VychovávameVychovávame deti

Kúpiť či nekúpiť? Materializmus v živote dieťaťa

 Mgr. Alica Teplanová   02.01.2019   0

Mám jej kúpiť tú dvanástu barbinu alebo nie? Je naozaj krááásna, ešte je aj v akcii... A ona ju tak veľmi chce... Vezmem mu to štrnáste autíčko alebo nie? Takéto predsa ešte nemá a ani nestojí veľa...

Aj vy sa občas zamýšľate nad tým, kde je miera toho, čo kúpiť svojim deťom a čo nie? Bojíte sa, že budú rozmaznané, že si nič nebudú vážiť, že budú chcieť stále viac a viac?

Shutterstock

 

Deti sú často zahrňované vecami, ktoré im bránia vo vlastnej tvorivosti. Chýba im potom filozofia ako zmysluplne žiť.

Množstvo materiálna, ktoré deti obklopuje, však stále rastie a zvyšuje sa aj rodinný štandard. To, čo dakedy mal iba málokto, dnes musí mať každý, inak sa cítime menejcenní alebo vytláčaní zo spoločnosti.

A prečo vlastne?

Ako môžu rodičia ovplyvniť to, či bude dieťa stále niečo chcieť? Ako s ním stráviť príjemné chvíle počas nakupovania a nečeliť „cirkusom“ a nervozite?

Ako to, že v minulosti toho ľudia mali málo a boli spokojní a dnes toho majú veľa a stále sa im to nezdá dosť? Ako dieťaťu kúpiť to, čo si želá tak, aby si to aj vážilo?

V tomto článku si môžete prečítať sumár toho, čo k problematike materializmu a kupovania vecí pre deti píšu rôzni autori kníh, spísaný do odporúčaní, plus zopár mojich postrehov. Zoznam literatúry, z ktorej boli informácie čerpané, nájdete na konci článku.

 

1. Neskĺznime do životného štýlu „mať“ namiesto „byť“

Dnešný svet je prevažne o „kupovaní“. Najmä ak rodinné voľno trávime s deťmi väčšinou v nákupnom centre alebo nakupovaním na internete.

Skúmame tam, čo všetko je možné kúpiť, čo je v akcii a čo všetko by sa nám mohlo hodiť do domácnosti, pre blízkych, či jednoducho iba tak. Kupujeme veci, ktoré vlastne nepotrebujeme. Nič proti tomu, pokiaľ je poobede na programe výlet, jazda na bicykloch, plávanie alebo pešia túra.

„Nemysli si, že ostatní sú šťastnejší než ty, len preto, že majú viac ako ty.

Niekedy je tak veľa prázdnoty v tých, ktorí vlastnia všetko a tak veľa bohatstva v tých, ktorí majú len srdce.“

S. Lorenzi

Shutterstock

 

2. Neriaďme sa filozofiou „som to, čo mám“

Ak sa riadime filozofiou „som to, čo mám“, to, čo máme, v tom prípade tiež určuje našu hodnotu a je „prirodzené“, že chceme mať čo najviac.

Tak sme napríklad určení veľkosťou a hodnotou domu, ktorý máme, dobrým zamestnaním, ktoré máme, veľkosťou platu, ktorý máme, kvalitou auta, ktoré máme, školskými výsledkami svojich detí, kvalitou oblečenia, ktoré máme...

Aby sme to všetko mohli vlastniť, potrebujeme peniaze. Aby sme mali veľa peňazí, musíme podávať dobrý výkon v práci.

Ten, kto takto uvažuje, je presvedčený, že všetko, čo človek potrebuje k životu, sa dá kúpiť za peniaze a že každý z nás má právo si toho kúpiť čo najviac, aby mohol byť skutočne šťastný.

O tom, že tento prístup k životu nefunguje, sa presviedčame vlastne stále. Najsmutnejším dôsledkom konzumného spôsobu života je fakt, že dochádza k rozpadu rodiny.

