Pandémia v „hlave“

Fakt, že vírus napáda aj našu „hlavu“, nie je zanedbateľný. Napáda naše rozmýšľanie, vnímanie a s tým spojené prežívanie a žitie. Čiže chrániť svoje telo nestačí!

Nejako možno cítime, že to chce „dezinfekciu hlavy“.

Keďže sledujeme spoločenské dianie a od vyhlásenia núdzového stavu sme si viac pripustili ohrozenie, začali sme dezinfikovať ruky, kľučky – a nesvoj sa cíti ten, čo nemá rúško. Nevieme si predstaviť čo bude ďalej a ako sa bude vyvíjať celá situácia. Nechceme prepadnúť panike. Chceme a očakávame odstránenie šírenia nákazy, v duchu (a nie len) sa pripravujeme na časy, ktoré máme pred sebou.

Aby sme sa nezbláznili, snažíme sa myslieť na niečo iné, namiesto správ pozeráme komédie, prestávame už sledovať štatistiky či rastúce grafy, s unudenými deťmi hráme veselé hry či oprášime vibrami na turistiku. Ale na pozadí – v našich hlavách sa bije nádej s katastrofou. V tejto neistote sa nakoniec prinútime žiť „zodpovednú“ prítomnosť.

&nb

Ako väzeň vo vlastnom byte a vo vlastnej koži

Náš život sa veľmi rýchlo zmenil. Žili sme život relatívneho bezpečia. A teraz, nebezpečie číha za dverami nášho bytu, a to celkom blízko – už na kľučke. A to nie je féér! Ako má človek žiť svoj život, keď sa cíti ako väzeň a to nie len vo vlastnom byte, ale aj vo vlastnej koži?!

Okolnosti sa zmenili a my sa učíme žiť nanovo – v nových okolnostiach. Vírus napadol náš životný štýl, konzum a komfortný (sebecký) spôsob života. A navyše, núti nás vrátiť do našej kultúry dávno vytesnenú komoditu – presnejšie myšlienku: „memento mori“.

V podstate sme žili ako mocní a nesmrteľní bohovia, ktorých nič neohrozí. Teraz sa musíme pokoriť pred životom a uznať , že sme slabí, krehkí, zraniteľní a smrteľný. Dokonca, ten čo sa cíti byť mocným je celospoločensky vnímaný ako hlúpy a nezodpovedný.

Niekedy je užitočnejšie mať strach a hnevať sa

Vírus nás zastavil v našom bežnom živote, v našom rozbehnutom vlaku s cieľovou stanicou – MAŤ a zvažujeme inú cieľovú stanicu – BYŤ .

Čiže emócie, ktoré prevládajú v našich srdciach sú skôr strach, obava, nádej, hnev, či dokonca aj znechutenie. Intuitívne cítime, že nám v tom chýba radosť a pokoj.

Aj keď postrádame radosť, s radosťou teraz narábame veľmi opatrne, skôr možno počúvame naozaj ten strach alebo obavy. Možno, že sa to zdá byť čudné, ale teraz viac veríme emócii strachu a obave ako radosti. Ľudia si viac ako inokedy navzájom prajú pevné nervy aby to zvládli, ale nikomu neprajú pokoj alebo radosť. Zrejme by sme vyzerali Ako hlupáci, ktorí nerozumejú situácii alebo ju podceňujú.

Možno že to prirovnanie je morbídne, ale aj na pohrebe sa zmôžeme maximálne vyjadriť úprimnú sústrasť. Ani vo sne by nám nenapadlo zaželať pokoj alebo radosť, nebodaj povedať pozostalému, aby sa netrápil. Nejako cítime že je normálne sa strachovať a obávať. Aj z tohto môžeme vidieť, že frčať na radosti nie je vždy užitočné. Niekedy je užitočnejšie sa strachovať, plakať, obávať či hnevať.

Chýba nám náš život plný únikov.

Aj keď si pozrieme nejakú komédiu po chvíli ju zrejme prepneme lebo sa na ňu nevieme nastaviť. Náš mozog ju ako keby odmietal. Zároveň cítime že strach a obavy nás stoja veľmi veľa energie. Sme neustále v strehu, kontrolujeme seba, svojich blízkych a prostredie v ktorom žijeme. Vyčerpáva nás a prirodzene hľadáme únik.

Lenže úniku niet! Respektíve tých únikových je veľmi málo. Omrzia nás filmy, výlety s rodinou či spoločenské hry. Jednoducho nám chýbal náš pohodlný život, plný únikov. Prestáva nás baviť, byť len tak pri sebe. Zrazu trávenie spoločného času sa stáva toxickejším ako vírus. Ako keby sme prežívala krízu ľudí, ktorí žijú v klauzúre (mnísi zavretí v kláštore). Vyostrujú sa nedorozumenia, kritika sa stupňuje, obviňovanie sa stáva neznesiteľnejším. Len nemáte čím vyvetrať, chýbajú nám tie „bežné úniky“. Pandémia nás uzavrela do domácej klauzúry.

Nevieme byť s niekým, nevieme byť ani sám so sebou

Musíte byť s človekom v tom istom časopriestore. Toto prirodzene vyvoláva krízu. Po čase už nielenže neviem byť s niekým, ale neviem byť ani sám zo sebou. Vyzerá to tak, že celospoločenská kríza vyvolá vzťahovú krízu a tá – osobnú.

