Chorá láska. Mamy, ktoré milujú, až kým sa nezničia.

Mama, ktorá miluje prehnane, nie je nikdy šťastná, tvrdí Osvaldo Poli, taliansky psychológ a psychoterapeut, ktorý sa snaží pomôcť rodičom a posilniť ich výchovné zručnosti. Je autorom knižky Prehnane milujúce matky, s veľavravným podtitulkom Ako nevychovať malých tyranov a rozmaznancov.

Mamy na pokraji nervového zrútenia

Zničené, zlomené, zúfalé mamy. Vyčerpané, bez energie. Tú z nich vysala výchova, ktorá sa ukazuje ako nadľudská námaha. Sú sklamané, lebo takto si to nepredstavovali.

Pred pár rokmi by tvrdili, že dieťa je požehnaním, ale dnes majú na neho alergiu. Túžia po dovolenke od detí. Niektoré skromnejšie berú za wellness aj pobyt v nemocnici. No potom sú aj mamy, ktoré by najradšej dali výpoveď. Rozhodnutie stať sa mamou dávno oľutovali.

Vyžaduje si láska k deťom vlastné zničenie sa?

Osvaldo Poli hovorí NIE. Nesmieme celkom poprieť naše potreby a tváriť sa, že existujú iba deti. Môžeme ich odsunúť nabok, keď je to naozaj nevyhnutné, ale to hovoríme o tých najmenších bábätkách. Obetovať sa, to áno, ale nie zničiť samých seba.

Poznáte to. Mamy, ktoré nikdy nemajú čas prečítať si knihu alebo ísť na kávu s kamarátkou. Nejde o banality, lebo ak to rozmeníme na drobné, vzdávajú sa aj potrieb, aby si ich deti vážili, rešpektovali ich a mali ich rady.

Prečo to vlastne tie mamy robia? Sú tak naprogramované? Alebo je za tým nejaký spúšťač? Osvaldo Poli pomenúva hlavné vírusy, ktoré mamy vedú k prehnanej láske.

„Bojím sa, že to samo nezvládne.“

Tento vírus mamu zbytočne unavuje a dieťaťu bráni vyvinúť úsilie, aby bolo samostatné, aby malo pocit, že je už veľké.

„Chúďatko, je mi ho tak ľúto.“

Choroba, traumatický zážitok, časté pobyty v nemocnici. Alebo dieťa nemá jedného rodiča. Alebo matka vníma, že otec chcel radšej syna…

To všetko môže zmeniť náš pohľad na dieťa, začneme k nemu pristupovať ako k niečomu krehkému, čo potrebuje špeciálnu ochranu. Mama sa stáva povoľnejšou, vychádza mu viac v ústrety, prehliada veci vo výchove.

Rodič však v týchto situáciách musí ostať silný, nesmie sa nechať uniesť ľútosťou. Inak jeho „chudáčik“ nebude vedieť riešiť problémy, stanú sa chronickými.

„Bojím sa, že ma bude považovať za zlú.“

Nedokáže povedať nie, bojí sa, aby na ňu nikto krivo nepozeral, a tak je vždy ústretová a neprotirečí, dieťa sa nemusí ničoho zrieknuť, prispôsobiť sa, uspokojiť sa, je nezrelé, tyranské a neisté. K obratu príde jedine vtedy, ak sa matka rozhodne dieťa nerozmaznávať, menej ho chrániť pred požiadavkami života.

„Asi nie som dobrá mama.“

Tento vírus žije v úvahách ako „dieťa je zrkadlo rodiny, všetko je chyba rodičov…“ Pre materinské srdce je strašné, ak mu niekto dáva pocítiť, že je nedbanlivou mamou. Z obavy, že si o nej myslia, že si neplní povinnosti, vedie mamu k postoju prehnanej kontroly, stáva sa priveľmi starostlivá a ustráchaná.

Všetko prežíva ako vlastné zlyhanie a prestáva rozlišovať medzi zodpovednosťou rodiča a zodpovednosťou dieťaťa. Rodič však nie je jediným zodpovedným za osud dieťaťa. Z detí sa môžu stať vynikajúci ľudia vďaka rodičovskej výchove, ale aj napriek nej.

	Prečítajte si aj: Mali by ste sa deťom viac venovať.

„Celý svet sa točí okolo teba.“

Mnoho rodičov vychováva deti, ktoré si myslia, že sú centrom vesmíru. Ak rodičia úplne obmedzia svoje potreby, nielenže sa dostanú do otroctva, ale dieťa sa nenaučí chápať druhých, vychádzať im v ústrety, nadväzovať vzájomné vzťahy. Musia sa zriecť ilúzie, že sú jediným objektom záujmu druhých. Rodičia by mali prestať deťom vštepovať myšlienku, že existujú iba oni.

„Si celý môj život.“

Toto sa často stáva matkám, ktorým zostalo iba ich dieťa a v ňom potom hľadajú uspokojenie a sebarealizáciu. Dieťa stane „všetkým,“ jediným zmyslom nášho života, kvôli ktorému nežijeme vlastný život. Svoj život si napĺňa matka životom dieťaťa.

Deti nám môžu pomáhať, aby sme svojmu životu dali zmysel, ale deti nie sú zmyslom života. Majú právo na to, aby boli milované, ale nie na to, aby sme sa im klaňali a robili z nich polobohov. Inak ide o dokonalý recept na katastrofu: zničená matka, tyranské a nezrelé dieťa.

Našli ste sa?

Sú to také „facky,“ čo si dávame samy sebe, hovorí Poli. Nežne komplikované črty každej ženy a matky.

Materský program má sklon k riziku – matky na seba preberajú úlohy dieťaťa, príliš mu pomáhajú a prehnane ho ochraňujú. Až na hranici vyčerpania sa pýtajú, či nemilovali príliš a či je to vlastne láska.

Nuž, nie je. Láska potrebuje správnu mieru, pripomína terapeut. A tiež: iba ak zostaneme sami sebou, môžeme milovať.