Shutterstock

 

3. Učme dieťa, že nákupný zoznam je pevne stanovený

A ako predísť scéne, keď bude dieťa v obchode niečo chcieť a rodič mu to odmietne kúpiť?

My sa vopred s dieťaťom dohodneme, že pre neho dnes nebudeme kupovať nič, okrem toho, čo máme v zozname, resp. že sme prišli kúpiť iba mlieko a chlebík a nič iné. A to aj dodržíme. Po niekoľkých opakovaniach si na to dieťa zvykne, že nákupy nerovná sa vždy aj darček pre neho.

Ak mu občas aj chceme niečo kúpiť, tak sa vopred, prípadne počas nákupu dohodneme, že si môže vybrať jednu sladkosť/hračku mimo zoznam a nič iné. To, čo si vyberie, najprv  odsúhlasíme. Keď sa nám výber nepáči, vyberie si iné, s tým, že mu primerane vysvetlíme, prečo daná sladkosť/hračka nie je vhodná.

Keby počas nákupu chcelo ešte niečo, má možnosť vybrať si, či si teda kúpi to, čo chcelo najprv, alebo chce radšej toto druhé. Všetko mať nemôže. A potom už žiadne ďalšie vymýšľanie.

 

4. Plač na verejnosti je v poriadku

Netreba sa báť, že dieťa bude plakať, keď mu nebude vyhovené. Aj keď pre rodičov je to veľmi nepríjemné, trápne a ťažko sa na to zvyká, je v poriadku nechať dieťa poplakať si.

Treba mu však prejaviť pochopenie uznaním pocitov. Napríklad mu povedať, že vidíte ako je sklamané, že mu tú krásnu hračku nekúpite a viete, aké je ťažké, keď niečo chceme a nedostaneme to. Dieťa tak vie, že jeho emócie sú v poriadku, ale to, čo ste povedali, platí.

Niekedy ale dieťa nechce, aby sa hovorilo o tom, že je naštvané. V zásade nám vtedy hovorí, „keď som nahnevaný, nechajte ma a nehovorte mi, že to na mne vidíte".

Keď dieťa potrebuje, aby ste mu dali pokoj, tak čokoľvek poviete, ho pravdepodobne len viac rozzúri. V takom prípade buď nehovorte nič a len tak vedľa dieťaťa „buďte", alebo ho upokojte tým, že mu budete rozprávať, ako ste vy zažili nejakú podobnú nepríjemnú situáciu.

Shutterstock

 

5. Na nákupoch dajme deťom zodpovednosť

Proces nakupovania by mal byť pre dieťa hrou, malo by prežívať svoju osobnú dôležitosť. Môže mať na chrbte svoj malý batoh a môže dávať do vozíka to, na čom sa všetci zhodnú, alebo sa ako predškolák môže starať napríklad o ovocie a vyberať to najkrajšie.

Rodičia to schvália a dieťa si ukladá svoj nákup do vozíka. A pokiaľ chce niečo pre seba, môže skúsiť aj vlastné platenie svojho zošita a pravítka pri pokladni. Je to veľká skúsenosť a oddeľovací hranol s nápisom Ďalší nákup, iba zvýši dôležitosť drobca.

Počas takéhoto nakupovania dieťa neprekáža, nerobí zle a nie je v roli malého čerta.

Nákup sa z vozíka rozdelí do tašiek, každý ukladá to, na čom sa dohodnú alebo dieťa potraviny aspoň podáva z vozíka. Doma nákup nekončí, tovar treba vyložiť a uložiť do chladničky a skriniek, pri čom sa tiež môžu dohodnúť, kto bude čo vykladať. Alebo dieťa veci z tašiek podáva. A až tým to končí.

Toto všetko sa dá robiť hravo, iba to dlhšie trvá. Je to ale dobre zúročený čas. Vracia sa to v samostatnosti dieťaťa, v jeho nadšení pre spoločnú prácu. Trénujeme tak ich vôľu, vytvára sa zodpovednosť. Pri písaní domácich úloh už bude na to neskoro. V škole už dieťa buď je, alebo nie je zodpovedné, plní úlohy tak, ako sa to naučilo doma.

