Dieťa nezmení správanie, ak ho ignorujeme

Anna Veselá 0

Predstavte si, že si vaše dieťa oškrie koleno a plače. Môžeme reagovať rôzne: Ale čo reveš, veď je to len malý škrabanec! Prestaň, preboha jačať, si chlap alebo bábovka? Ja som ti stokrát hovorila, že tam nemáš loziť, to máš za to! Alebo povedať aj len: „Au, teraz to koleno musí bolieť!“

Čo myslíte, ktorú vetu by použil empatický rodič? Je to len hra so slovíčkami alebo sa to dá naučiť?

Shutterstock

Prečo je dôležité zaoberať sa pocitmi dieťaťa. A ako zvykneme reagovať

Pre deti je ťažké zmeniť správanie, keď sú ich pocity úplne ignorované. Dieťa zmení svoje správanie oveľa jednoduchšie, ak sú jeho pocity prijímané. Niekedy to rodičia nemyslia zle, chcú iba dieťa povzbudiť, a predsa to vypáli úplne inak, ako očakávali. Prečo? 

Tak napríklad dieťa dostane zlú známku z písomky z matematiky a je z toho hotové. Rodičia sa často uchyľujú k týmto reakciám:

1. Popierajú jeho pocity: „Ale no tak, robíš z komára somára, je to len jedna nevydarená písomka. To ešte nič neznamená.“

2. Filozofujú: „Život nie je prechádzka ružovou záhradou, občas prídu aj takéto rany, musíš sa naučiť s tým žiť.“

3. Radia: „Nenechaj sa znechutiť, to sa občas stáva. Možno si sa len poriadne nesústredil/a. Ešte si to môžeš opraviť, keď sa budeš viac snažiť.

4. Dávajú otázky: „Čo myslíš, prečo máš z toho takú zlú známku? Koľko času si tomu venoval/a? Čo s tým chceš teraz akože robiť?“

5. Nadávajú: „No jasné, to sa dalo čakať pri tvojom lajdáckom prístupe. A teraz sa čuduješ, ako sa to mohlo stať.“

6. Ľutujú dieťa: „Ach, to mi je tak ľúto, chúďatko moje, toľko si sa snažil/a, ale asi to nestačilo a teraz ti je úplne nanič, že?“

Ako sa pri tom môže dieťa cítiť:

„Som nula, nič neviem.“ „Nevrav mi, ako sa mám cítiť.“ „Nehovor mi, čo mám robiť.“ „Nikdy to nepochopíš.“ „Už za tebou nikdy neprídem, keď sa mi čokoľvek stane.“

Shutterstock

Ako reagovať inak?

Namiesto popierania pocitov („Netráp sa, nabudúce sa ti to podarí.“), ktoré môže dieťa odradiť od akejkoľvek ďalšej snahy, si môžete zvoliť jednu z týchto možností, pri ktorých dieťa cíti podporu a pokračuje v snahe:

1. Opíšte, čo dieťa cíti: „Vyzeráš veľmi sklamaný. Musí to byť nepríjemné.“

2. Potvrďte jeho pocity slovom alebo povzdychom: „Ó,“ alebo „Uhm,“ alebo „Páni.“

3. Dajte dieťaťu vo fantázii to, čo nemôže mať v skutočnosti: „“Nebolo by to super, keby existovala zázračná muška, ktorá by pristála rovno na riadku a upozornila ťa na chybu?“

Kritika, otázky a rady bokom – akokoľvek sú myslené dobre, dieťa si môže myslieť, že je priťažké nad problémom uvažovať, či zaň prevziať zodpovednosť.

Preto skúste prijať jeho pocity slovom, či citoslovcom („Ó, „Hm.“) – ak reagujeme na trápenie dieťaťa so záujmom a občasným pokyvkaním hlavy a citoslovcom pochopenia, dáme mu možnosť zamerať sa na problém a vyriešiť ho.

Akceptovať jeho pocity neznamená nechať ho „vyvádzať“

Dieťa môže dávať najavo svoj hnev aj frustráciu, ale to neznamená, že zostaneme len pri akceptovaní jeho pocitov.

Musíme vždy zabrániť nevhodnému správaniu: „Vidím, že ťa to tak nahnevalo, že kopeš do skrine. Ale toto ti nebudem trpieť. Ak chceš, môžeš mi o tom porozprávať alebo to môžeš nakresliť.“

Prečítajte si aj: Ako pomôcť dieťaťu bezpečne sa vyzúriť

Zdroj: Adele Faber, Elaine Mazlish, Ako hovoriť, aby nás deti počúvali, ako počúvať, aby nám deti dôverovali

1 Hviezdička2 Hviezdičky3 Hviezdičky4 Hviezdičky5 Hviezdičiek (5 hlasov, priemerne: 3,40 z 5)
Loading...
Author image

Anna Veselá

články autora...

Pridaj komentár