Ako veľmi schvaľuješ výsmech a ponižovanie detí v škole?

Keď som mame spomenula, že jej vnuk dostal prvú päťku v živote, rovno dve, z hudobnej výchovy a že sa mám stretnúť s jeho učiteľkou, pretože nechcel spievať pred celou triedou, jej prvá reakcia bola, že aj suseda, Milošova mama, chodila do školy vybavovať s učiteľmi, čo všetko nebude jej syn robiť.

Ďalej pokračovať nemusela: Milošovi sa v živote nedarilo veľmi dobre, niekoľkokrát okúsil pobyt vo väzení. Možno keby bol spieval pred celou triedou, nebavilo by ho neskôr vykrádať potajme susedom autorádiá, ktovie.

Prichytení pri zlej výchove

Paralela s Milošom ma zamrzela. Generácie našich rodičov, ich rodičov, aj niektorých súčasných rodičov žijú aj zomrú v presvedčení, že zastať sa svojho dieťaťa sa jednoducho nepatrí. Dieťa by malo robiť to, čo všetci ostatní. Poslušnosť nadovšetko, žiadne úľavy. Lebo ak rodič nepritlačí, vychová si na prsiach kriminálnika. Hotovo.

Ako matka si občas pripadám ako ten Miloš v susedovom aute: kedy ma zase prichytia, že robím niečo zle? Napríklad som sa pristihla, že keď mi zasvieti na EduPage správa, kde je uvedené „Poznámka/Pochvala,“ čakám skôr poznámku. Keď zistím, že je to pochvala, zalejú ma endorfíny, aj oxytocíny, že by som z toho aj porodila. Ešte, že nerodím až tak často.

Päťku z hudobnej som takisto očakávala, ale len preto, že tento môj svedomitý, zodpovedný chlapec, piatak, na ktorého sa dá spoľahnúť, mi dopredu oznámil, že nebude spievať pred celou triedou a svoj sľub očividne dodržal. Dokonca dvakrát. Hoci sa doteraz vždy hrdil svojim nepoškvrneným kontom, ani štvorku som mu nikdy nepodpisovala, stálo mu to za to, aby odmietol urobiť niečo, čo mu bolo nepríjemné.

Nie všetci na to mali odvahu. Deti vo vyšších ročníkoch sa dokonca kvôli vynútenému spievaniu pred svojimi spolužiakmi rozplakali, pani učiteľka im vraj pri tom tlieskala a smiala sa, aké je to krásne, že ich vlastný spev dojal k slzám.

Už vtedy, keď mi starší syn, siedmak, hovoril túto príhodu, som zbystrila pozornosť a bola som zvedavá, ako sa to bude vyvíjať. U neho celkom dobre; dokonca si rozmyslel sople, len aby bol v škole cez hudobnú, inak by ho vraj pani učiteľka vyskúšala ako prvého na najbližšej hodine. Jeho spolužiačka si kvôli hudobnej pre istotu presunula na iný deň strojček. Tak veľmi sa deti tešili na príležitosť zaspievať si sólo pred zbytkom triedy.

 

Je to len hudobná, len výchova

Nikto nič nepovedal, nikto sa nad tým nepozastavoval. Koniec koncov, veď je to „len“ hudobná výchova. Veď na hudobnej výchove sa predsa spieva. Veď z tých detí predsa neubudne, keď niečo zaspievajú. Veď aj my sme to robili. Veď aj naši rodičia to museli.

Moja mama vie dodnes napodobniť – a poklepkáva si pri tom nohou, ako jej spolužiačka na základnej škole, jednotkárka Alica, spievala pesničku Pokapala na salaši slanina. Aj Alica si poškvrnila konto. Päť dostala za spev, jednotku aspoň za to, že si pamätala text.

Keďže sme však v 21. storočí, pokročili sme a pani učiteľka už nehodnotí, či dieťa spieva čisto alebo falošne, či sa strápni alebo ho vysmeje celá trieda, ide najmä o tú snahu. Nezaspievaš na hodine? Zaspievaš nabudúce. Nezaspievaš ani na budúce? Nech sa páči, dve päťky. A „priprav sa“ na ďalšiu hodinu, ak nechceš do tretice všetko najlepšie. Čo je zmyslom takéhoto „spievania?“ Je to trest alebo známka za ochotu podriadiť sa? Posmelíme takto žiaka milovať hudobnú výchovu?