 

6. Učme deti, ako kupovať darček pre druhých

Darček je niečo, čo má druhému urobiť veľkú radosť. Ak kupujeme ľuďom darčeky nie podľa toho, čo majú radi a po čom túžia, ale hľadáme zľavy a kupujeme hlúposti, hlavne aby bolo niečo zabalené, ukazujeme tým svojim deťom ľahostajnosť. Učia sa od nás neschopnosti myslieť na druhého a hľadať darček jeho očami.

Darček, to nie sú peniaze, je to kus predaného citu. Dávať druhým to, o čom si myslíme, že to potrebujú, je zavádzajúce. Keby to potrebovali, tak si to kúpia, alebo o to požiadajú, alebo o tom hovoria s túžbou v hlase.

Naučme aj tých najmenších, že niečo dať, je veľká odvaha. Dať darček znamená toho druhého poznať, vedieť, čo má rád a po čom túži, a vedieť obetovať svoj čas a peniaze.

Shutterstock

 

7. Nechajme dieťa po darčeku túžiť, nekupujme ho hneď

Ak má dieťa sviatok, rodina mu chce niečo dať, ale nevie čo, keď už dieťa všetko má. „Kúpime mu rádio, to ešte nemá.“ „Dostane hodinky, schová si ich na potom, keď bude starší.“

Dieťaťa sa nikto nič nepýta. A tak ničia to najcennejšie, čo dieťa má, a to je zdravá túžba. Je jedno po čom je tá túžba, ak ju nepestujeme, stávajú sa z detí klasickí konzumenti, ktorí „požierajú“ všetko, čo život ponúka. Naučia sa všetko iba bez nadšenia používať a využívať.

Posilňovať túžbu môžeme napríklad, ak sa chodíme pozerať do výkladu, kde je vystavená hračka, po ktorej dieťa túži. Neskôr ju do obchodu pôjdeme aj vyskúšať, skúsime na ňu spolu šetriť a potom, možno niekedy po zvážení, čo chce a čo nechce, ju môže aj mať. Ale mnoho iných hračiek zase mať nebude. Samé si vyberie, čo chce najviac.

Keď dieťa niečo chce, vždy prejavme nadšenie. „Fotoaparát? To je výborný nápad.“ Ale keď pôjdeme na nákup, nekúpme hneď to, čo dieťa chce, ale napr. príručku o fotografovaní, tú najtenšiu a najjednoduchšiu.

Večer si s dieťaťom príručku študujeme, čo je to clona, čo je ohnisko, ako sa zaostruje, ako sa pracuje so svetlom. A keď to s nami dieťa celé prečíta, vieme už, že je potrebné niečo robiť. Pôjdeme sa pozrieť do obchodu. Opatrne si pozeráme tú nádheru a hovoríme, plánujeme, prežívame.

A na sviatok už patrí do balička jednoduchý, lacný, ale vytúžený „foťák“. V nedeľu ideme do prírody, hľadáme zábery a premyslene pracujeme. Z hotových fotografií vyberieme tie najlepšie, vytvoríme súbor, uložíme a učíme dieťa dokumentovať. To je práca s túžbou a citové poslanie osláv.

Tešiť sa a posilňovať túžbu, je to najkrajšie, čo vytvára nekonečné šťastie, keď to máme. Vytúženú vec dieťa neničí, chráni si ju, bojí sa o ňu.

Shutterstock

 

8. Prijmime a milujme svoje dieťa bez podmienky

Do 6 rokov veku dieťaťa sa utvárajú najdôležitejšie životné scenáre. Program „si to, čo máš“, môže dieťa získať ešte skôr, ako sa vydá prvýkrát do školy.

