Iba tri päťdesiat

Dnes som kontrolovala mojej štvrtáčke úlohy. Čosi kamsi odbehla, tak ako ona – skok sem, chichot, dupot, dohadovanie sa s chlapcami a zrazu bola späť.

Vysmiata ako slniečko a v ruke pracovný zošit z matiky. Položila mi ho s nebeským úsmevom na stôl a vraví: „Mama, musím si to zalepiť“.

To, že lepíme furt nešťastné učebnice z „hajzľového“ jemne drevitého papiera, s lepenou väzbou, to je už štandard. Ale teraz išlo o iné: Anna mala krížom pretrhnutú stranu uprostred pracáku.

„A to je čo?“ Pýtam sa v podozrení, ktoré vo mne evokuje jej spôsob „manipulácie“ s učebnicami a školským pomôckami.

„No už som to nepotrebovala, tak som to šla dať preč a ono sa to pretrhlo.“

„A ako si to dávala preč?“

Ja viem, vyzerá to ako krížový výsluch a tak to aj bolo. Ale moja intuícia sa potvrdila: rozšafne zdrapený pracovný zošit za onú pôvodne celú stranu sa pokúšala prehodiť od stola na posteľ. No a „hlúpa“ strana sa nevedela rozhodnúť, či má ísť s celým zošitom na posteľ alebo ostať pri majiteľke.  Výsledok – je známy.

Zvážnela som:

„Anna, čo si to urobila? Vieš dobre, že s tým nesúhlasím, aby ste takto zaobchádzali s knihami…“

Slniečko oproti pohaslo, ale predsa sa len pokúsilo o obhajobu:

„To nie je kniha, iba zošit.“

„To je jedno, aj to sa musí tlačiť, je s tým robota a ocko za to musí zaplatiť. Vieš koľko to stojí?“

Anna zaujala výstražný postoj:

„Viem. Videla som, keď prišli. Stojí to iba tri eurá päťdesiat.“

„Uhm,“ pokračujem, „tak len tri eurá aj čosi. Ale – tvoj ocko na tieto peniaze musí celý deň pracovať. A tebe je to „len“ – vari nevidíš, aký príde domov unavený? Skús to zarobiť ty…“

Rozjašené oči sú vážne, Annine ruky pomaly prikrývajú hambiacu sa tvár.

„No a – spočítaj, čo všetko si môžeš napríklad kúpiť za tie peniaze: ja donesiem za to domov mlieko, chlieb, pečivo plus maslo alebo jogurty. Dosť na to, aby sme celý deň mali čo jesť, nie? Tak je to len tri päťdesiat?“

Anna sa potichučky šuchtá do svojej izby, hlava sklonená, ja hundrajúc lepím tú nešťastnú stranu.

Možno je to pre niekoho len tripäťdesiat… ale aj to sú peniaze a nepadajú zo stromu.

Ako si môžu deti vážiť veci, keď sa budú pohybovať v slovíčku „len“?

Teraz je to len jedno číslo pred desatinnou čiarkou, ale s jedlom rastie chuť – čo ako to len bez brzdenia rodičov bude za chvíľu mať tri čísla pred čiarkou?

Najprv treba odstreliť aj to malé číslo z mysle detí, a potom aj to slovíčko „len“ či „iba“ v súvislostiach, kde nemajú čo robiť…

Určite to nebude žiadna rodičovská chyba.