Možno si vravíte “ …a čo s tým, veď je to na zbláznenie!…“ .

Obzerať sa za ďalšími únikmi v našom „mikrosvete“ vám neponúknem, to nechám na kreativite každého z vás. Skôr ponúknem veľmi netradičný pohľad, ktorý Vám môže pomôcť v tejto ťažkej situácii „zatiahnuť na hlbinu“.

Boh nás netrestá!

Priznajme sa, že sme o tom uvažovali aj keď nemusíme byť „veriaci“. Viete, ľudia sa stanú veriacimi často až keď je ťažko. Len v tej viere často projektujú svoju bolesť väčšinou z detstva. Lenže ak aj my, hoci sme zlí rodičia, trestáme deti len tak naoko a dôsledky ich chýb vezmeme skôr na seba, o čo skôr Boh, ktorý podľa kresťanskej tradície je dobrý Otec. Predpokladám, že pandémia nie je Boží hnev na nás. Boh sa hnevá na pandémiu! A nám podáva pomocnú ruku. Tak ako to robí obyčajný otec či mama.

Boh nás neskúša!

Kto z vás – rodičov, skúša svoje dieťa? Aj keď niekedy máme chuť vylepiť tomu „faganovi“, vzápätí to oľutujeme. Ale pokúšať dieťa nám nedovolí puto a vzťah, ktorý máme k dieťaťu. Ježiš učil svojich učeníkov Otče náš v aramejčine – ktorá mala iba prítomný priebehový čas – čiže to znelo asi takto: „…..chlieb náš každodenný nám dávaš dnes, odpúšťaš nám naše viny……..a neuvádzaš nás do pokušenia, ale zbavuješ nás zlého! Neviem ako Vám, ale mne to znie skôr ako manifest malého dieťaťa, ktorý verí v dobrého a starostlivého otca.

Nie okolnosti rozhodujú či budem šťastný, ale to čo mám v srdci – čomu verím.

Revolučná myšlienka ! O nej by sa dalo napísať veľmi hrubá kniha. Pokusim sa to skrátiť na páru odstavcov. Ak sa Vám ju podarí uchopiť, garantujem, že Váš život sa zmení od základu. Vo vašom živote sa zrazu pohnú obrovské vrchy – prenesiete ich a ani sa nezapotíte. Rozhodol som sa o nej písať, lebo predpoklad, že teraz, v týchto „ťažkých časoch“ ju ľahšie uchopíme.

Vyššie sme už uvažovali, o tom, že tie okolnosti nie sú celkom komfortné. A dokonca aj predstavy čo ďalej nie sú jednoznačné.

Najväčší omyl je práve v tom, že si myslíme, že realita je realita. A to , ako ju vnímame je dané práve okolnosťami – teda „objektívnymi“ okolnosťami.

Realita je definovaná nami, zárodok definície je v nás. Čiže to, čo popisujeme, definujeme, vidíme, interpetujeme, hovorí viac o nás ako o tom, čo vidíme. Toto nie je len filozofický či lingvinistický axiom (tvrdenie). Tento axiom potvrdzujú aj „tvrdé“ vedy ako biológia, fyzika, kybernetika, či matematika. Každý z nás je svet vo svete a teda svet okolo nás odráža svet v nás.

Čilský biológ Huberto Maturana túto myšlienku rozvíja do teórie autopoietických systémov – „…ľudské poznanie je biologický fenomén – determinovaný nie objektami vonkajšieho sveta, ale štruktúrou organizmu – je teda autopoietický. Čiže  nie situácie, okolnosti, vytvárajú význam, ale štruktúra nášho bytia. Zjednodušene – vonkajší svet len odráža náš vnútorný. “

To čo hovorím o popisovanom jave, človeku, situácii, hovorí viac o mne ako o tom, čo popisujem. Zjednodušene – podľa seba súdim teba.

Ja viem, môže sa nám to nepáčiť, takýto pohľad nás v podstate odkrýva – sme nahý sami pred sebou a túžime sa zakryť – zovšeobecňovaním, z objetivizovaním, posudzovaním, komentovaním, odvolávaním sa – veď to je tak.

Sme nahí

Lenže ak prijmeme axiom – že všetko čo hovoríme, myslíme, interpretujeme, hovorí viac o nás ako o situácii, v momente sme nahí (ako Adam a Eva v raji).

Klauzúra“ vyrezonuje všetko z nášho vnútra na povrch

Ani mne sa to nepáči! Komfort a úniky v bežnom živote (lopúchy), len oddiaľujú túto krízu, ktorá jedného dňa vstúpi do života každého z nás. „Klauzúra“ vyrezonuje všetko z nášho vnútra na povrch. Toto je skutočná kríza, kríza, ktorá nás odhaľuje.

Uvedomenie si svojej nahoty, je len prvým krokom na ceste skutočného hlbokého pokoja, dovolím si povedať, že pokoj o ktorom píšem je tak vnútorný, že je až v jadre nášho bytia. Na tento pokoj myslel žalmista, keď písal žalm 23 – “ … i keby som šiel tmavou dolinou, nebudem sa báť zlého…“

O ďalších krokoch na ceste “ k bytostnému pokoju“ budem písať o pár dní, keď tento článok spoločne vstrebeme.