Tieto slová nehovorte smútiacemu človeku

Možno ste zažili niečo podobné. Tiché opatrné správy, že spolužiakovi vášho dieťaťa zomrela mamina, ostali po nej tri malé deti. Že od kamarátkinej mamy odišiel otec a nechal im doma vybielený byt, len zopár naozaj osobných vecí a v detskej izbe prázdny obal na obľúbené detské CD, keď odniesol prehrávač aj s CD…

Malé i väčšie tragédie sa okolo nás dejú neustále a občas nás zasiahnu „tak nablízko“. Vtedy sa nás to dotkne, cítime s postihnutými, radi by sme im pomohli, povzbudili ich, ale…nevieme ako. Dokonca nevieme ani či a ako sa rozprávať, či sa prihovoriť, či sa „dotknúť“ tak boľavej témy.

Shutterstock

Môžeme mať obavy, že sme príliš vtieraví, že nehovoríme správne slová, alebo že spôsobíme to, že sa smútiaci bude cítiť ešte horšie. Zároveň môžeme prežívať vlastnú bezmocnosť z toho, ako málo môžeme pre toho druhého urobiť.

Je pravda, že mu nemôžeme uľaviť od bolesti zo straty, čo môžeme je, že môžeme poskytnúť podporu a útechu.

Smrť blízkeho je jednou z najzaťažujúcejších a najnáročnejších životných udalostí. Často okolo smútiacich prežívaná tragédia vytvorí neviditeľný obal odstupu a vzdialenia. Vtedy sa často vyhýbame kontaktu s takýmto človekom, hlavne čomukoľvek, čo sa týka smútku, smrti a bolesti. A on potom zostáva ešte osamelejší a vzdialenejší.

Potom však príde naše dieťa a chce vedieť, čo sa deje, čo povedať, potrebuje porozumieť, vyrovnať sa so smútkom, strachom a stratou, ktorú vníma. A tiež možno i s vlastným strachom a obavami – „keď sa to stalo jemu, môže sa to stať aj mne? Aj nám?“

Naša neistota, čo a ako povedať, ako sa správať, by nám nemala brániť v kontakte so smútiacim. Avšak to je situácia, kedy zasiahnutý človek potrebuje viac ako inokedy podporu.

Nemusíme vedieť odpovede alebo dávať rady. Najdôležitejšie čo môžeme urobiť pre smútiaceho je jednoducho byť tu, byť k dispozícii.

Porozumenie tomu, ako smútenie prebieha

nám môže pomôcť nájsť správne slová, správny prístup k smútiacemu.

Neexistuje správny alebo nesprávny spôsob smútenia.

Smútok a smútenie neprebieha v rovnakých, predvídateľných fázach. Je to často emocionálna hojdačka s náhlymi stavmi „hore a dolu“, po období kedy má smútiaci pocit „že už to je lepšie“, môže dôjsť k znovunavráteniu intenzívnych reakcií zo skoršieho obdobia. Každý smúti inak, svojim spôsobom, tak sa treba vyvarovať vyjadrení o správaní a prežívaní smútiaceho typu: „mal by si to inak…rýchlejšie…“

Smútenie nemá presné časové hranice.

Pre väčšinu ľudí je čas, ktorý potrebujú na odsmútenie jeden a pol až dva roky, pre iných to môže byť kratšie alebo dlhšie, je to veľmi individuálne. Jeden rok po strate blízkeho je obdobím, kedy je všetko prvý krát – prvé Vianoce, prvé narodeniny, výročie smrti… Vyvarujme sa vyjadreniu svojej nespokojnosti s dĺžkou trvania ich smútenia – môže to spomaliť proces liečivého odsmútenia.

Smútenie môže zahŕňať extrémne správanie a emócie.

Bežné sú pocity strachu, hnevu, zúfalstva a viny. Smútiaci môže kričať a hnevať sa na Boha, sústrediť sa výlučne na smrť, útočiť na svojich milovaných slovne alebo aj telesne (deti môžu biť okolo seba rukami, kričať, hnevať sa), plakať celé hodiny…. Smútiaci potrebuje potvrdenie, že to, čo prežíva, je normálne. Je to „normálna reakcia na nenormálnu situáciu“. Nesmieme ich odsudzovať alebo si brať ich reakcie osobne.