Nespôsobilý alebo za 5

Keď som pani učiteľku po podpísaní dvoch pätiek a hrozbe tretej kontaktovala, napísala mi, že syna ospravedlní zo sólového spevu, len ak jej prinesiem papier od odborníka, ktorý potvrdí, že má „zdravotné problémy spojené s psychikou.“

Pri osobnej konzultácii ju najviac zaujímalo, čo ako matka robím preto, aby som synovi pomohla prekonať odpor, blok, trému, alebo ako to nazvala. S naivnou dôverou v jej láskavosť a pochopenie som jej totiž napísala, že sa môjmu dieťaťu v strese potia ruky niekedy až tak, že pri písomkách odovzdáva mokré papiere, že chápem, že môže niečo obdobné zažívať aj pri požiadavke, aby sa predviedol v sólo speve.

Pani učiteľka túto dôvernú informáciu obrátila proti mne. Všetko je len moja chyba a moja vina, nakoľko nemám záujem hľadať spôsob, ako mu pomôcť úspešne zvládnuť túto prekážku, aby sa dokázal postaviť, rovnako ako ostatní, pred celú triedu a zaspievať, čo hrdlo dá. Je to moje rodičovské zlyhanie.

Ona predsa musí počuť každého žiaka, ako spieva a objavovať talenty. Ako si to predstavujem, navrhovať jej, aby ho vyskúšala v kabinete? Veď to by jej tam chodili potom spievať všetci! Môj syn sa nesnaží, ani ja sa nesnažím, a teda sa nepohneme. Ak nemá papier, že je „nespôsobilý,“ je to za 5.

Je v poriadku vysmievať sa deťom?

Predstavte si, že osobe, ktorá navonok prezentuje, že všetci majú talent na niečo iné, ale spievať budú všetci do nohy, prejdú pod rukami každý deň desiatky žiakov. Väčšina vyviazne bez ujmy. Niektoré deti si publikum užijú, lebo sa narodili na to, aby boli stredobodom pozornosti, niektoré však utrpia výsmech, poníženie a traumu.

Trauma je zranenie. Rovnaké ako napríklad aj zlomenina, ktorú by si niektoré deti spôsobili, keby ste ich všetky do radu požiadali, aby pred celou triedou urobili mlynské koleso. Veď nemusíš mať talent na telesnú výchovu. Len sa ti zasmejeme, keď budeš nemotorne padať na ruku a potom budeš chvíľu nosiť sadru. Dôležitá je aj tak snaha.

Aj deti, ktoré sú prinútené postaviť sa pred celú triedu a spievať, sa môžu zraniť, len tú sadru nebude nikto vidieť. Ako všetko, čo je spojené s citlivou psychikou, zvlášť u detí v pubertálnom veku, zvykneme bagatelizovať, až vysmiať.

Aké pocity v nás vyvoláva obraz dieťaťa, ktorému sa trasie a preskakuje hlas, ktorému je do plaču a pritom sú všetky oči v triede upreté na neho, niekto sa na neho len uškŕňa, iný sa bez hanby na ňom smeje? Užívame si to? Smejeme sa na ňom aj my?

Poklepkáme ho po pleci, lebo čo ťa nezabije, to ťa posilní? Sme presvedčení, že toto je jediný spôsob, ako si môže dieťa nacvičiť sebaprezentáciu, ktorú bude neskôr v živote potrebovať? Žiadne iné, menej znásilňujúce formy, neexistujú?

Čo ťa nezabije, aspoň ťa zraní

Naše vlastné deti nám neprídu hodné rešpektujúceho prístupu, azda preto, že sme sami prešli rovnakou výchovou doma či v škole, a tak sme krvopotne presvedčení, že o nič nejde. Keď sme to zvládli my, musia aj ony. Neubudne z nich. Iba to, čo nie je vidno.

Preto pokladáme päťky za bežnú súčasť folklóru, vyjadrujú predsa to, že sa žiak nesnažil – nevidíme tam trest, lebo sa niekto slabší nepodriadi silnejšiemu. Preto spomíname precitlivelým matkám, ktoré ofukujú svoje deti, rôznych Milošov. Preto im kladieme za vinu spotené ruky detí.

Máme problém zastať si samých seba, svoje deti. Povedať nahlas, že toto už mi nepripadá správne a dobré. Nie je to v poriadku. Ani trochu to nie je v poriadku.