Prečo musíme deti naučiť kriticky myslieť

Známy český komik nedávno natočil video, v ktorom kritickým spôsobom nahliadol na školstvo. V satirickej scénke vykreslil, aké majú školy nedostatky, a ako demotivujú deti učiť sa. 

To skutočne zaujímavé bola diskusia pod videom. Do seba sa pustili dve skupiny divákov. Tí, ktorí vzdelávanie v škole obhajovali, a tí, ktorí ho kritizovali. Myslím, že si všetci vieme predstaviť, ako to vyzeralo.

Čím viac sa diskusia rozvíjala, tým prvoplánovejšie argumenty padali. Celá obhajoba a kritika sa niesla v duchu: ak som mal školu rád, obhajujem ju, ak nie, kritizujem.

Máme v úlohe čitateľa, diváka, ale aj rodiča či študenta schopnosť kriticky myslieť? A vieme to naučiť svoje deti?

Čo umožňuje kritické myslenie?

Kritické myslenie nie je nový pojem. V niektorých dielach ho spomínajú už antickí filozofi a venujú sa mu aj moderné vedecké štúdie.

Tie naznačujú, že najlepšie pracovné pozície nezískavajú tí najskúsenejší ani najtalentovanejší zamestnanci, ale práve pracovníci, ktorí preukazujú vysokú schopnosť kritického myslenia.

Tá im umožňuje lepšie selektovať informácie, hľadať súvislosti a odlíšiť emócie od faktov. 

Ľudia s kritickým myslením sú zvyčajne uvážlivejší, nezahlcujú sa množstvom zbytočných správ a ťažšie podliehajú manipulácii.

Odborníci sa nazdávajú, že kritické myslenie bude jedna z najdôležitejších požiadaviek, ktorá našim deťom umožní uspieť v informačnom pretlaku, teda v dobe, keď budú dospelí.

Jednoducho, schopnosť triezvo zhodnotiť fakty a zariadiť sa podľa nich, je pre budúcu generáciu to, čo pre našu ovládanie angličtiny.

 

Škola a kritické myslenie

Kým na Slovensku sa termín kritické myslenie stále spája najmä so slovom kritika, a preto ho školstvo príliš rado nemá, v Česku na potrebu zaviesť učenie kritického myslenia do škôl upozorňuje napríklad publicista Petr Ludwig. 

V odborných diskusiách vysvetľuje, že dnešné deti sú pod silným kultúrnym, ale ja politickým vplyvom, sociálnych sietí, ktorých algoritmus prirodzene vyhodnocuje emócie a podľa nich podsúva také správy a informácie, ku ktorým sa deti hlásia.

Petr Ludwig upozorňuje, že aj vďaka informačnej vojne na internete sa bude spoločnosť čoraz viac polarizovať a určiť, ktoré informácie sú zásadné a pravdivé, bude stále ťažšie.

S kritickým myslením by sa teda mali deti stretávať čo najskôr. Nielen v domácom prostredí, z rozhovorov rodičov a kamarátov, ale aj počas vyučovania.

Kritickému mysleniu by malo pomôcť väčšie prepájanie predmetov v škole, hľadanie súvislostí medzi informáciami z matematiky, fyziky či biológie a najmä schopnosť detí zadefinovať a vyjadriť svoj názor.

 

Vedia naše deti kriticky myslieť?

Učiteľka slovenského jazyka na strednej škole Martina sa domnieva, že práve kritické myslenie je niečo, čo dospievajúcim zúfalo chýba.

„V minulosti boli deti vedené k tomu, aby svoj názor podceňovali a prispôsobili sa väčšine. Dnes deti názor majú. Avšak vytvárajú ho z mylných informácií.

Už deti na základnej škole veria akýmsi stereotypom, že ich klamú médiá, že všetko je biele alebo čierne, a neboja sa dať to von.

Veľakrát vidím decká zdieľať názory, ktoré vyhodnotili z povrchných článkov a youtube videí. Ale ak pod to zopár spolužiakov napíše, že súhlasí, deti to vnímajú ako podporu a potvrdenie, že majú pravdu.“

Základom je hovoriť bez emócií

Ako učiteľka sa domnieva, že učiť kritickému mysleniu na strednej škole, je už neskoro. Začať treba oveľa skôr a investovať doň musia nielen učitelia, ale predovšetkým rodičia.

„Musíme sa naučiť, že už s malými deťmi sa pri problémoch posadíme a komunikujeme bez toho, aby sme zapájali povrchné informácie, predsudky a emócie.

Nedávno som so synom riešila situáciu – ich rómsky spolužiak robil problémy, ktoré sa museli riešiť aj s rodičmi.

Ak som nad tým nechcela mávnuť rukou a skonštatovať niečo o „neprispôsobivej komunite“ a „budúcom nezamestnanom“, potrebovala som niekoľko hodín, počas ktorých sa syn pýtal a ja som vysvetľovala.

Snažila som sa, aby pochopil, z akých podmienok spolužiak pochádza, hovorili sme o sociálnej nerovnosti, o tom, že nie všetky deti majú rovnaké podmienky na život. Aj o tom, akú úlohu v tom zohrávajú rodiča.

Syn má osem, ale vidím, že tento rozhovor ho veľmi posunul v myslení a hodnotení.

Verím, že keď sa mu podarilo spracovať rozhorčenie nad spolužiakovým správaním, dokázal sa na celý problém pozrieť aj z druhej, nezaujatej strany. A to je vlastne jediný spôsob, ako sa kritickému mysleniu naučiť.“