Keď dieťa odmieta svojho otca…

„Manžel príde domov z práce, celý natešený pribehne do izby k synovi a on začne pišťať, odvracať sa. Muž samozrejme stratí nervy, automaticky sa urazí a odíde z miestnosti.

Takisto je to večer, keď si k nám chce ľahnúť manžel do postele, malý začne pišťať (nie je to plač, je to akoby také trucovanie alebo naschvál), posiela ho preč z izby a manžel je z toho totálne znechutený a nešťastný.

Vidím na ňom, že ho to veľmi bolí. Ale ja si myslím, že je to len obdobie, začal to robiť odvtedy, ako sme ho dali do škôlky. 3 roky bude mat v januári, od októbra chodí do škôlky, síce len na 2 hodinky, ale odvtedy sa aj ku mne správa ináč. Neposlúchne ma, akoby sa mi mstil, ale zase na druhej strane nemôžem odísť z miestnosti, nemôžem ísť sama na toaletu a dokonca ani s babkou, dedom nezostane sám v izbe.

Manželovi hovorím, že to prejde, dúfam, že to prejde, neviem, v čom je príčina jeho správania, ale pripisujem to skôr škôlke, je to pre neho veľká zmena. No neviem, prečo to robí tatinovi…“

Na otázky k tejto problematike odpovedá detská psychologička PhDr. Kornélia Dibarborová.

 Prečo dieťa odmieta otca?

Na túto otázku sa nedá odpovedať jednoznačne, lebo faktorov, ktoré vplývajú na vzťah medzi dieťaťom a rodičom, je veľa. S odmietaním  sa stretávam bežne aj ja – v ambulancii i mimo nej. A vôbec to nebýva len odmietanie otca, ale aj matky…

 Čo sa pýtate rodičov, ktorí prídu k vám s týmto problémom?

Je to niekoľko otázok. Prvou je, či bolo dieťa akceptované rodičom už počas tehotenstva.

Jeden z rodičov mohol tehotenstvo vnímať ako vytúžené, u druhého mohli prevládať obavy až nevôľa z príchodu potomka. Pravda však je, že niektoré deti na odmietajúceho rodiča reagujú paradoxne a o to viac sa snažia dostať do jeho priazne. Sú to deti, ktorých potreba byť  milovaný a obľúbený, je mimoriadne silná.

Ďalšia otázka je, ako sa kto z rodičov zapájal do starostlivosti o dieťa už od prvých po narodení. Sú mamičky „kvočky“, ktoré si svoje „kuriatko“ žiarlivo strážia, nedôverujú nikomu a manželovi ho nezveria do rúk ani na sekundu. Ak potom otec zatúži po príchylnosti dieťaťa, tak sa jej dočká len ťažko. Nejde o to, koľko hodín otec strávi doma, ale o to, ako často je s dieťaťom v priamom kontakte. Čiže aj v tomto prípade je kvalita dôležitejšia ako kvantita.

Tiež sa pýtam, aké sú vzťahy medzi rodičmi? Dieťa dokáže priam neomylne vnímať napätie medzi rodičmi. Či už je to vypovedaná alebo nevypovedaná nespokojnosť matky voči otcovi (alebo naopak), dieťa ju môže podvedome prebrať. A poslednou otázkou je, aký je odmietaný rodič. Či nie je príliš autoritatívny (ba až tyran), čo býva najmä u mimoriadne nadaných detí kameňom úrazu.

 Akú rolu zohráva povaha dieťa?

Určite významnú. Sú deti, ktoré sú od narodenia výrazne egocentrické, žiarlivé a majetnícke. Takéto dieťa má tendenciu privlastňovať si matku (keďže je najčastejším zdrojom obživy, pohybu, nežnosti, atď.) a otca vnímať ako soka. Ak je takéto dieťa extrémne dlho a najmä často kojené, dôsledkom býva aj odmietanie otca.