Ukážeme si, ako ho zvyknú rodičia pohľadom, ktorým sa pozerajú na malé dieťa, spúšťať.  Ide o to, že všetko alebo väčšinu vecí v súvislosti so svojim dieťaťom posudzujú a hodnotia ako výkon:

– chôdza: „Ten náš už chodí od ôsmich mesiacov!“

– telesný rast: „No, ty si ale šikovný chlapček, tebe rastú pekné zúbky.“

– psychický vývoj: „Ten náš začal rozprávať dávno pred ostatnými deťmi!“

– odpočinok: „No ty si ale dnes dlho spinkal!!“

– vyprázdňovanie: „To je ale veľká kakina!“

– vzhľad: „Ty máš ale krásne topánočky.“

…to všetko vlastne neustále hodnotené je výkon. Najprv ťa ohodnotíme – a potom ťa za tvoj výkon odmeníme. A to tak, že ťa buď budeme mať radi, alebo ťa radi mať nebudeme.

Čím lepší bude tvoj výkon, tím viac ťa budeme mať radi. A tiež pochopíš, že za dobrý výkon dostaneš veľa peňazí, za ktoré si môžeš kúpiť kopec vecí. Ty potom môžeš naozaj mať.

Model výchovy, ktorá je orientovaná predovšetkým na výkon a správne odpovede, pokračuje i v škole.

…a nakoniec i v práci.

V túžbe podávať čo najlepšie výkony pokračujeme i v dospelosti – štvaním a šialeným tempom v práci. Len s tým rozdielom, že už si to riadime sami. Respektíve náš scenár – onen program, ktorý nám rodičia vtisli do hlavy a ktorý považujeme za svoj vlastný. Spravidla už v detstve došlo k jeho zvnútorneniu.

Taký človek má potom v dospelosti potrebu neustále podávať tzv. dobré výkony, pretože je silne vnútorne (a často nevedome) presvedčený, že je tento výkon nutný k tomu, aby ho ostatní mohli (mali vôbec dôvod) mať radi.

Iný človek môže žiť podľa filozofie odlišnej:

Som tým, čo cítim, o čom premýšľam, aké mám vzťahy: snažím sa byť.

Shutterstock

 

9. Vyhnime sa extrémom „Nikdy nedostaneš to, čo chceš“ a „Pre teba všetko“

Príčinou dnešného „prebytku“ môže byť aj predchádzajúca „skromnosť“ či nedostatočnosť. Dnes starší ľudia hovorievajú, že tí mladí si nič nevážia, všetko zničia a chcú ďalšie. Za ich čias oni mali zopár vecí, o ktoré sa starali. Lenže to ako to mali oni, predchádzalo tomu, ako je to teraz.

Tých mladých, ktorí si nič nevážia, vychovali predsa tí starí. Vychovávali ich v pocite nedostatku a veľakrát prehnanej skromnosti. Ich deti nikdy nemali, čo chceli. Pravdepodobne bude potrebné priznať si a pochopiť, že ani to, ako to bolo predtým, nebolo v poriadku.

Vyrástla generácia, ktorá sa snažila svoj nedostatok prekonať, väčšinou prestali tvoriť, pretože to bolo ťažké, neriešili už, ako naplniť svoje sny, začali mať prehnanú potrebu „naplňovať“ sa vecami namiesto svojho skutočného naplnenia.

Ľudia, ktorí žili v nedostatku, sa väčšinou snažia dopriavať druhým ľuďom to, čo sami nemali.

Dá sa predpokladať, že pokiaľ sme ako deti mali nedostatok, potom buď budeme rovnakí a budeme svojim deťom poskytovať to isté so slovami „keď som bol malý, tiež som to nemal“, alebo sa budeme snažiť vytvoriť im naopak niečo iné, ako sme mali my sami.

A to je práve ono. Pokiaľ však uprednostňujeme svoje deti pred sebou samými, nevzíde z toho nič dobré.

Deti, ktoré sú uprednostňované pred dospelými, majú problém s prijatím vecí a v konečnom dôsledku s nimi zaobchádzajú dosť ledabolo. Vyzerá to, že si ich vôbec nevážia. Je to preto, že deti nechcú byť uprednostňované.

