Nenahraditeľných sú plné cintoríny

Zvykol hovorievať môj muž, ale ironicky. Či už o tých, ktorí držali nohu na plyne až na doraz, lebo si namýšľali, že im sa na ceste nemôže nič stať, alebo o tých, ktorí uverili vlastnej dôležitosti a funkcii v práci, presvedčení, že bez nich by sa zrútil celý svet.

A predsa sa točí… Fakt je, že sa zemeguľa nezastaví, ani keď poslednýkrát vydýchneme.

Shutterstock

Nikto z nás tu nebude večne

Keď som sa po niekoľkých mesiacoch od smrti svojho muža vrátila na miesto, kde sme predtým prežili takmer celý náš spoločný život, neboli to jeho preludy na každom rohu, červená mikina alebo holá hlava, ktoré by so mnou zamávali.

Čo ma najviac vyrušilo, bol pohľad na služobné auto, ktoré šoféroval niekto iný. Dalo by sa povedať, že celkom nehorázne sa ten človek premával po ostrove, akoby sa nechumelilo. Len tak. Sledovala som, ako z toho auta vystúpil a dohadoval si niečo v prístave, hoci ešte pred časom sme sa takto vozili my a čakali na muža, kým vybaví veci.

Ako si to vravieval, že nenahraditeľných sú plné cintoríny? Na chvíľu ma premkla táto laxnosť života.

Julian Barnes, ku ktorému sa rada opakovane vraciam, opisuje v knihe Roviny života, ako po väčšinu večerov, keď odchádzal z nemocnice od svojej smrteľne chorej ženy, vyčítavo hľadel na ľudí v autobusoch, ktorí sa jednoducho na konci dňa vracali domov:

„Ako si tam môžu tak záhaľčivo, nevedome sedieť a vystavovať na obdiv svoje ľahostajné profily, keď sa svet práve chystá zmeniť?“

Im je to celkom jedno, sú drzou pripomienkou toho, že život ide ďalej, bez vašej milovanej osoby. A zároveň viete, že raz, skôr či neskôr, aj bez vás. Pre niekoho je to poburujúce, iný to prežíva pomerne úzkostne. Život človeka v porovnaní s večnosťou je vlastne nič, sme len ako také zrnko piesku vo vetre.

Vo fíčri Gabriely Horečnej o nesmrteľnosti odznelo, že umenie života spočíva aj v tom, ako sa vysporiadame s touto skutočnosťou, či dokážeme nájsť rovnováhu medzi pocitom jedinečnosti, ktorý je vlastný každému človeku a pocitom totálnej bezmocnosti zoči voči večnosti a nekonečnu.

Všetci sme nahraditeľní, a predsa nenahraditeľní

Je to vlastne číra banalita, že prácu môjho muža robí niekto iný, tak ako bude niekto iný po mne písať tieto články. Lepšie, či horšie, na tom nezáleží, bude to len niekto iný. To sú tie plné cintoríny. Nahraditeľných ľudí.

Tak ako sa doma môžem snažiť akokoľvek zaplniť tú obrovskú dieru, ktorá ostala po smrti môjho muža, môžem sa aj roztrhať, rozdvojiť, robiť veci, ktoré robil on, robiť veci tak, ako ich robil on, ale je to bez šance.

Prestala som sa snažiť, keď som si pripustila, že môj svet sa definitívne zmenil. Neodškriepiteľne. Nezvratne. Viem, je to patetické, ale doma, tam budeme vždy chýbať. Nenahraditeľní sme iba pre tých, ktorí nás milujú.

Priepasť medzi pocitom jedinečnosti života človeka a pocitom bezmocnosti z jeho smrti sa stenčuje, ak je prítomná láska. Naša nesmrteľnosť závisí od toho, či sme v živote ľúbili a boli milovaní.