Záleží potom na empatii matky, aby situáciu správne zhodnotila a dieťa jemne a trpezlivo korigovala.  Aby odmietanie otca nevímala ako svoju výnimočnosť a nenahraditeľnosť, ale sa aktívne snažila o ich zblíženie. Neurobiť to by bola veľmi krátkozraká politika a v konečnom dôsledku by na ňu doplatilo dieťa, nie otec. Mimoriadne viazané na matku bývajú aj deti introvertné, ktoré sa ťažšie prispôsobujú akýmkoľvek zmenám. Pre takéto dieťa nie je otec príjemným osviežením v dennom stereotype ale problémom, na ktorý si musí zvykať.

 Dôležitý je aj vek dieťaťa?

Áno, ten je pri posudzovaní situácie mimoriadne dôležitý. Ak dieťa otca odmieta prakticky od narodenia, dôvodom bývajú už vyššie uvedené faktory. Ak ho napríklad do dvoch rokov akceptuje rovnako ako matku a potom sa odrazu karta obráti, býva to len jeden z prejavov vzdoru, zväčša voči autorite, ktorú otec pre dieťa predstavuje. Odmietanie je vtedy dočasné a neraz sa stáva, že zo dňa na deň začne dieťa odmietať pre zmenu matku a preferuje otca alebo babičku, deda a podobne.

 Ako môžeme vyriešiť odmietanie rodiča dieťaťom?

V prvom rade by sa mali rodičia zamyslieť, sadnúť si a pokojne, bez vzájomného osočovania sa pokúsiť zistiť, či nerobia v niečom chybu (majetnícka matka, ľahostajný otec…). Ak sami na nič podstatné neprídu, môžu o radu požiadať detského psychológa.

V zásade však treba 2-3 mesiace počkať, či sa situácia nezlepší. Odmietaný rodič by sa nemal urážať ani panikáriť, ale ani násilím vtierať do pozornosti dieťaťa. Tým sa nič nevyrieši, naopak, mohlo by to situáciu zhoršiť.

Odmietaný otec zväčša nemá šancu konkurovať matke v starostlivosti o dieťa, lebo jednoducho nie je toľko doma ako ona. Môže však dieťa zaujať aktivitami, na ktoré matka nemá čas. Opakovane sa mi stáva, že keď ku mne na vyšetrenie dieťaťa vo veku 0 do 3 roky prídu obaja rodičia a dostanú na domov úlohy, vhodné na rozvíjanie jeho psychomotoriky, chopí sa tejto iniciatívy práve ocino.

Mamička to ocení a otecko, ako človek pragmatický, má konečne návod, čo rozumné sa dá s dieťaťom v danom veku robiť. No a osoh z toho celého má dieťa. Raz darmo, väčšina mužov je hravejších a pri hre tvorivejších ako väčšina žien, ktoré sú zamerané skôr na zabezpečovanie iných potrieb dieťaťa. Často už len z toho dôvodu im elán na hry neostáva.

A práve v tomto by som videla pre oteckov najväčšiu šancu, ako svoje dieťa zaujať. Ale pozor, akákoľvek „výuka“ sa musí diať hravou, nenásilnou formou a vtedy, keď o ňu má dieťa záujem. Ak by si ocino zmyslel, že do športových správ ostáva 10 minút a do hry ponorenému dieťaťu zahlásil: “ No, poď Tomáško, ocino Ťa ide učiť navliekať korálky!“, tak môže rovno zabudnúť na to, že sa stretne s nadšením svojho potomka…

 

Naučme naše deti ľúbiť iných ľudí…

Andrea nám napísala: „Pomôcť dieťaťu, aby sa naučilo milovať otca, môže veľmi výrazne mama!“

Niečo na tom asi bude… Keď si predstavím našu rodinu (máme tri deti), vždy som sa snažila dieťaťu pripomínať tatinka, aj keď práve nebol s nami. Potom sa mi v dvoch prípadoch stalo, že som bola na tatina premenovaná ja, jednoducho aj mama, aj tata boli u nás „tatík“. Deti majú s manželom „svoje hry“, ktoré sa ja s nimi zámerne nehrám a ony vedia, že ich majú očakávať jedine od neho.

Každý však má svoju skúsenosť.

Akú máte vy? Napíšte, aký vzťah majú vaše deti k otcovi a ako sa budoval od narodenia bábätka, či vlastne ešte pred ním. Pridajte komentár pod článok. Možno práve tá vaša informácia bude kľúčom k srdiečku iného dieťatka…