V skutočnosti majú veľkú radosť, keď rodičia niečo zaobstarajú aj pre seba. Sú rady, keď im ukazujeme cestu, ako dosahovať svoje želania a sny. A na to potrebujeme rôzne veci, aby sme sa mohli prejaviť.

Chcú rásť. A to sa môžu učiť od nás práve tým, že my dospelí im v tom budeme príkladom a bude nám na tom záležať.

Shutterstock

 

Ak nám záleží na tom, aby si dieťa veci vážilo, nechcelo stále niečo okamžite, neliplo na veciach, ale vedelo ich využívať, trávme s deťmi čo najviac času mimo obchodov, nechváľme svoje deti iba na základe ich výkonov, milujme ich bezpodmienečne, učme ich, že nie je dôležité, čo majú, ale aké sú, ako premýšľajú a žijú a neuprednostňujme svoje deti, doprajme si veci aj pre seba.

Deti môžu dostať, čo chcú, ale nie všetko, musia si vybrať to, čo chcú najviac. Neplňme vždy ich túžby hneď, nechajme ich túžiť a podporujme ich v dosiahnutí svojho sna. Pri nákupoch ich čo najviac zapájajme do procesu nakupovania, dajme im zodpovednosť a neučme ich, že každý nákup rovná sa darček pre nich.

Učte deti bohatstvu.

Bohatstvu duše aj tela. Neobmedzujete ich sny, ale naučte ich tiež ísť za svojím cieľom tým, že to budete robiť aj vy. Učte ich byť aj mať. Učte ich, že veci samy osebe nám žiadne naplnenie neprinesú, ale poskytujú nám možnosť prejaviť sa. Učte ich vážiť si ich, pretože nám umožňujú spoznávať svoje možnosti.

Učte ich spojiť hmotný svet so svojimi skutočnými potrebami, učte ich dopriať si všetko, čo potrebujú k radosti zo svojho prejavu, ale učte ich aj neplytvať. Všetky veci nám musia slúžiť a to je ich skutočný význam. Musia slúžiť vašim deťom, ale aj vám.


Použitá literatúra: 

  • Tvoje dieťa ako šanca pre teba - Zdeňka Jordánová,  
  • Najdete si svého Marťana - Marek Herman
  • Jak žít a nezbláznit se – Lidmila Pekařová
  • Sila prítomného okamihu – Eckhart Tolle
  • Vychováváme děti a rosteme s nimi – Naomi Aldort

 

 

Odosielam Váš hlas...
Hodnotenie: 5.0 z 5. Celkom 8 hlas(ov).
Kliknite na hviezdičky pre ohodnotenie článku.
O AUTOROVI

Mgr. Alica Teplanová

Som učiteľka na prvom stupni ZŠ a matka, ktorá sa inšpiruje knihami o výchove a duševnom rozvoji. Verím, že popri učení a výchove našich detí sa zároveň učíme aj my od nich a zastávam názor, že kto chce vychovať svoje dieťa, mal by začať od seba, pretože deti sú našim zrkadlom.
Najčítanejšie
Recept týždňa
TIP
Komentáre k článku

smile zwinker Big Grins Confused Cool Cry Eek Evil Frown Mad Mr. Green Neutral Razz Redface Rolleyes Sad Surprised





