Smrť ako tajomstvo

V „dušičkovom“ období sa väčšina z nás zastaví pri hroboch svojich blízkych a venuje im tichú spomienku či modlitbu. Nad plameňom sviečky sa možno na chvíľu zamyslíme aj nad otázkami života a smrti, ktoré vyplávajú z nášho vnútra na povrch.

Krátke slovo, ktoré sa nedá krátko opísať

Smrť. Z medicínskeho hľadiska je vecne definovaná ako „…zastavenie základných fyziologických činností, hlavne mozgu. Kritériom konca je plochý záznam na EEG a arteriografický blok pri nepriechodnosti mozgových artérií“. Chladná čiara za ľudským životom…

„Smrt – je slovo krátké jako nic. Smrt – jen hrana zazní ze zvonic a pak už jen dlouhý věčný klid,“ zase spieva šašo v muzikáli Drakula.

Smrť, napriek tomu, že je to krátke slovo, sa nedá krátko opísať. Okrem toho zomieranie a smrť nepatria medzi vyhľadávané témy. Dalo by sa povedať, že patria k spoločenskému tabu.

Vieme o nej do istej miery hovoriť vo všeobecnosti, ale málokto sa odváži hovoriť o nej v osobnej rovine, keď sa dotýka nás samých.

Súčasná spoločnosť ju odmieta, pretože v nej nevidí žiaden zmysel. Je koncom života, človeku všetko vezme, nič mu nedá. Existencia človeka nenávratne končí, čo sa s ňou bude po smrti diať, nevie nikto.

Mnohé veci okolo smrti a umierania sú obklopené tajomstvom. Nikto nemôže o smrti povedať, ako vyzerá, aká je. Malú výnimku tvoria ľudia, ktorí prežili klinickú smrť, ale ani oni neumreli „naozaj“.

Je nepochopiteľná

Veľa vecí sa nám zdá byť nepochopiteľných. Aj keď mnohé veci rozumovo chápeme, predsa sa emocionálne s tým ťažko vyrovnávame. Smrťou si totiž pripomíname aj vlastnú smrteľnosť. Preto máme tendenciu vyhýbať sa trúchliacim ľuďom, nahovárame si, že pre nich nič nemôžeme spraviť, že treba len čakať, kým ich rany zahojí čas.

	Prečítajte si aj: Úprimnú sústrasť, neviem, čo povedať

Na druhej strane, nik nás ani neučil, ako sa máme k takým ľuďom správať. Učíme sa, ako efektívne komunikovať na prijímacom pohovore, ako predať čo najviac produktov, ako mať harmonické vzťahy.

Skoro nik nás neučí, ako sprevádzať blízkych v ich najťažších chvíľach a ako sa vysporiadať so smrťou a zomieraním, keď sme zasiahnutí my sami. Najradšej by sme všetko rýchlo vyriešili, na všetko zabudli a zahnali závan smrti.

Aj z tohto dôvodu bývajú ťažko chorí a zomierajúci v mnohých prípadoch izolovaní samotnou spoločnosťou (napr. nevhodné podmienky v nemocniciach), aj keď v poslednej dobe badať zlepšenie v rozvíjajúcej sa paliatívnej medicíne a hospicovej starostlivosti. 

Smrť pre nás znamená aj strach.

Strach z možného utrpenia, z nemocničných prístrojov a prístupu personálu, strach z neznáma. Prestala byť bežnou súčasťou každodenného života. V minulosti človek prežíval istotu smrti a neistotu života, dnes boli vystriedané istotou života a neistotou smrti. Lipneme na pohodlí pozemského života a pomaly sa nám vytráca perspektíva života po smrti.

Hovoriť o smrti autenticky alebo sprevádzať umierajúceho dokáže len človek, ktorý sa so smrťou sám vyrovnal. Postoj k nej vo veľkej miere ovplyvňuje hodnotová orientácia každého človeka. Ten, kto kladie dôraz na hodnoty, ktoré so smrťou pominú, sa jej bude obávať viac ako ten, kto má pocit naplneného života a čerpá z medziľudských vzťahov, v ktorých môže nájsť oporu aj v posledných okamihoch života.

„Kvalita života človeka určuje kvalitu jeho smrti…,“ povedala švajčiarska lekárka Elisabeth Kűbler – Rossová, zaoberajúca sa výskumom procesu umierania.

Napriek uvedenému je smrť súčasťou ľudského života. Nedá sa jej vyhnúť, nemôžeme ju oklamať.

Smrť, to je pravda o každom z nás.

Na nič sa nemusíme hrať, sme oslobodení od komplikovaných vzťahov; tvárou tvár smrti sme už dávno pochopili, čo je dôležité a čo nie.

Dá sa v súvislosti so smrťou napísať niečo pozitívne? V istom zmysle áno. Anselm Grűn medituje o smrti vo svojej knihe Keby som mal už len jeden deň života. Nie preto, že by túžil umrieť alebo preto, že má po krk každodenných starostí. Skôr pripomína, aký je to úžasný dar – prežiť každý ďalší deň.

Pomyslením na svoj posledný deň, ktorý raz určite príde, môžeme veci uvidieť z opačného konca: žiť naplno, vychutnávať si drobné okamihy, tešiť sa z našich vzťahov a tušiť nesmiernu hĺbku života… 

Smrť je len krátka krivka cesty, kus odvrátenej strany istoty, na ktorú vkročiť znamená prísť bližšie. K samému sebe. K životu. (Noah Lien)

Paliatívna medicína je špecializačný odbor, ktorý sa zaoberá diagnostikou a liečbou pacientov s chronickou nevyliečiteľnou, pokročilou a aktívne progredujúcou chorobou s časovo obmedzeným prežívaním. Cieľom paliatívnej medicíny je udržanie najvyššej možnej kvality života pacienta až do jeho smrti.

Hospic je samostatné zdravotnícke zariadenie určené na poskytovanie paliatívnej starostlivosti so sídlom v samostatnej budove. Je určený pre terminálne chorého pacienta. Nesľubuje uzdravenie, ale rovnako neberie nádej.

Zdroje:

Grűn, A.: Kdybych měl už jen jeden den života. Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 2000

Křivohlavý, J.: Psychologie nemoci. Grada, Praha 2002

www.hospice.sk

https://nata.host.sk/smrt.html