Uspávanie

Návrat, redakcia 7

Keď sa blíži noc a tma, ľudia sa zhromažďujú okolo ohňa – tvárou k plameňom a chrbtom k temnote, neznámu a nebezpečenstvu.

Chcú byť spolu – zomknutí, blízko pri sebe, aby sa cítili bezpečne.

Aj vaše dieťa podstupuje každý večer svoju cestu do tmy a noci, ríše spánku.

Aká je brána, ktorou do nej vojde?

Lemovaná hviezdami, anjelmi a dobrými vílami, ktoré ho prevedú do snov, kde pokračuje v hrách?

Alebo diera do tmy, za ktorou číhajú červené oči strašidiel, aby ho desili a nedali mu spať?

A hlavne: Aká je vaša rodičovská rola v tejto každodennej momentke?

Kde je vaše miesto?

Máte moc zahnať démonov strachu a obklopiť dieťa teplom bezpečia a istoty, keď sa vonku zotmie?

juraj(at)navrat.sk

Poďme sa spolu rozprávať, ako uspávame naše deti

Ako ste to zažili v svojom detstve?

Ako ste si to predstavovali, ked ste na vaše dieťa čakali?

Ako to žijete dnes?

Čo je krásne, čo je nové, čo je tažké, čo vás hnevá, čo vás rozosmúti, čo vás dojme?

Podelte sa so svojimi skúsenosťami

– v diskusii, v tomto článku, v komentároch pod krátkymi filmami o uspávaní, zahlasujte v našej ankete: V akom veku by sa dieťa malo naučiť zaspávať bez rodičov?

Tešíme sa na čítanie o tajuplných zákutiach rodičovstva v týchto jesenných dňoch.

hana(at)rodinka.sk

1 Hviezdička2 Hviezdičky3 Hviezdičky4 Hviezdičky5 Hviezdičiek (1 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)
Loading...

Komentáre k článku

  1. Ahojte. ja som matkou dvoch detičiek 4,5 roka a 2,5 roka. Obidve deti som od narodenia učila zaspávať samé. Večer som ich okúpala, nasledovala večerná masáž s telovým mliečkom, napapali sme sa a po odgrgnutí som ich uložila do postielky, zhasla svetlo a odišla z izby. Dvere som nechala pootvorené a nikdy som nemala problém, žeby diaťa nechcelo zaspať samé a dožadovalo sa prítomnosti niektorého z rodičou. Ani som nemal ten problém, že dieťa spalo medzi rodičmi v posteli a potom mali problém naučiť ho spať v postielke, lebo plakalo. staršiu dcéru sme dali do vlastnej izbyčky, keď mala 2 roky a to zdňa na deň a nebol žiaden problém v noci, žeby sa bála tmy,alebo samoty Teraz už sú detičky väčšie a jedného, čoho sa každý večer dožadujú kým vypijú mliečko je prečítaná rozprávka. potom im dám obom božtek, zhasnem svetlo a odídem preč. Obaja bez plaču a akého koľvek problému zaspia. toto je moja skúsenosť z materstva a neľutujem, že som to takto robila, teraz, keď sú už deti samé vo svojej izbe sa neboja ani tmy, ani samoty.

  2. Celkom som nepochopila v com bolo to že ´ste ich ucila ´ zaspavat samé? Kúpanie, masáž…atd.ked nikdy nenastala situácia žeby deti protestovali a šli aj do zachvatu z toho že chcú prítomnosť mamy či otca tak ste len mali šťastie a možno Vám závidieť, že ste ich nič nemuseli učiť. Verte, že existuju deti ktorým by vás postup k pokojnemu zaspatiu nestačil.

  3. Miriam moje deti sú o rok staršie od tvojich a veru nespávajú od narodenia samé.Pri prvom sa to ani nedalo lebo nám to nedovolili okolosti,bývali sme u našich takže sme boli v jednej izbe všetci traja.Ale mne to ani nevadilo,lebo malá od narodenia spávala v noci krásne,málokedy sa zobudila.Ale to bolo v nej,ja som do toho nezasahovala,že ako bude spávať v noci.No a keď sme mali druhé bábo,už vo vlastnom byte,tak malý aj tak bol s nami v spálni.Jednak preto lebo mne príde trošku kruté strčiť tak malé dieťa do detskej izby,veď potrebuje cítiť prítomnosť mamy.Navyše som kojila aj v noci takže ani nebolo možné také čosi a dokonca občas zostal v noci spinkať pri nás,lebo pri tolkom nočnom vstávaní a počte krmenia cez deň aj v noci,som niekedy priznám sa nebola schopná dať ho zas do postielky,dosť často sme aj zaspali pri krmení.Ale na druhú stranu,malý nemal problém spávať vo svojej postielke,aj zaspať bez prítomnosti kohokolvek z nás.Od roka je tiež v detskej izbe.Velmi rýchlo pochopil aká je to paráda a tiež že sa všetci konečne v pohode vyspíme.No a tiež sme mali večerný rituál kupania,natierania,papania a ukladania na spanie.Ale to asi nebolo to,čo pomohlo mojim deťom bez problemu spávať bez nás a myslím že naučiť sa to nedá.Každé dieťa je iné.Niektoré spávaju takto a žiadny problém alebo len menší problemik a iným deťom trvá hodne dlho kým sa večer rozhodnú že konečne idú spať.Moje krsniatko je také,tam nepomáhaju rituály ani nič podobné.Priznám sa,že ja som si myslela že len moje deti chodia do postele pred osmou večer,kým neprišlo zistenie z okolia,že vela ostatných maminiek ktoré poznám,tiež dáva deti spať o osmej.

