Objím ma, prosím!

Pred nedávnom sme mali u nás návštevu. Dievčinka, s ktorou sa kamarátim cez celé Slovensko, mala čas, prišla. Naše deti ju nikdy predtým nevideli, tí starší trošku frfľali. Ale najkrajšie bolo (a vždy je), keď už tu tá „návšteva“ je.

Bolo to také čarokrásne; ledva som si kúsok z tej Katky utrhla, moje deti sa šli o ňu potrhať. A potom, keď už kdesi sedela vo vlaku, prišla sms: „Ďakujem za prijatie. Ešte nikdy nikde som nedostala toľko láskavosti a toľko objatí ako u vás doma.“

Bez rozdielu veku

Jasné, moji dospievajúci chlapci teraz majú pauzu. Alebo teda forma objatia sa zmenila. Tomu staršiemu stačí poklepanie na plece, tomu mladšiemu šťuchnutie pod rebro.

Ale tí ostatní … nedbali by, keby sme sa objímali od rána do večera. Pritom každý z nich je iný.

Kým naša staršia dospela do štádia, že je ochotná nielen dať sa objať, ale aj sama objať, prešli sme si kadečím. To, že dnes príde zo školy a sama sa mi zavesí na krk, beriem stále aj po dvoch rokoch „návratu k nehe“ (ani ako dieťa to nechcela robiť a nemala také veci rada) ako zázrak.

Mám pocit, že mi vždy blikajú oči prekvapením… a určite viem, že mám v nich zakaždým slzy.

Tá mladšia, to je zas trošku ochrana zdravia. Aj ona sa objíma rada. Len… akosi ma prerástla vo všetkých parametroch, plus jej „inakosť“ cez ADHD sa vždy prejaví nielen spontánnym stisnutím, ale aj skúškou pevnosti mojich kostí a nosnosti jej váhy.

Tak musím dávať pozor. Aby som – v dobrom – tie objatia prežila.

Naše vrabce, tie sa prilepia na kohokoľvek.

Ich vek je k tomu „náchylný“. Každý to robí inak. Náš flegmoš si na to spomenie v krízových okamihoch a siaha po objatiach ako po spáse svojej duše 🙂

Ten po ňom je iná káva; vylezený na bráne sleduje, kedy sa vracia ocko z práce a rovno z múrika (taký menší, len dvojmetrový) skočí ockovi do náručia a nie a nie sa pustiť.

Najmenší benjamín sa objíma s každým doma a najviac so mnou. Robí nám to dobre, aj keď jeho štvorročné pusy ako bonus k objatiam sú ešte riadne mokré.

Čarovné večery

Objať sa – to je fajn hocikedy. Ale večer táto túžba narastá do megalomanských rozmerov. Vrabce (teda spodná trojka) nezaspia bez nežností, dokonca náš „skákač bránový“ tesne pred spaním ešte roztvorí náruč a povie: Prosím objať! A do môjho náručia sa doslova schúli… Zaspí vždy prvý.

A všetci traja by nedbali, aby som s každým ešte robila objímaciu párty v posteli – ale urobiť to s troma naraz na trojposchodke… a tak improvizujem. Ale mami, nezabudni, mňa ešte raz, lebo Šimona si už dva razy!

Vyštverám sa od nich (áno, ešte ich uspávam) a padnem do objatia našej odkliatej staršej panny: práve prišla z vychádzky z nočnej záhrady a je romanticky naladená. Bez slov, tichúčko si zavesí hlavu na moje rameno… a v tom okamihu je všetok jej pragmatizmus preč. Je tu „iba“ moje dieťa, hoci má po maturite a jasné ciele.

Tak nad tým premýšľam

Prečo sú takí? Prečo napriek svojim danostiam a odlišnostiam nemajú problém s nehou a otvorením sa? Nikdy sme ich plánovite neučili: „Objímajte sa, prosím, teraz!“ A robia to teda aj medzi sebou navzájom – aj tí, čo sú na tie mamine objatia už „nedotkliví“.

Jediné, na čo  som prišla, je fakt, že sa objímame my dvaja. Často. Pred deťmi. Bez obáv. Som nosená na nehe a ony to vidia a vedia.

Zažívajú naše dotyky (regulérne pre ich oči) a vidia fakt, že láska, aj keď je unavená, má ohučané uši z prevádzky so siedmimi deťmi či z telefonátov v poisťovni, vie aj bez slov urobiť veľa. Vždy. Aj keď je dobre, aj keď to škrípe.

Tento vzorec sa učí veľmi ľahko odpozeraním. A je prudko nákazlivý. Skúste.

(15 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...