tehotenstvo
Plánujete bábätko? Normálna otázka či tabu téma?
18.06.2019   0
Pýtajú sa ma na to všetci. Už mi to aj vadí, lebo by som bábätko chcela. Aj keď záleží, kto sa pýta. Ak chce niekto rýpať, je to nepríjemné. Na druhej strane rodina a kamaráti sú normálne zvedaví. Otázky o bábätku môžu niekoho nakopnúť, že už je čas. Ak ho však mať nemôžete, nie je jednoduché.“
Pôrod s epidurálkou alebo bez nej?
13.06.2019   0
Niektoré mamičky sa mi sťažovali, že po pôrode s epidurálkou mali pocit, že ich psychicky utlmila a nič neprežívali. To sa mi nestalo. Naopak, keď mi dali syna, rozplakala som sa od šťastia, ani som ho nechcela pustiť. Nebolelo ma ani šitie. Čo sa týka postupného prichádzania tela do normálu, to po epidurálke môže a nemusí byť problém.
Nemocnica Snina
12.06.2019   0
Cieľom pôrodnice je realizovať individuálny prístup k rodičke pred, počas a po pôrode na základe jej požiadaviek čím chceme vytvoriť pocit bezpečia pre matku aj dieťa.
babetko
TOP odborníci na výchovu, ibaže bezdetní
19.06.2019   2
Profi pestúnka priznala, že jej bolo ľahko rozprávať druhým rodičom, ako sa majú správať, no teraz, keď to zažíva sama na sebe, je to celkom iná šálka kávy.
Princezné z rozprávok, ktoré naozaj žili
17.06.2019   0
Inšpiráciou sa stal životný príbeh skutočnej šľachtičnej Margarethy von Waldeck, ktorá sa narodila v roku 1533. Ako dieťa prišla o matku, ktorú čoskoro nahradila veľmi prísna macocha. Samozrejme, spoločné vzťahy nezafungovali, možno aj preto, čo vtedajšie dokumenty zaznamenávajú: Margaretha bola známa svojou krásou. Budúca Snehulienka vyrastala na dvore Filipa III., odkiaľ sa v roku 1945 presťahovala za svojím strýkom na zámok Valkenburg v Holandsku.
Majú rituály a tradície v rodine zmysel?
14.06.2019   0
Vytvárajú spomienky a pomáhajú deťom ukotviť sa v rodinnom kruhu. Máme sa na čo tešiť. Máme čas a priestor byť s rodinou a zabávať sa. Strašne pekná myšlienka! Manželia vysvetľovali, že pre deti sú rituály a tradície niečo, čo im dáva ukotvenie, rodinnú identitu a zázemie. Rituálom a tradíciou môže byť čokoľvek – od večernej rozprávky po štedrovečernú kapustnicu. Niečo, čo vás baví a robíte to pravidelne.
detské choroby
Nočné mory
16.06.2019   11
Rodičia si myslia, že za zlé sny detí sú zodpovedné nepríjemné denné zážitky, no nie je to úplne pravda. Nie je úplne jasné, kedy deti začínajú snívať, ale vieme, že už batoľatá môžu hovoriť o svojich príjemných či strašidelných snoch.
Liečba hnačky u dojčených a nedojčených detí
03.06.2019   0
Ako správne dopĺňať tekutiny a výživu dieťaťu s hnačkou. Rozvrh diéty. Ako uvariť pravý ryžový či mrkvový odvar.
Pri akých ochoreniach je účinná Vojtova metóda?
31.05.2019   0
Hoci je Vojtova metóda prevažne spájaná s deťmi, úspešne sa aplikuje u všetkých vekových kategórií, od novorodencov až po seniorov.
zvery
Kŕmenie psa surovou stravou - BARFovanie
18.06.2019   7
BARFovanie je kŕmenie surovým mäsom, kosťami a surovou zeleninou. No neznamená to, že každý deň hodím psovi kilo surového krvavého mäsa. Tak ako vlky, aj pes potrebuje byliny, korienky, či zeleninu, aby doplnil pre svoj organizmus potrebné látky.
Čo treba vedieť o potkanoch chovaných doma
23.05.2019   1
Chov potkanov zažíva v poslednej dobe boom. Potkany sú inteligentné, vycvičiteľné a vyžadujú relatívne jednoduchú starostlivosť. Potkanov môžeme naučiť všeličo. Napríklad preskakovať, otáčať sa dokola, postaviť sa a dokonca aj podať ruku na povel.
Ako správne osloviť, či volať ovcu
09.05.2019   0
No jednoduché to nie je. Samica ovce domácej sa nazýva bahnica. Samec je baran a ich mláďatko sa volá jahňa. Čo je potom baránok?