Ako tínedžera prinútiť, aby si upratal izbu

Triezvi rodičia nečakajú, že si výbuch po atómovke vo svojej izbe uprace pubiš len tak sám od seba. Bolo by to fajn, keby sme ho k tomu primäli bezbolestne, aby sme nedajbože neporušili vzťahovú väzbu a nespustili útekovú.

Lenže čo keď náš pubiš nechce? Alebo aj nemôže, keby sme pristúpili na teóriu, že kognitívny vývoj jeho mozgu ešte nie je ukončený, a teda, chceme od neho, chudáka, niečo podobné, ako keď malé deti na silu posádzame, čím ignorujeme isté zákonitosti.

Možno, že nejaké tie vývojové fázy sa fakt nedajú iba tak preskočiť. Lenže my nechceme rezignovať na to, aby sa to tým uzavrelo. Raz z neho chceme mať samostatného jedinca. A nebehať mu okolo zadku ešte v tridsiatke ako slúžky. Čiže, ako to vyriešiť a v zdraví prežiť?

Keď odumrú bunky zodpovedné za zmysel pre poriadok

Pamätáte si na tie krásne časy, keď bol váš tínedžer malý, sladký, ľúbezný škôlkar a či jasličkár, a mohli ste na neho skúšať také tie finty, ako napríklad vyspevovať pesničky o meste Poriadkove, aby si odložil hračky na miesto, do rôznych škatuliek, že aj Mária Montessori by z vás mala slzu v oku?

Pamätáte si ešte, aké to bolo, keď sme sa tým našim krpcom mohli vyhrážať, že im hračky povysávame alebo darujeme iným deťom, lebo Poriadkovo nie vždy fungovalo a krabice neplnili svoj účel ani na 50 percent?

»»»»»» Dvojročné dieťa alebo tínedžer? Vlastne je to jedno...

Hádam nám táto nacvičená psychická imunita občas pomôže nezrútiť sa, keď otvoríme tínedžerovi dvere do izby, ale mohli by sme ju trochu boostnuť. Predsa len, už je to iný level ako kedysi. Je v puberte.

Zdá sa, že všetky jeho pamäťové bunky, ktorými sme ho od malička viedli k poriadku, buď odumreli alebo zmutovali. A ani už tak ľúbezne nevyzerá to naše dieťa, keď sme pri tom.

Moja izba, môj smrad, moja pleseň v šálkach

Je to jeho izba. Jeho teritórium. Jeho územie, kde si nacvičuje svoj boj za slobodu a demokraciu, svoj vlastný sedemnásty november. A my sme pre neho ako komančovia, ktorí používajú vodné delá vždy, keď ho nútime láskavo si odložiť oblečenie, aby sme zase mohli objaviť, kde zhruba sa nachádza podlaha.

Občas nás to vytočí, keď narazíme na jeho odpor voči jemnej prosbičke, aby si to aspoň trochu upratal a on to v lepšom prípade odignoruje. Jeho „o chvíľu“ znamená približne o rok alebo nikdy.

Aj si to môžeme zobrať osobne, že nás nerešpektuje, neváži si nás, neváži si to, čo má. A keď veľmi chceme, môžeme byť z toho aj znechutení a frustrovaní. Napajedení od rána do večera kvôli jednej neodloženej šálke, v ktorej kvitnú všetky plesnivé kultúry. Vraj jeho kultúry!

Alebo sa môžeme pokúsiť dať si trochu odstup. Ako keď sa v troch rokoch plieskali v amoku o zem a hovorili sme si, že je to „len“ obdobie, teraz si môžeme povedať, „je to „len“ lalok.“ Čelový lalok, ktorý je zodpovedný za organizačné a plánovacie schopnosti, ešte nemá vyvinutý natoľko, aby si dokázal udržať poriadok.

Je to „len“ lalok

Kým budeme s napätím sledovať vývoj čelového laloka pubertálneho potomka a dúfať v skoré ukončenie, môžu nám pomôcť aj tieto niektoré súvislosti:

Vstupujeme do jeho súkromnej svätyne (jaskyne), ktorá patrí len a len jemu, do miesta, kde má všetko rád. Áno, aj tie hračkárske hovadiny z detstva, ktorých sa nevie vzdať, a preto sa mu to tam kopí. Nového oblečenia a nových vecí stále pribúda.

Jedného dňa sa ho ale môžeme spýtať, či by sa nechcel posunúť ďalej, nevytriedil niečo, neuzavrel jednu životnú kapitolu. Zahrajme to na motivačných trénerov! Upratovanie môže byť pre neho za trest. Alebo mu môžeme ukázať výhody.

V upratanej izbe sa mu oddýchne lepšie. Je príjemnejšie aj zdravšie dýchať vzduch bez plesní. Zbytočne sa nezdržuje, keď niečo hľadá. Ani omylom nestrčí prsty do niečoho neidentifikovateľného, mazľavého, odporného: nie je krásne mať v izbu, v ktorej ťa nenapína na vracanie?

Nie je to „len“ jeho lalok

Sebakritika do vlastných radov: akým spôsobom sme svojmu tínedžerovi pomohli my, aby všetko našiel rýchlo? Má v izbe dosť poličiek, vešiakov a odkladacích priestorov, aby sa mu nekopili na zemi špinavé veci obliate energetickým nápojom?

Možno by mu k tomu pomohla aj reorganizácia z detskej izby na „normálnu.“ Možno by si ju chcel aj sám zariadiť, aby odrážala jeho „vkus.“ Áno, dala som to do zátvoriek. Nuž, ale keď mu to doprajeme, zvyšuje sa pravdepodobnosť ochoty udržiavať si svoj bordel relatívne prehľadný aspoň pre neho.

Ak ho nemáme v pláne zahltiť, kúskujme inštrukcie, čo má urobiť. Nie všeobecne „uprac si izbu,“ ale najprv pozbieraj odpadky. Potom odlož špinavé oblečenie do koša na pranie.

Čo je a čo nie je dôležité

Ak príliš tlačíme na pílu, dávame mu na vedomie, že nám na jeho poriadku extrémne záleží, čo zoberie ako hodenú rukavicu, aby nám ukázal, že sú oveľa dôležitejšie veci v živote, napríklad svetový mier. Staráme sa do jeho vecí, do neho, a to si len tak nenechá. Trochu zvoľnime.

Ak mu neváhame nadávať do bordelárov a lajdákov, už nemáme problém s jeho neporiadkom, ale s ním a s našim vzťahom. Nenálepkujme, lebo sa potom bude snažiť naplniť škatuľku, ktorou sme ho orámovali. Blbé.

Radšej si vydýchnime, že naše dieťa nie je prehnane poriadkumilovné. Aspoň sa nemusíme báť, že trpí chorobnou úzkosťou. Mať zdravý neporiadok je fajn. Je to jasný dôkaz, že sa naše dieťa cíti doma samé sebou a že má doma pocit istoty a bezpečia. A to nie je v tomto veku málo.

»»»»»»»»» Hranice papuľovania – čo musí vedieť rodič a čo tínedžer.