Žiť Jankov odkaz

Bola som na námestí a odmŕzali mi nohy, ale nič to nevadilo.

Prišla som sama, ale v tom dave ľudí, boli nás tisícky, desaťtisíce, som našla vždy jednu skupinu známych, od ktorých som sa odpojila zase k druhým. S niektorými som sa nevidela aj viac ako desať rokov.

Spolužiaci z Právnickej fakulty, ktorí ma predstavovali svojim kolegom ako „novinárku,“ hoci si to nezaslúžim.

Nebola som tam za žiadnu profesiu, bola som tam iba ako človek, ktorého sa hlboko dotkla smrť dvoch mladých ľudí, ako mama, ktorá cíti nesmiernu bolesť z neznesiteľnej straty dvoch rodín.

Bol to pokojný pochod. Tichý a dôstojný.

Mám hrču v krku, kedykoľvek si spomeniem na strhanú tvár matky, ktorá prišla o dcéru a vraví, že si to ešte celé poriadne neuvedomuje, že jej to až potom dôjde, keď jej už viac nezavolá domov… a lomcujú mnou záchvevy, aké dôverne pozná každý, kto musel prejsť strašnou skúsenosťou smrti milovanej osoby.

Bože, ako toto dokáže človek vôbec uniesť? Ako sa toto dá zvládnuť?

Stojím tam a prvýkrát cítim a niečo iné, ako len obrovský smútok, keď spolu s Benetinom všetci spievame hymnu. Cítim nádej. Janovi sa to podarilo. Dokázal to.

Kým politici si stále hrajú svoje hnusné hry a hádžu špinu všade naokolo, jeho kolegovia, celá novinárska obec drží spolu, cítiť súdržnosť, jednotu. Správajú sa tak, ako sa za života správal on a sú odhodlaní pokračovať v tom, čo nestihol dokončiť, lebo bol brutálne zavraždený.

Lebo „milovať znamená povedať druhému: Nezomrieš.“

Nikdy nezabudneme. Odpočívajte v pokoji.

(15 hlasov, priemerne: 4,90 z 5)

Loading...