V roku 2014 schválila belgická vláda zákon, ktorý sprístupňuje eutanáziu aj deťom do 12 rokov. V roku 2020 tento zákon prijalo aj Holandsko. Vláda tak chce vyjsť v ústrety deťom, ktoré podľa nej zbytočne trpia a medicína nemá možnosti na ich vyliečenie.
Detská eutanázia vyvolala nevôľu, nie je však novinkou
Nie je prekvapujúce, že schválenie zákona vyvolalo vlnu nevôle medzi politikmi aj lekármi. V roku 2014 však prekvapivo získal ešte pred schválením podporu verejnosti a oficiálnym listom ho podporilo aj 200 belgických lekárov. Naopak 160 pediatrov vyzvalo vládu, aby zákon stiahla. Belgicko a Holandsko sú v súčasnosti jediné krajiny, ktoré umožňujú deťom, aby sa rozhodli pre medicínske ukončenie života. Avšak detská eutanázia tu rozhodne nie je novinkou.
Keď v roku 2002 prijali obe krajiny zákon, ktorý umožňuje pacientom pristúpiť k eutanázii, netýkal sa len dospelých, ale aj detí do jedného roku. V tomto prípade o ukončení života rozhodujú rodičia s schválením detského lekára. Eutanázia je prístupná v prípade, že sa rodičom narodí dieťa s ťažkou chorobou či postihnutím nezlučiteľným so životom, najmä v prípade, že dieťa fyzicky trpí a lekári mu nedokážu pomôcť.
Jedným z prvých prípadov detskej eutanázie bolo práve usmrtenie novorodenca. V roku 2001 sa v holandskej pôrodnici narodilo ťažko choré dieťa s bolestivým priebehom choroby. Novonarodené dieťatko malo síce vyhliadky dožiť sa 5 rokov, avšak vo veľkých bolestiach. Rodičia žiadali o eutanáziu, ktorá v tom čase ešte nebola schválená. Dieťa nakoniec zomrelo – zrejem po vysokej dávke sedatív. O rok neskôr už bolo možné ukončiť život takého novorodenca aj zo zákona. Dnes sa eutanázia detí do jedného roka týka viac ako 50% ťažko chorých novorodencov.
O eutanáziu požiadal 9 ročný chlapec
Belgická vláda nepredpokladá, že prípadov, keď budú deti žiadať o ukončenie života, bude veľa. Zatiaľ najmladšie dieťa, ktoré sa takto rozhodlo, bol 9- ročný pacient s cystickou fibrózou. Záujemcov o detskú eutanáziu je niekoľko ročne a vláda sľúbila, že každá žiadosť prejde prísnym schvaľovaním. O eutanáziu musia požiadať samotní pacienti, a to bez manipulácie či navádzania. Súhlasiť s ich rozhodnutím musia aj rodičia a žiadosť prešetrí konzílium lekárov. Eutanázii vyhovejú lekári len v prípade, že sa dieťa nachádza v záverečnom štádiu ochorenia, a do konca života mu zostávajú tri alebo štyri mesiace. Podmienkou je, že dieťa trpí bolesťami, ktoré nie je možné medicínsky zmierniť.
Priaznivci možnosti eutanázie argumentujú tým, že život plný bolesti je nedôstojný a nechať dieťa trpieť zbytočne je jednoducho neľudské. Podľa mnohých lekárov práve utrpenie spôsobuje, že dieťa je oveľa zrelšie ako jeho rovesníci, niekedy dokonca aj viac ako dospelí. Najdôležitejším argumentom diskusie však zostáva – ak má možnosť pre eutanáziu dospelý pacient, prečo nie dieťa?
Môže dieťa rozumieť smrti?
Odporcovia detských eutanázií s tvrdením o osobnej zrelosti nesúhlasia. Desať či dvanásťročné dieťa si nesmie kúpiť auta, oženiť sa, vziať si hypotéku. Ani v prípade, že je vážne choré. Môže rozhodovať o niečom takom zásadnom ako ukončenie života? A môže vôbec rozumieť konečnosti smrti?
“Ťažko choré dieťa nahliada na tému smrti inak ako zdravé. Je jedno koľko má mesiacov alebo rokov.” vysvetľuje detská psychologička Kristína Vincúrová. K pochopeniu konečnosti smrti však prichádza až vekom.
“Prvú predstavu o smrti si dieťa vytvára okolo druhého roku. Smrť si vysvetľuje ako dočasné odlúčenie, ktoré je bolestivé. Neuvedomuje si nezvratnosť odchodu, ale prežíva smútok a úzkosť z odlúčenia. Trojročné dieťa viac reaguje na termín smrti a prirovnáva ho k spánku, z ktorého sa dá zobudiť ako v rozprávkach. Uvedomenie smrti ako definitívnej a nezvratnej fázy života nastáva okolo piateho roku, no ešte si neuvedomuje, že sa týka aj jeho.
V rozmedzí 6-9 rokov sa dieťa o tému smrti zaujíma viac. Ak nezažilo smrť blízkeho, dokáže sa o tejto téme rozprávať otvorene a bez rozpakov. 10-ročné dieťa si uvedomuje dôsledky smrti podobne ako dospelí. Rozumie, že smrťou sa život nenávratne končí.”