  4. zwinker pri prvom synovi som si nastudovala prislusnu literaturu a snazila sa dodrzovat pravidla zwinker ritualy, presna hodina spania, sam v postielke, vstavala som na kojenia, ziadna spolocna postel zwinker

    a vysledok je, ze aj teraz, ked ma 8, obcas v noci prilezie a tak sa tlacime v posteli 5 zwinker ale prisla som na to, ze mi to tak vyhovuje, mat krpcov pri sebe, nenervovat sa podla nejakych ocakavani, netlacit sa niekam, na co proste nemam zwinker

    asi za to mozu moje praveke brlhove pudy, ci co. kazdopadne, ludia sme rozni a kazdemu je v pohode nejak inak. neexistuje jedine spravne riesenie.

    btw: to vsak neznamena, ze obcas ticho nezavidim svagrinej, ktora to ma s detmi presne tak, ako pisala miriam zwinker

  5. Náš synček spinkal po narodení vo svojej postieľke. Počas náročných nocí, keď už ani jeden z nás rodičov nevládal od vyčerpania vstať a priniesť malého na najdojčenie do manželskej postele, objavili sme čaro spoločného spania. Kedže naša posteľ má úctyhodné rozmery, nikto nebol obmedzovaní. A tak sme spali buď spolu, alebo synček v postieľke – konča našej postele. Keď už bol dosť ťažký a mala som ho problém po nadojčení a zaspaní premiestniť do postieľky, ostal medzi nami už natrvalo 😎 A zvykli sme si na to všetci. Volali sme ho: náš malý termofórik, macík plyšáčik a obaja s manželom sme sa večer, keď sme išli spať, k nemu pritúlili a vybozkávali… A bolo to aj veľmi pohodlné, najmä pre mňa, lebo sa vedel sám obslúžiť – dal si mliečko, podľa potreby :-))) Keď mal 3 a trištvrte roka, kúpili sme mu novú posteľ – úžasňackúúúú, obliečky s mackom Pú, nálepkové dekorácie atď… a a vysťahovali sme ho. Ale posteľ je v spálni, lebo sme v 2 izbovom byte. Dohodli sme sa, že mliečko si už nedáme, lebo sa pokazil cicíček 🙂 a tak musím každý večer vymyslieť novú rozprávku – väčšinou na motíve toho, čo sme cez deň zažili, lebo to mu robí veľkú radosť a počúva ako netopierik a potom už len odfukuje a my s manželom máme opäť celú posteľ len pre seba… Ale dokedy…. ???

  6. Na temu termoforik ma napada jedno vesele rozpravanie od kamaratky. Tiez maleho vyuzivali pri spolocnom spani takymto sposobom;-)

    v okamziku, kd sa rozhodli dieta vystahovat, tatina z nedostatku tepla seklo. Tak sa chuapec vratil do spolocnej postele a zili stastne dalejsmile

  7. o zaspávaní by som pri počte našich detí mohla napísať knihu. :-). Isté je, že som nikdy nepochybovala o tom, že deti sú osobnosti, každé má iné potreby a potrebujú cítiť blízkosť svojich rodičov aj pri zaspávaní – naše isto. Možno je to z toho môjho podvedomého reflexu, že moja mama je stále vytočená z toho, koľko času venujem stále /najstarší má 13, majmenší bude mať / večernému rituálu a uspávaniu sa. Som predsa mama, a kým ma potrebujú, tú chvíľu im dám – aby spali v pokoji a ja som bola tiež pokojná, že spia dobre. Prešli sme cez spanie v posteli /tiež sme bývali v noci 4 v jednej posteli, ráno nás bolo aj poviacej :-)/, cez uspávanie so spievaním, rozprávkami /prosím, nie z knižky, vymyslenú, tie sú lepšie!!!/, teraz frčíme na príbehoch o našich predkoch… a deti sú fascinované… hlavne tým, že sme tu pri nich. Že ich nenecháme samých, hoci sú už veľkí. Lebo rodičmi sme do smrti – našej či ich – a tie večerné seansy majú napriek istým pravidlám /však, poznáme, nedá sa ísť 100x cikať, kakať, piť, papať, bojí, bolí, s perinou, bez periny, teplo, zima, ponožky, tlačí vankúš, bolí hlava a iné perly večerné/ majú svoje nádherné intímne rodinné čaro, kedy asi najviac cítiť súdržnosť a vzájomné teplo… keď mi špunt povie: maminka, ja ťa ľúbim, a objíma ma taký voňavý, nádherný, s očkami čo žiaria… čo je viac? A potom aj tí veľkí si nenechajú ujsť objatie, pusu a krížik na čielko – lebo sme svoji a máme sa radi, patríme k sebe. Aj večer.

Pridaj komentár