Domáce práce – blbosť alebo podiel výchovy?

Mária Kohutiarová 0

Záhrada. Všade sa vynikajúco darí burine, ktorú zúfalo a zúrivo likvidujem. Náš malý trojročný Miki s nadšením vo svojom novučičkom fúriku vozí zlikvidované byle na kompost. Je neúnavný, úsmev od ucha k uchu. Ani si nevšimol, že ho pozoruje moja švagriná.

„Aký je krásny,“ povie s úsmevom a hneď si aj povzdychne na odchode: „Škoda len, že to tým deťom dlho nevydrží.“

Tak to teda. Spomínam na to celkom presne, čo kto miloval vo veku nášho fúrikára. Samuel krém na topánky a kefu na leštenie, až tak, že ich v nadšení objedal… Viki rada vysávala, Jakub miloval opravovanie a montáže, Dorka – hoci veľmi nemusí žiadnu robotu – je unesená utieraním riadu. Miki považuje za svoju stavovskú povinnosť čistiť zeleninu do polievky. Štýl je síce hodný odborníka na pitvu po 20 rokoch praxe, ale … No a Šimon najnovšie behá s handrou a utiera všetko, hlavne zrkadlá.

Happy programom do dnešného dňa našťastie ostalo pranie – triedenie, zapínanie práčky, vyberanie prádla a vešanie na balkóne. Do toho sa hrnú všetci.

Horšie je, že týmto sa zoznam domácich prác ani zďaleka nekončí, zato adeptov ochotných vykonávať to, čo sú schopní podľa veku, sa radikálne zužuje práve tým postupujúcim vekom…

Čo teraz? Odhliadnuc od toho, že nás je veľa, som stále presvedčená, že naučiť sa priložiť ruku k dielu je aj pre deti dôležité, čo ako sa im to nepáči a čo ako frflú /o výške decibelov v argumentácii proti pridelenej činnosti teraz radšej nebudem hovoriť/. Jasné, aj ja si pamätám veľmi dobre, ktoré roboty mi liezli na nervy v ich veku a ako som bola ochotná od rána do večera umývať okná – čo som aj teraz. A ako som nenávidela deľbu prác na „ženské“ a „chlapské“, ktorých bolo podstatne menej. /Ja to veru nedelím./ Ale práve preto, že moja mama bola dôsledná a naučila ma všetko /Bože, aká bývala neskutočne prísna!/, dnes zvládam všetko viac-menej ľavou zadnou… Existuje málo vecí, ktoré by ma zaskočili, a to aj preto, lebo mama nás učila práve cez tie „nemilované“ domáce práce vedieť sa vynájsť a poradiť si a zároveň urobiť svoju prácu dobre.

Tak to učím svoje deti aj dnes. Chce to doslova anjelskú trpezlivosť. Najprv pri motivácii, potom pri kontrole. Pretože si želám, aby to, čo urobia, bolo urobené poctivo. Stále im prízvukujem: „Neponáhľaj sa! Čas, ktorý stráviš jedným umývaním riadu tak, aby to bolo dobre, je kratší, ako keď ťa musím x-krát vrátiť, lebo niečo nie je v poriadku. Teba to nebaví, mňa to nebaví, ale urobiť to treba.“

Preskákať sme museli aj hádky typu: „Prečo stále musím toto robiť len ja? Prečo nie on? Ja som to už robila predvčerom, predpredvčerom a kto vie kedy.“ Nepamätám si to ani ja. A tak som siahla k systému všetkých sklerotikov a vyrobila som klasickú tabuľku – zvrchu deň, zľava meno dieťaťa, v okienku tri práce denne, ktoré treba odviesť a ktoré nepustia… To, že visí na chladničke, možno minimalizuje ich horúce emócie, keď im pripomeniem ich povinnosti.

Ja viem, veľa detí teraz nevie, čo je to pomáhať. Viem, že im rodičia dávajú veľmi veľa slobody a primálo zodpovednosti. Viem, že sa argumentuje sloganom, nech majú deti detstvo.

Neberiem im ho. Iba si myslím, že aj toto je spôsob, ako deti pripraviť do života, naučiť ich dôslednosti, poctivosti, povinnostiam, zodpovednosti… Ťažko sa to učí zo dňa na deň. A mnohí to potom ako veľkí, neohybní Janovia ani nezvládnu.

Priznávam, nie je mi všetko občas jedno. Zvažujem, a rozhodne nie som neoblomná výkonná zložka zákona. Ale častokrát, keď sa v pohode potom s deťmi posadíme v izbe a všetci cezo mňa preliezajú a všetci naraz rozprávajú, ja len nadhodím: „No, už ste úplne zmožení z tej roboty, čo?“

Vygúli sa na mňa x-párov očí: „Ale mami… však je to úplne normálne.“

Asi. Tak to cítim ja.

1 Hviezdička2 Hviezdičky3 Hviezdičky4 Hviezdičky5 Hviezdičiek (1 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)
Loading...
Author image

Mária Kohutiarová

články autora...

Pridaj komentár