zuby.“

Úlohy by sa mali zadávať jednoducho, nie diskutovaním. Diskutovanie vytvára akurát tak priestor pre nepochopenie, hádky a kričanie.

Vaše deti nemusia súhlasiť

Pre rodičov nie je prirodzené pripustiť, že dieťa môže nesúhlasiť (s čímkoľvek a má na to právo). Nesúhlas rodičov dráždi.

No čím ochotnejšie rodič pripúšťa negatívne pocity dieťaťa a akceptuje ich (neberie si ich osobne), tým ľahšie sa dokáže zbaviť odporu a ísť ďalej. Lebo ako môže dieťa s rodičom bojovať, keď s ním rodič súhlasí?

Táto rodičovská „biela zástava“ empatie zázračne roztápa napätie medzi rodičom a dieťaťom. Stačí, keď si rodič uvedomí, že to vytrvalé, impulzívne a často otrasné správanie dieťaťa je v skutočnosti len nie príliš šťastným volaním o pomoc. Potom bude pre neho jednoduchšie nekričať.

»»»»» Prečítajte si aj: Prečo by rodič nemal mať kamarátsky vzťah s dieťaťom.