Prečo ešte stále čítam deťom, ktoré už dávno vedia čítať

Čítame našim deťom viac, ako čítali naši rodičia nám, keď sme boli malí? Aj dnes sa nájdu deti, ktoré sa na konci prvého stupňa základnej školy priznajú, že ešte v živote neboli v kníhkupectve, ani v knižnici a je jasné, že doma sa jednoducho nečíta.

Aspoň z môjho okolia mám dojem, že nezostávame vždy verní tradícii, ktorú sme poznali z detstva. A mnohí dnešní rodičia deťom čítajú, aj keď to so svojimi rodičmi nikdy nezažili.

Avšak väčšina tých rodičov, ktorí aj čítajú, prestávajú, keď deti začnú chodiť do školy a prídu iné povinnosti. Ani deti nevidíme sedieť nad knihami , pretože smartfóny, youtube, instagram, či snapchat, sú pre nich oveľa zaujímavejšie. A potom všetky krúžky, športové aktivity… zrazu nie je kedy čítať. Možno na domácu úlohu, aj to z donútenia, nie však pre radosť.

A pritom to, ako dieťa číta v treťom ročníku na základnej škole, je podľa americkej pediatrickej akadémie spoľahlivým indikátorom, či dieťa zmaturuje a bude úspešné.

Úspešné v škole, úspešné vo vzťahoch

Vedeli ste, že deti, ktoré sú odmalička obklopené knihami, majú o 20 percent vyššie šance ukončiť štúdium na vysokej škole v porovnaní s deťmi, ktoré doma knihy nemajú? Pokiaľ chcete, aby sa vášmu dieťaťu v škole darilo, čítanie je k tomu kľúč.

Rovnako to platí, pokiaľ chcete mať dieťa úspešné v inom zmysle – ak chcete vychovať empatického, vysoko emočne inteligentného človeka. Pretože je dokázané, že ľudia, ktorí čítajú knihy, vedia „čítať“ aj druhých, lepšie vedia pochopiť ich úmysly, či motivácie.

Nepopierateľným „sprievodným javom“ čítania je výborná slovná zásoba.

Viktória Marcinová v rozhovore so Slávkou Kubíkovou (Klub nerozbitných detí) – hovorí, že podľa štúdií je strata slovnej zásoby v čase, keď rodič prestane čítať dieťaťu, ktoré už vie čítať, väčšia, ako keby mu rodič nečítal v čase, keď ešte nevie čítať.

„Najväčším omylom rodičov teda nie je to, že dieťaťu nečítajú, keď je úplne malé, ale že mu nečítajú vtedy, keď je veľké.“

Nie všetkým rodičom sa čítanie podarí zaradiť do dennej rutiny.

Svoju rolu zohráva prístup – aby čítanie nebolo pre deti neznesiteľným trápením, niečo, čo sa musí, lebo vy to tak chcete. Čítanie je oveľa prirodzenejšia vec v rodinách, kde sú knihy všade, nielen v zaprášenej knižnici v rohu obývačky.

Byť príkladom. Ako to už v rodičovstve chodí. Mimochodom, asi nemá zmysel tlačiť ich do čítania, pokiaľ sami nemáte v ruke knihu, čo je rok dlhý – a nie, čítanie na smartfóne, či tablete, nie je to isté, ako krásna papierová väzba.

Deti tiež potrebujú vhodné knihy. To je základ.

Nie každá dieťaťu sadne, napokon, koľko kníh sme už aj my odložili bokom, lebo sa nám nedarilo do nich zahryznúť?

A ako viete, čo by vaše dieťa zaujalo (okrem filmových rozprávok, na ktoré láka reklama?) C.S. Lewis povedal, že príbeh pre deti, ktorý poteší iba deti, nie je vôbec dobrý príbeh pre deti. A myslím, že podľa toho sa riadim aj ja.

Ako čítam doma s deťmi

Keď v kníhkupectve vyberám knihy, mám také sebecké pochody – niektoré kusy odložím na bok len preto, že si neviem predstaviť, ako ich deťom čítam bez sebatrýznenia.

Pozerám sa tiež na ilustrácie, lebo niekedy aj pri riedko popísanej knižke strávime dlhší čas ako pri nahusto nalinkovanom príbehu.

A tiež musím rozmýšľať, čo zaujme staršieho a čo mladšieho syna – beriem do úvahy, že majú inú schopnosť porozumieť textu (a to je rozdiel medzi nimi len 2 roky).

Mladší vyslovene dáva najavo nezáujem, keď čítam knihu jeho brata, radšej si ide kresliť alebo si pri nás stavia lego (našťastie nemám predstavu, že musí pri nás sedieť ako päť peňazí, dôležité je, že aspoň jedným uchom niečo počúva a občas zašomre, že ho to nebaví).

A starší zase nemá rád tie „bábätkovské,“ hlavne ho nudí to, že sa opakovane vraciame k tým istým prečítaným knihám, lebo on už z tejto fázy povyrástol a chce stále nové a nové príbehy.

Takže to striedame, nech je nejaká spravodlivosť na svete.

Čítame, aj keď sú deti na druhom stupni

Áno, neprestali sme s večerným rituálovým čítaním, tak ako je u nás zákon, že na každý sviatok, od menín po Vianoce, pri každej dobrej príležitosti (vysvedčenie), dostávajú odo mňa novú knižku.

Koľkokrát som počula dohovárať babičku, že si má tretiak, piatak, či dokonca siedmak!!! čítať sám, že už je na to veľký, aby mu mama čítala… ale nedbám na to.

Je to pre mňa stále ten „čas,“ ktorý nám zostal od ich útleho veku, ešte kým nezačali pre nás povinnosti a termíny v škôlke, či škole.

Je to pre mňa o vzťahu s nimi, aj o hodnotách.

Je to pre mňa viac, ako pohľad odborníkov, prečo je dôležité deťom čítať, aj keď už to zvládnu samé.

Občas si poviem, že je to jedna z mála vecí v rodičovstve, ktoré robím prirodzene ako dýchanie, jedna z mála vecí, v ktorej sa cítim istá, aj keby som na všetkých iných frontoch rodičovstva zlyhávala. Taká cena útechy. Čítanie mi dáva nepriestrelnú vieru, že toto robím ako mama dobre.