Shutterstock

Čo môžeme povedať, keď chceme vyjadriť účasť smútiacemu:

Môžeme vysloviť, že vieme o situácii: „Počula som že tvoja mama zomrela“.
Tiež vyjadrenie našej účasti: „Je mi ľúto, že sa ti také niečo stalo.“
Je dôležité byť úprimný, „naozajstný“ v rozhovore a neskrývať svoje pocity „Neviem čo mám povedať, chcem však aby si vedel že som tu.“
Pre smútiaceho je dôležité aby sme ho počúvali, niekedy je dôležité dokázať s ním sedieť v tichu.
Tiež sa môžeme spýtať, ako sa smútiaci cíti a rešpektujeme jeho potrebu nehovoriť alebo mieru, do akej sa potrebuje zdôveriť, nikdy nezdôrazňujeme, že vieme ako sa cíti – to nie je totiž možné, vedieť čo druhý človek cíti.
Môžeme ponúknuť podporu: „Ak je niečo, čo môžem pre teba urobiť, povedz mi.“
Ponúknuť praktickú pomoc – niečo uvariť, vybaviť na úrade, deti spolužiakovi pomoc s úlohami.
Dôležitá je naša dôslednosť, vytrvalosť – keď ponúkneme pomoc a smútiaci prijme, tak byť k dispozícii tak dlho a opakovane ako to potrebuje, bez toho, aby si o ňu musel žiadať (na čo často nemá emocionálnu kapacitu).

Čo nehovoriť smútiacemu:

Určite sa treba vyvarovať vyjadrení ako „viem ako sa cítiš“. Nik z nás nemôže vedieť, ako sa ten druhý cíti. Môžeme mať o tom len istú predstavu. Môžeme sa skôr spýtať na to, čo cíti, ako sa cíti – ak bude chcieť rozprávať, povie nám.
Vyjadrenia „ už to máš za sebou, je čas ísť ďalej“ – ani toto vyjadrenie nerešpektuje individuálny priebeh smútenia. Smútiaci často nechcú „ísť ďalej“, lebo by to na istej úrovni znamenalo že sa vzdávajú svojho milovaného, že na neho „zabúdajú“. Smútenie má svoj čas – a každý ho máme inak.
Ani úsilie priviesť smútiaceho k tomu, aby videl pozitívne stránky života : „buď vďačný za to, čo máš“ nemajú v tomto období opodstatnenie. Smútiaci vie že má veľa dobrých a pozitívnych vecí v živote, aktuálne však nie sú dôležité.
Niekedy naša snaha porozumieť zmyslu toho čo sa stalo nás vedie k vyjadreniam typu „je to súčasť Božieho zámeru“ , „je tam, kde je mu lepšie“ – čo môže viesť k hnevu a frustrácii smútiaceho, nerešpektuje jeho proces smútenia a vyrovnávania sa so situáciou. Svoju potrebu porozumieť a nájsť zmysel si potrebujeme nechať pre seba.
Snaha dodať chuť žiť a robiť veci pomocou výrokov „mal by si….budeš…“ – je to príliš direktívne, skôr voliť slová „rozmýšľal si o tom, že…“

Človek prežívajuci akútnu stratu sa prirodzene sťahuje z kontaktu s vonkajším svetom, potrebuje sa vyrovnať s náhlou, ohrozujúcou skutočnosťou, ktorá významne mení bežný chod vecí, bezpečie, na ktoré bol zvyknutý.

Smrťou alebo odchodom blízkej osoby nastáva „nenormálna“ situácia, s ktorou sa potrebuje vyrovnať. Potrebuje zvládnuť všetky zmeny, ktoré s ňou súvisia a po období šoku je veľmi dôležité sa opäť začleniť do bežného fungovania, znovu získať kontrolu na svojim životom.

Autorka je psychologička a psychoterapeutka.