Pred koncom školy sú deti zničené, že vás hanba nefacká

Naše deti si najviac vyžrali, že boli počas pandémie doma. Keď sa prijímali opatrenia, ich záujmy boli vždy na poslednom mieste. Preto sa u nás školy zatvárali ako prvé, otvárali ako posledné.

A keď sa napokon dočkali návratu do školských lavíc, čo ich tam čakalo? Len samé písomky, skúšanie, testovanie. Učia sa neskoro do noci. Chodia s kruhmi pod očami ako mátohy.

O čo tu komu ide?

To si teraz učitelia idú dokazovať, ako zvládli učiť deti online a koľko toho deťom odovzdali, pýtame sa, my rodičia, ktorí sa nevládzeme pozerať na svoje unavené, zničené deti.

Po celom tomto roku očakávajú študijné návyky v plnom rozsahu?

Nie je dňa, keď by deti nepísali nejakú písomku alebo päťminútovku – nechápeme prečo – darmo sa teraz ideme oháňať „vysokým“ dátumom, že tu máme klasifikáciu, treba uzatvárať známky, čo sa čudujeme, veď je koniec roka a vždy to tak bolo.

Tvária sa, akoby nestratili celý rok života

Ešte nikdy predtým predsa naše deti neboli v porovnateľnej situácii. Prečo sa tvárime, že je koniec roka ako každý iný?

Nikto sa detí nepýtal, či chcú byť mesiace zavreté doma niekoľko hodín v tej istej izbe, pred tou istou obrazovkou. Vybrali si to? Nie.

Len sa od nich očakávalo, že nabehnú na povel, na všetko si zvyknú, veď sú to deti!

Stále tu prevláda mylné presvedčenie, že deti sú pružné ako guma na trenírkach a najrýchlejšie sa vždy prispôsobia.

Hlavne, že my, dospelí, sme si zúfali. My, ktorí sme im mali byť vzorom a oporou, príkladom zvládania, sme zlyhávali. Dennodenne.

A to nehovorím o tom, či sme ako rodičia nahrádzali pedagógov, či sme sa deťom venovali alebo boli odkázané samé na seba. Hovorím o tom, či sme mali silu byť tu pre nich, keď nás potrebovali…

Hanbite sa

Pustili sme ich do škôl, kde na nich teraz aj steny padajú – musia si poradiť so svojimi úzkosťami, strachmi a obrovským tlakom. S očakávaniami, že podajú výkony bez ohľadu na okolnosti.

Je to čisté zúfalstvo. A je mi z toho do plaču.

Všetkým zodpovedným chcem povedať: že vás hanba nefacká.

»»» Ako má rodič reagovať na „zlé“ vysvedčenie?