Ako tínedžera prinútiť, aby si upratal izbu

Triezvi rodičia nečakajú, že si výbuch po atómovke vo svojej izbe uprace pubiš len tak sám od seba. Bolo by to fajn, keby sme ho k tomu primäli bezbolestne, aby sme nedajbože neporušili vzťahovú väzbu a nespustili útekovú.

Lenže čo keď náš pubiš nechce? Alebo aj nemôže, keby sme pristúpili na teóriu, že kognitívny vývoj jeho mozgu ešte nie je ukončený, a teda, chceme od neho, chudáka, niečo podobné, ako keď malé deti na silu posádzame, čím ignorujeme isté zákonitosti.

Možno, že nejaké tie vývojové fázy sa fakt nedajú iba tak preskočiť. Lenže my nechceme rezignovať na to, aby sa to tým uzavrelo. Raz z neho chceme mať samostatného jedinca. A nebehať mu okolo zadku ešte v tridsiatke ako slúžky. Čiže, ako to vyriešiť a v zdraví prežiť?

Moja izba, môj smrad, moja pleseň v šálkach

Je to jeho izba. Jeho teritórium. Jeho územie, kde si nacvičuje svoj boj za slobodu a demokraciu, svoj vlastný sedemnásty november. A my sme pre neho ako komančovia, ktorí používajú vodné delá vždy, keď ho nútime láskavo si odložiť oblečenie, aby sme zase mohli objaviť, kde zhruba sa nachádza podlaha.

Občas nás to vytočí, keď narazíme na jeho odpor voči jemnej prosbičke, aby si to aspoň trochu upratal a on to v lepšom prípade odignoruje. Jeho „o chvíľu“ znamená približne o rok alebo nikdy.

Aj si to môžeme zobrať osobne, že nás nerešpektuje, neváži si nás, neváži si to, čo má. A keď veľmi chceme, môžeme byť z toho aj znechutení a frustrovaní. Napajedení od rána do večera kvôli jednej neodloženej šálke, v ktorej kvitnú všetky plesnivé kultúry. Vraj jeho kultúry!

Alebo sa môžeme pokúsiť dať si trochu odstup. Ako keď sa v troch rokoch plieskali v amoku o zem a hovorili sme si, že je to „len“ obdobie, teraz si môžeme povedať, „je to „len“ lalok.“ Čelový lalok, ktorý je zodpovedný za organizačné a plánovacie schopnosti, ešte nemá vyvinutý natoľko, aby si dokázal udržať poriadok.

Je to „len“ lalok

Kým budeme s napätím sledovať vývoj čelového laloka pubertálneho potomka a dúfať v skoré ukončenie, môžu nám pomôcť aj tieto niektoré súvislosti:

Vstupujeme do jeho súkromnej svätyne (jaskyne), ktorá patrí len a len jemu, do miesta, kde má všetko rád. Áno, aj tie hračkárske hovadiny z detstva, ktorých sa nevie vzdať, a preto sa mu to tam kopí. Nového oblečenia a nových vecí stále pribúda.

Jedného dňa sa ho ale môžeme spýtať, či by sa nechcel posunúť ďalej, nevytriedil niečo, neuzavrel jednu životnú kapitolu. Zahrajme to na motivačných trénerov! Upratovanie môže byť pre neho za trest. Alebo mu môžeme ukázať výhody.

V upratanej izbe sa mu oddýchne lepšie. Je príjemnejšie aj zdravšie dýchať vzduch bez plesní. Zbytočne sa nezdržuje, keď niečo hľadá. Ani omylom nestrčí prsty do niečoho neidentifikovateľného, mazľavého, odporného: nie je krásne mať v izbu, v ktorej ťa nenapína na vracanie?

Nie je to „len“ jeho lalok

Sebakritika do vlastných radov: akým spôsobom sme svojmu tínedžerovi pomohli my, aby všetko našiel rýchlo? Má v izbe dosť poličiek, vešiakov a odkladacích priestorov, aby sa mu nekopili na zemi špinavé veci obliate energetickým nápojom?

Možno by mu k tomu pomohla aj reorganizácia z detskej izby na „normálnu.“ Možno by si ju chcel aj sám zariadiť, aby odrážala jeho „vkus.“ Áno, dala som to do zátvoriek. Nuž, ale keď mu to doprajeme, zvyšuje sa pravdepodobnosť ochoty udržiavať si svoj bordel relatívne prehľadný aspoň pre neho.

Ak ho nemáme v pláne zahltiť, kúskujme inštrukcie, čo má urobiť. Nie všeobecne „uprac si izbu,“ ale najprv pozbieraj odpadky. Potom odlož špinavé oblečenie do koša na pranie.