Ako sa stať rodičom, ktorý netrestá dieťa

Pozitívne rodičovstvo je výzva sama o sebe. Ak chcete zmeniť rodičovskú taktiku a prestať rozdávať každých 5 minút tresty alebo vyhrážky, bude to chcieť viac ako vynechať ich z repertoáru.

Budete sa musieť zamerať na váš vzťah, aby si vás dieťa vážilo. Potom bude dodržiavať aj vaše pravidlá. Aspoň to tvrdí psychologička Laura Markham, autorka kníh o pozitívnom rodičovstve.

Väčšina rodičov si želá, aby si deti osvojili, že to, čo robia, ovplyvňuje ich okolie, ich činy sa dotýkajú ostatných.

Chcú ich naučiť, že si môžu vybrať, ako sa budú správať. Ak si vyberú zle, sú za to zodpovedné. Všetci robíme chyby. Ale keď urobíme chybu, musíme ju napraviť, čo je oveľa ťažšie, ako keď si na začiatku vyberieme dobre.  

Laura Markham vysvetľuje rodičom, ako je možné naučiť deti, aby rešpektovali pravidlá – bez trestania, bez toho, aby sme im niečo museli zakázať alebo zobrať, aby sme im pridali viac domácich prác a podobne.

Chce to však veľa pracovať na vzťahu rodič – dieťa.

Dieťa potrebuje istotu a pokojný tón

Iba dieťa, ktoré má istotu, že je rodič na jeho strane, mu môže vyrozprávať, čo sa stalo. Bez pocitu bezpečia detské srdce zatvrdne, pretože dieťa neprestajne očakáva odsúdenie a trest.

Ak sa prichytíte pri tom, že chytáte záchvat hnevu, povedzte dieťaťu, že potrebujete chvíľu, aby ste sa upokojili, aby ste si to premysleli a až potom sa spolu porozprávajte o tom, čo sa stalo.

Bez ohľadu na vek, všetky deti, vrátane tínedžerov, reagujú lepšie na mierny tón, pokojný prístup. Ak má dieťa starosť, že vás nahnevá, prepína do módu „uteč, bojuj alebo zmrzni“ a nepovie vám nič. Alebo vám bude radšej klamať.

Čo sa stalo – situácia z perspektívy dieťaťa

Je len jeden spôsob, ako z neho dostať nejakú reč, a to tak, že vytvoríte bezpečné prostredie. Povedzte svojmu dieťaťu, že chcete počuť, ako vidí situáciu, ktorá sa stala. Nechajte ho rozprávať. Vypočujte si jeho pohľad na vec.

Môžete reagovať napríklad: „Rozumiem. Takže chalani chceli hrať futbal, ale to je jediný čas, keď sa ty môžeš učiť na skúšku. To je ťažké rozhodovanie.“

Alebo: „Ty a tvoja sestra ste sa pred chvíľou pobili. Dotklo sa ťa, že… Aj ja by som sa hnevala, keby mi to niekto povedal… a potom si jej to chcel vrátiť?“

Toto vám pomôže pochopiť, čo ho viedlo k takému správaniu. A dieťaťu to umožní, aby si uvedomilo svoje pocity alebo potreby, ktoré vyústili do jeho konania. Deti vo svojom vnútri vedia, čo je správne, len im do toho niečo vojde. Čo to bolo? Ako sa môže naučiť počúvať sám seba lepšie?

Povedzme, že syn sa rozhodol, že si pôjde s kamarátmi zahrať futbal miesto toho, aby sa učil na skúšku a potom dostal zlú známku. Možno sa  vďaka rozhovoru dozviete, ako veľmi ho trápi, či ho chalani v partii berú, že si vybral futbal, aby k nim patril, aby bol ich súčasťou.

Keby ste ho za zlú známku potrestali, nikdy by ste sa nedozvedeli, čo rieši. Prišli by ste o možnosť zistiť, kde je problém, a tým o možnosť nájsť dobré riešenie, keď sa objaví podobná dilema v budúcnosti.

Trest by mu určite nepomohol vyriešiť jeho problém, jedine, že by si ďalší raz našiel nejakú historku, ktorou by vás oklamal, len aby ste sa nehnevali.

Namiesto prednášky – otvorené otázky

Napríklad:

• Vedela si, že máš na výber?
• Čo ťa primälo, že si sa tak rozhodla?
• Čo si teraz myslíš o tvojom rozhodnutí?
• Čo je pozitívne na tomto rozhodnutí? Čo nie je dobré na tomto rozhodnutí?
• Stálo to za to, oplatilo sa to?
• Vedela si vo svojom vnútri, že to nie je dobrý nápad? Ak áno, prečo si nepočúvala svoj vnútorný hlas?
• Urobila by si to znova? Prečo áno a prečo nie?
• Čo môžete pre ňu urobiť vy, akú podporu očakáva od vás, aby to druhýkrát urobila inak?

