Dieťa, ktoré robí súrodencovi zle, má málo lásky

Niekde v hĺbke srdca sme boli odjakživa presvedčení, že venovať dieťaťu súrodenca bol ten najlepší darček, ktorý sme mu mohli kedy dať.

Nie vždy sa s tým stotožňuje aj „obdarované“ dieťa, ktoré ho nemôže reklamovať a vymeniť napríklad za elektrolobežku. Ale môže sa stať, že si na to spomenie ešte o niekoľko dekád neskôr, keď už tu nebudeme. Na dedičskom konaní.

Zamysleli ste sa, ako ovplyvňujeme vzťahy našich detí – od pôrodnice až po stretnutie u notára?

Uvidíš, budete kamoši

Začnime tým, že si predstavíme, ako nám milovaný manžel jedného krásneho dňa prinesie domov mladšiu kolegyňu a povie:

„Miláčik, toto je Adelka, budeme tu teraz žiť všetci traja spolu. Ty si taká úžasná, že som si povedal, že by som chcel ešte jednu takú úžasnú a skvelú ženu doma. Tak som priniesol Adelku. Budeme sa mať všetci traja radi, uvidíš, že budete kamarátky…“

Keby sme sa vcítili do roly staršieho dieťaťa, ktorému sme ospevovali, že bude mať brata alebo sestru, asi by nám nenapadla táto trochu za vlasy pritiahnutá paralela (ale predsa len paralela), ako to môže vidieť.

Dieťa, ktoré dovtedy žilo v tom, že je celý náš svet, zrazu zisťuje, že tomu tak nie je. Už nie je jediné. Výnimočné. Cíti sa zradené. Opustené. A zranené.

Robí zle alebo má málo lásky?

Kým my ako rodičia máme úžasný pocit z objavenia toho, aké široké dokáže byť naše srdce, ako je v ňom neúrekom miesta pre ďalšie a ďalšie dieťa, optika najstaršieho môže byť iná: my vidíme násobenie, ono delenie.

Mám menej a menej zo svojho rodiča.

Mám menej pozornosti. Kvôli tomu druhému, ktorý si ho nárokuje pre seba, sa mi celkom zmenil život. Kde je mama, keď chcem večer prečítať rozprávku, keď chcem, aby ma uložila ako vždy do postele a spievala mi?

Cíti sa nemilované…

My však vidíme len dieťa, ktoré si vyžaduje pozornosť v tej najnevhodnejšej chvíli – keď máme na rukách vrieskajúce bábätko, keď je treba rýchlo urobiť toto, keď nestíhame ono.

Vidíme dieťa, robí tomu mladšiemu zle. Dieťa, ktoré by bábätku najradšej vyškriabalo oči. Dieťa, na ktoré musíme dávať pozor, aby neublížilo mladšiemu, lebo v nestráženej chvíli by hádam mohla tiecť aj krv. Dieťa, ktoré mu berie a vytrháva z ruky hračky.

Vidíme ich dennodenné škriepky a sme unavení z neustáleho doťahovania, kto začal, kto komu urobil zle. Nechávame sa zaťahovať do ich sporov ako zlí rozhodcovia, z ktorých vypadávajú tie naučené vety ako „starší má ustúpiť,“ „nechaj mu to, veď je mladší,“ a podobne.

Prečo? Lebo sú v nás tieto veci hlboko zakorenené. Sú v nás naprogramované výchovou našich rodičov a ich rodičov. Ani si neuvedomujeme, že opakujeme schémy, ktoré súrodenecký vzťah postupne ničia a rozkladajú.

Kde musíme ako rodičia zabrať

Musíme myslieť na to, že deti nerobia „zle,“ že za ich správaním je nejaký dôvod. Aby sa cítili milované, potrebujú

• viac individuálnej pozornosti – mať chvíle, kedy sú pre nás len on/ona tí najdôležitejší. A to pravidelne, napríklad raz, dvakrát do týždňa si vyhradiť dve hodinky, kedy sme iba s ním a robíme niečo, čo dieťa teší. Nemusí to stáť ani cent – môže to byť prechádzka v parku, maľovanie vodovými farbami, vyrábanie niečoho, alebo spoločné pečenie koláčika. Len ja a dieťa.

• venovať sa len im. V týchto chvíľach nezabudnime zdôrazňovať, akí sme šťastní, že môžeme byť práve teraz s ním/s ňou – nespomínajme súrodencov, nehovorme vety ako „mám ťa rovnako rada ako ich,“ nech si nemyslia, že „ešte aj keď je mama so mnou, stále myslí na súrodencov.“

• aspoň chvíľu osamote každý deň. Aj večerné čítanie rozprávky, kde sme všetci spolu, môžeme zakončiť tým, že si na chvíľu ľahneme ku každému dieťatku zvlášť a chvíľu sa s ním osamote porozprávame, čo cez deň prežívalo. Táto investícia času sa nám mnohonásobne vráti.

Čo je spravodlivá láska?

Ak naše dieťa trpí pocitom nedostatku lásky, myslí si, že pre nás už nie je dôležité, a to je celý dôvod „zlého“ správania. Keď to odstránime, budeme mať doma skvelé staršie dieťa a úžasnú pomocníčku, či pomocníka.

• Volajme deti, aby nám pomáhali, vždy ich chváľme.
• Zverujme im úlohy pre „veľkáčov,“ aby sa cítili veľkí a dôležití.
• Zároveň nenechávajme ich robiť všetko – aj súrodenci medzitým dorastajú a každé z detí by malo svojou mierou prispieť k chodu domácnosti, pri upratovaní a podobne.

Spravodlivosť nie je chcieť, či dať všetkým deťom to isté, či vyžadovať od všetkých to isté, ale dať každému to, čo skutočne potrebuje, resp. vyžadovať od každého to, čo je už schopné urobiť.

Večný sudca? Nie…

Nemali by sme hádky detí riešiť namiesto nich, ale učiť ich, aby problémy riešili.

Je treba zvážiť, či to má byť práve ignorácia „veď nejako to už vyriešia a ja sa tvárim, že nevidím, nepočujem.“ Alebo naopak záujem – vypozorovať, či majú moje deti problém vyjadriť svoje potreby, túžby, želania, či sa vedia presadiť.

Dobré je, keď prídeme k deťom a necháme ich vymyslieť riešenie, kedy budú spokojné všetky, napríklad:

 „Vidím, že ste nahnevaní (uznajte ich pocity, majú právo byť nahnevaní), máme tu jeden vláčik a dve deti, ktoré sa s ním chcú hrať, čo s tým môžeme urobiť?“ Každé dieťa môže navrhnúť riešenie. Zo začiatku im s tým môžete pomôcť, časom sa to naučia samé – chvíľku sa pohrá Janko, o 5 minút Miško.

Je ťažké robiť deťom sudcu, keď sa niečo stane, pretože pri väčšine sporov nie sme od začiatku, tak nedokážeme byť objektívny, ani spravodlivý. Myslime preto dopredu.

Nech nám k tomu pomáha predstava, že nechceme, aby raz úlohu večného rozhodcu prevzal po našej smrti notár, pred ktorým sa deti nadobro pohádajú o dedičstvo, ktoré im zanecháme a už do konca života spolu neprehovoria.

Naučme ich radšej spoločne hľadať riešenia akceptovateľné pre všetkých. Tým im dáme do života to najlepšie: naučíme ich stavať medzi sebou mosty a rešpektovať sa.

»»» Prečítajte si aj: Prečo bolo ľahšie rodičom v 80.-tych a 90.-tych rokoch.