Prečo toľko milujúcich a inteligentných rodičov stráca nervy a kričí na svoje deti?

Anna Veselá 0

Keď moje deti robia zle, dokážem nastaviť dve materinské tváre. Buď som ako Mary Poppinsová, láskavá, milujúca a trpezlivá, alebo totálne vybuchnem a len kričím a vrieskam,“ napísala ustarostená mama. Nie je jediná.

Prečo sa takto rodičia (veľmi) často správajú? Prečo strácajú sebakontrolu a kričia na deti? Sú pritom veľmi oddaní, svedomití, múdri… napriek tomu sa prestanú ovládať v pol sekunde. Aké sú najčastejšie dôvody?

Shutterstock

Rodičia nevedia, ako nastaviť hranice

Rodičia často kričia, a to napriek všetkej snahe byť k deťom jemní a láskaví. Na sklonku dňa sú frustrovaní, že sa im nedarí dať deťom hranice, nastaviť pravidlá, ktoré by fungovali. Majú pocit, že pomaly nevedia, ako majú vychovávať deti.

Netreba sa však tomu veľmi čudovať, ak sú pod vplyvom nejasných, protichodných rád od rôznych odborníkov na výchovu.

Mnohé z týchto teórií vyzerajú krásne a užitočne. Obsahujú kopec pravidiel, ako na disciplínu dieťaťa – ako deti netrestať, nedávať im „time-outy,“ používať slovo „nie,“ nechať ich pocítiť dôsledky konania…

Len málokedy však tieto výchovné „filozofie“ obsahujú podrobné manuály, ako to máte docieliť. Keď tápete, strácate kontrolu, kričíte.

»»»»» Prečítajte si aj: Netrestajúci rodičia.

Rodičia sa nestarajú o svoje potreby

Akonáhle sa staneme rodičmi, náš svet sa úplne zmení. Mnohí rodičia úplne zabúdajú na svoje potreby, ale aj hranice, čo však nie je vôbec dobré.

Ak napríklad mama nedokáže spať hlbokým spánkom, ak leží s bábätkom a nechá si ho v posteli len preto, že si myslí, že by to mala robiť, potom je to prejav toho, že sa o seba nestará. Ak sa potrebuje vyspať a obmedziť celonočnú starostlivosť o dieťa, ale cíti sa kvôli tomu previnilo, nestará sa o seba.

Ak si mama potrebuje ísť do kuchyne uvariť kávu, ale bojí sa opustiť svoje rozrušené dieťa, takisto sa o seba nestará.

Rodičia zanedbávajú svoje osobné hranice kvôli deťom. Kvôli deťom sa vzdávajú väčšiny svojho dovtedajšieho života, ale je absolútne nezdravé poprieť samých seba a vynulovať svoje potreby. Je to nezdravé aj kvôli tomu, aký príklad dávame deťom.

Potrebujeme vlastné hranice. Len ak nebudeme zabúdať na seba, môžeme mať s deťmi úprimný, autentický, rešpektujúci vzťah, ktorý určí deťom hranice, ktoré sú jasné a jednoduché.

Rodičia sa nedokážu vyrovnať s emóciami dieťaťa

Rodičia často berú na seba celý emočný „kontajner,“ ktorý na nich dieťa vychrlí (a ten veru býva plný sklamania, smútku a hnevu), namiesto toho, aby boli ich kotvou a bezpečným prístavom.

Rodičia by mali pochopiť, že pre dieťa je zdravé prejavovať navonok svoje emócie (je to dôležitá súčasť jeho vývinu) a zároveň vedieť, že nie sú zodpovední za každodenné emočné prežívanie svojho dieťaťa.

Ak emócie dieťaťa rodič nedokáže ustáť, potom ho vyčerpáva, keď musí povedať dieťaťu „nie“ alebo na niečom trvať. Okrem toho, že je rodič unavený pri každej vypätej situácii, veľmi pravdepodobne to skončí krikom alebo plačom, čo nie je dobré ani pre rodiča, ani pre dieťa.

Ak sa dieťa hnevá alebo inak dáva najavo svoje frustrácie, rodič by sa nemal cítiť za to zodpovedný. Pokiaľ uspokojí základné potreby svojho dieťaťa, jeho jedinou zodpovednosťou je prijať emócie dieťaťa a uznať ich.

Shutterstock

Rodičia majú nereálne očakávania

Rodičia často kričia, pretože očakávajú nemožné. Deti potrebujú skúmať, objavovať. Potrebujú bezpečné miesta, kde sa môžu voľne pohybovať, experimentovať, skúšať, ako veci fungujú. Povedať dieťaťu, aby nebehalo, neskákalo alebo neliezlo, je podobné ako povedať: „Nedýchaj.“

Rodičia, ktorí nechcú na deti kričať, vytvoria a nájdu pre svoje deti bezpečné miesta na hranie. Ak sú deti v dosahu vecí, či zariadení, ktoré nemôžu používať podľa toho, ako sa im zachce, potom sa netreba veľmi rozrušovať, že naše pravidlá nedokážu dodržiavať.

Je na rodičoch, ako si to zariadia: či sa chcú vyhnúť situáciám, ktoré preveria ich trpezlivosť, alebo sa radšej nechajú vtiahnuť do boja o udržanie pokojného stavu (čo je značne nemožné).

Rodičia s deťmi zbytočne diskutujú

Na diskusiu sú potrební dvaja a rodičia pri deťoch zabúdajú, že sa ich nemusia zúčastňovať. Lebo nie sú rovesníci svojho dieťaťa. Oni sú tí, ktorí ho majú viesť.

Namiesto toho, aby rodičia na dieťa kričali, by mali nadviazať očný kontakt a pokojným, pevným hlasom oznámiť, čo je potrebné urobiť, napríklad: „Je čas umyť si zuby.“

Úlohy by sa mali zadávať jednoducho, nie diskutovaním. Diskutovanie vytvára akurát tak priestor pre nepochopenie, hádky a kričanie.

Vaše deti nemusia súhlasiť

Pre rodičov nie je prirodzené pripustiť, že dieťa môže nesúhlasiť (s čímkoľvek a má na to právo). Nesúhlas rodičov dráždi.

No čím ochotnejšie rodič pripúšťa negatívne pocity dieťaťa a akceptuje ich (neberie si ich osobne), tým ľahšie sa dokáže zbaviť odporu a ísť ďalej. Lebo ako môže dieťa s rodičom bojovať, keď s ním rodič súhlasí?

Táto rodičovská „biela zástava“ empatie zázračne roztápa napätie medzi rodičom a dieťaťom. Stačí, keď si rodič uvedomí, že to vytrvalé, impulzívne a často otrasné správanie dieťaťa je v skutočnosti len nie príliš šťastným volaním o pomoc. Potom bude pre neho jednoduchšie nekričať.

»»»»» Prečítajte si aj: Prečo by rodič nemal mať kamarátsky vzťah s dieťaťom.

1 Hviezdička2 Hviezdičky3 Hviezdičky4 Hviezdičky5 Hviezdičiek (10 hlasov, priemerne: 4,20 z 5)
Loading...
Author image

Anna Veselá

články autora...

Pridaj komentár