Život ako záťaž?
Ťažko choré deti sa musia vyrovnávať s obrovskou psychickou záťažou. Súčasťou vážnych chorôb je aj depresia či úzkosti, ktoré spôsobujú, že pacient niekedy dokáže bojovať, inokedy nie. Nahliadanie na smrť sa odvíja aj od tejto fázy. Rizikom v prípade detských pacientov je aj veľká naviazanosť detí na rodičov. Ak dieťa vidí, že sa matka trápi, rodina je rozdelená, otec musí viac pracovať, môže sa cítiť previnilo. Niektoré deti získajú pocit, že sú na obtiaž, alebo by rodičom bolo bez nich lepšie.
Podľa kritikov sa o slobodnom rozhodnutí pre eutanáziu u detských pacientov hovoriť nedá. Kde by sa o nej desaťročné dieťa dozvedelo? Sporných otázok ostáva viac. Čo ak sa zákon postupne začne uvoľňovať a umožní eutanáziu čoraz väčšiemu počtu pacientov? Existuje riziko “turistiky” za detskou eutanáziou? Zatiaľ sa preto Holandsko a Belgicko snaží o reguláciu tým, že je detská eutanázia prístupná len obyvateľov krajín a poskytuje sa bezplatne.
Veľké riziko však naďalej predstavujú dospievajúci pacienti, ktorí sú náchylnejší dôverovať rozhodnutiu svojich rovesníkov. Akékoľvek navádzanie na smrť preto môže mať priamy vplyv na ich vlastné rozhodnutie.
Pokiaľ ide o mladých pacientov, nie je Holandsko úplne striktné. Pred niekoľkými rokmi šokoval krajinu prípad, keď súd umožnil eutanáziu len 24- ročnej žene trpiacej depresiou. Povolenie k eutanázii dostala napriek tomu, že bola schopná samostatného fungovania a sama sa na medializácii prípadu podieľala. Je otázne, ako tento prípad zapôsobil na ďalších mladých pacientov s depresiou.
Čo skutočne potrebuje ťažko choré dieťa?
Téme zomierania detí a dospievajúcich je však potrebné dať priestor. Čo skutočne pomôže trpiacim malým pacientom?
“Som presvedčená, že choré dieťa bez ohľadu na vek dokáže vycítiť, že sa jeho život končí. Možno nechápe pravému významu smrti, no cíti, že bude odlúčené od ľudí, ktorých ľúbi. Má strach a zvýšenú potrebu fyzickej a emocionálnej blízkosti milovanej osoby,” vysvetľuje Kristína Vincúrová.
“Rodičia by mali byť pre dieťa najväčšou oporou. Zahrňovať ho láskou a pokojom. Najideálnejšie by bolo, keby dieťa v terminálnom štádiu malo možnosť byť s nimi v nepretržitom kontakte v domácom prostredí. Rodičia by mali byť k chorému dieťaťu úprimní a veľmi citlivo sa s ním rozprávať o tom, čo sa deje. Dieťa nie je hlúpe, keď mu rodičia budú klamať, vycíti to. A to v ňom môže vyvolať ešte väčší zmätok, strach alebo prispieť k narušeniu dôvery.” radí detská psychologička.
Na paliatívnu liečbu zabúdame
Aj na Slovensku máme deti s neliečiteľnými diagnózami. Tým zo sociálne slabších rodín poskytuje paliatívnu liečbu detský domov, ktorý zastrešuje Katolícka charita. Riaditeľka detského domova Alexandra Hovancová, ktorá sa malým pacientom venuje, si riešenie choroby detskou eutanáziou predstaviť nevie.
“Videla som niektoré prípady, v ktorých bola eutanázia vykonaná. Aj v našom zariadení mám viacero detí, ktoré spĺňajú podmienky, na základe ktorých by im mohla byť eutanázia povolená. Túto tému vnímam citlivo, zvlášť pri deťoch, ktoré sú ako „moje“. Úprimne si nedokážem predstaviť, aby neboli súčasťou nášho domova, nášho sveta či nás.”
Na detských paliatívnych pacientov však štát zabúda. Centrá ako spomínaný detský domov sú podfinancované a roky bojujú o prežitie. Napriek tomu pre detských pacientov predstavujú príležitosť, ako prežiť život kvalitne a zomierať v pokojnom prostredí.
“Tieto deti v sebe nesú niečo neopísateľné, čarovné. Pre mňa sú silným odkazom neutíchajúcej viery v život, jeho krásu a vďačnosť, že žijeme. Som krstnou mamou jedného z mojich detí a denne vidím, že trpí a je v obrovských bolestiach. Nemá útechu v slnku či farbách, neochutná dobré jedlo. Neupokojí ho hudba, aj dotyk je niekedy utrpením. Pohľad naňho je pre mňa veľkou bolesťou. Žijem však v nádeji, že tento chlapček na svete byť má. Hoci lekári nechápu, ako je možné, že je ešte s nami. Mojou odpoveďou je láska, a to, že on vie, prečo.“
(9 hlasov, priemerne: 4,70 z 5)
Loading...