Povzbuďte dieťa, aby dalo do poriadku to, čo „pomrvilo“

Odolajte pokušeniu dávať dieťaťu prednášky, čo zlé urobilo a ako by to malo napraviť.

Dieťa by malo vidieť samé následky svojho konania – že na teste prepadol, že nahneval sestru, rozbil okno… a pocíti ľútosť nad tým, čo sa stalo. To sa môže stať len vtedy, keď sám precíti svoje pocity a potreby. A potom sám príde aj na to, ako to dať do poriadku. Prirodzene bude mať potrebu dať veci na správnu mieru.

Môžete sa dieťaťa opýtať:

• Čo teraz môžeš urobiť, aby si napravil veci so svojou sestrou (alebo hocikým iným)?
• Ukázala ti táto situácia, čo by si chcel v tvojom živote zmeniť a čo je aj tak dôležitejšie ako to, čo sa stalo?
• Ako ti ja môžem byť oporou a podržať ťa?

Odolajte chuti potrestať dieťa

Namiesto toho ho radšej počúvajte. Celá situácia nie je o trestaní, strate nejakých privilégií, o prednáškach, že teraz sa mu stane niečo zlé.

Tu sa jedná o to, aby dieťa pochopilo, že všetko, čo urobí, má nejaký následok, za ktorý treba prevziať zodpovednosť a že je lepšie, ak ich konania majú pozitívny a nie negatívny výsledok.

A keď dieťa ešte stále nemá za to, že je zlé, že nespravilo test alebo že si sestra zaslúžila jeho nadávky – ešte stále je v obrannom móde. Ani vtedy ho netrestajte za to, že mu to nedochádza. Povedzte niečo v duchu:

„Rozumiem, prečo sa to stalo a prečo si to takto urobil. Ale to neznamená, že tvoje rozhodnutie prinieslo dobré ovocie. Určite si kvôli tomu ešte rozrušený. Viem to podľa toho, že keď nie si rozrušený, cítiš a správaš sa inak. Dajme si teraz pauzu a porozprávame sa o tom neskôr.“

A keď na to znova príde reč, môžete povedať aj toto: „Nevedela som, že zaostávaš s učivom, inak by som ti pomohla skôr, ako vznikol tento problém.“ Dajte mu najavo, že je treba nájsť riešenie.

Dieťa potrebuje vaše vedenie.

Keď zle napísalo test, máte možnosť nastaviť pravidlá inak, určiť ako prioritu, aby boli najprv urobené domáce úlohy.

Ak dieťa chce pravidlo obísť, znova ho zopakujte – domáca úloha najprv, potom futbal. Alebo – očakávam od teba, že budeš používať slová a povieš sestre, keď si nahnevaný. U nás doma sa nepoužívajú päste na riešenie problémov.

Zmeny sa neudejú zo dňa na deň, chce to čas

Ak ste boli zvyknutí doteraz deti trestať a chcete to robiť inak, pripravte sa na to, že zmeny budú potrebovať čas. Pre vás, aj pre deti pôjde o nové, neprebádané územie. Všetci sa budete učiť. Dobrá správa ale je, že deti s nami chcú spolupracovať a vo svojej podstate nás nechcú sklamať.

Najhoršie je, ak si začneme pripúšťať, že neželané správanie je namierené proti nám, že nám to deti robia naschvál. Pripomeňte dieťaťu, že vy sa s ním rozprávate s úctou a to isté očakávate aj od neho.

Neberte to osobne

„Určite si veľmi nahnevaná, keď sa takto so mnou rozprávaš. Čo sa deje?“ Toto je príklad správania, kde sa odosobníme od správania dieťaťa a nedovolíme, aby sa nás dotklo. Ak nás to nevykoľají a nebudeme sa sústrediť na seba, dieťa tým skôr prestane útočiť, jedovať sa, plakať a vysvetlí vám, čo ho v skutočnosti trápi.

A keď konečne zo seba dostane svoje emócie von, bude sa môcť ku vám priblížiť. A len preto, že ste reagovali so súcitom a pochopením, bude vedieť, že nie ste proti nemu, že ste na jeho strane za každých okolností, či má tri alebo trinásť rokov. A bude vám dokonca vďačné za vašu trpezlivosť.

Najťažšia časť je vždy zmeniť svoje návyky. Našťastie, pozitívne zmeny prídu rýchlo a budú pre vás povzbudením, aby ste pokračovali, tvrdí doktorka Markham.