Kto sa venuje dnešným deťom? Rodičia vraj nie

Pred pár dňami som si prečítala alarmujúce posolstvo od súčasných pani učiteliek z materských škôl.

Deti sú vraj na tom úplne strašne, vôbec nie sú pripravené do školy, a teda žiaľ, je tomu tak preto, že sa im rodičia nie celkom venujú. Chúďatká, potom v prvom ročníku vôbec nezvládajú nároky, ani tempo, ktoré sa na nich kladie.

Ale keď tí dnešní rodičia na ne nemajú čas… veľký povzdych bolo cítiť z tých ukrižujúcich riadkov. Až mi prišlo na smiech.

Smiešne mi je, ako je to vždy vina rodičov

Môj starší syn nechodil do škôlky, rovno nastúpil do školy. Nie preto, že by som mala averziu voči inštitúciám, jednoducho sme od jeho narodenia žili na mieste, kde žiadna škôlka nebola. Bol to malý krásny ostrov, jeden z mnohých v Jadranskom mori, takže sa mu to dalo odpustiť.

Počas zápisu do slovenskej školy, keď prišiel koniec morského života, som sa jeho budúcej pani učiteľke zverila so svojimi pochybnosťami, či vynechanie škôlky predsa len nebude na synovi vidno, či nebude iný – horší – ako zbytok jeho spolužiakov, či som niečo nezanedbala.

A hoci som sa doma snažila zo všetkých síl, aby sme robili to, čo robia aj deti v škôlke, namiesto rozptýlenia mojich materinských neistôt som dostávala ešte dlho spätnú väzbu, že to je a bude jeho obrovský hendikep.

Nikoho nezaujímalo, že sme mali doma milión pracovných predškolských zošitov, koľko kníh sme spolu prečítali, koľko plastelíny som sa za tie roky navarila, aby som vyšla v ústrety rozvoju jemnej motoriky. Hrubá bola očividne tiež v poriadku, keď nemal ani tri roky a vedel bicyklovať. Lebo som ho to naučila.

Nikdy to jednoducho nebolo dosť.

 

Na pleciach rodičov

Môj mladší syn, na rozdiel od svojho staršieho súrodenca, mal tú úžasnú vymoženosť, že chodil do slovenskej škôlky.

Keď odchádzal na posledné prázdniny domov s pracovnými zošitmi s celou predškolskou prípravou, nikomu nevadilo, že sú kde tam aj celkom holé strany. Čo sa stihlo, to sa stihlo a zbytok, hádam potrénuje doma s mamou, no nie?

Vždy som sa zaujímala, čo mojim deťom ide a čo menej, kde to škrípe, čo by bolo zahodno zlepšiť. Väčšinou mi z toho bolo úzko. Akoby to bolo o mne, o mojej nedostatočnosti. Že nerobím dosť. Že sa nesnažím dosť. Že sa im málo venujem. Ďalšia mamička, ktorá nemá čas!

My sme sa s vami neučili!

Jedna vec mi však nejde do hlavy. Často sa napočúvam, hlavne v súvislosti s domácimi úlohami a učením s deťmi vôbec, že ani my, ani generácia našich rodičov, nepotrebovala, aby sa s nimi „musel“ niekto doma učiť.

Ak sa však s nami naši rodičia neučili, nanajvýš nám ťahali ruku, keď sme sa v prvom ročníku snažili urobiť prvé lastovičky, čo vlastne robili a ako sa nám venovali? Ako nás pripravovali na to, že pôjdeme do školy?

Boli vtedy vôbec nejaké pracovné zošity pre škôlkarov, ktoré si s nami z dlhej chvíle doma vyfarbovali? Vystrihovali? Stavali s nami lego? Učili nás bicyklovať? Plávať, korčuľovať? Ktoré knižky si s nami prečítali?

V čom boli takí iní – a očividne lepší, že sa ich nikto neodvážil spochybniť, či sa nám dosť venujú?

 

My sme museli byť samostatní

Stále dokola sa tiež zdôrazňuje, ako sme my od nejakého veku všetko robili bez asistencie rodičov. Mnoho rodičov to má dnes v sebe veľmi hlboko zafixované, preto na deti tlačia, aby boli, pokiaľ možno už od druhého ročníka, samostatné. Aby za nimi nechodili s úlohami, ktoré sme si my museli robiť sami! Je z toho akurát veľa frustrácie, keď to nejde podľa našich zažitých presvedčení a vlastných skúseností a v celom tom zabúdame, že porovnávame neporovnateľné.

Moja mama napríklad vôbec nerozumie, prečo ma chytá neuróza, keď deti dlhšie chýbajú v škole. Veď predsa majú ísť za učiteľom, povedať, že boli chorí, aby ich látku doučil. Tak sa to predsa robilo odjakživa, že učiteľ vysvetlil, spýtal sa, kto tomu nerozumie, aby mohol dať na ďalšej hodine spokojne písomku, za domácu úlohu sme si robili poznámky z učebnice…

Marí sa mi, že to boli krásne časy. Nehovoriac o tom, aké to asi muselo byť, keď deti ešte namiesto pera a papiera používali malé tabuľky a kriedy a pred školou namiesto bicyklov uväzovali hospodárske zvieratá.

Predstavte si našich starých rodičov, ktorí holí bosí namiesto do školy utekali makať do polí, lebo inak by ich rodičia zbili do krvi, že sa chcú ulievať v škole, keď je najväčšia robota. A porovnajte si to s rokmi pandémie, keď sa z nás počas zavretých škôl stali extrémne zaangažovaní rodičia, ktorí na svoje plecia museli prebrať povinnosti inštitúcií, ak nechceli dieťa nechať len tak napospas.

Že je to extrémne porovnanie? Rovnako extrémne je porovnávanie dnešnej generácie detí a dnešných rodičov s tým, čo bolo pred 20 rokmi dozadu. Iba keby ste sa posadili do lavíc, zistili by ste, ako veľmi sa rozchádza realita s vašimi vyselektovanými spomienkami.

Keď robíme porovnania s pravekom

Žiak, ktorý si dnes dovolí byť doma chorý, prichádza o prezentácie na krásnych interaktívnych tabuliach. To isté učivo by ste občas len márne hľadali v niečom takom prapodivnom, ako je stará dobrá učebnica.

Ak školopovinné dieťa nemá smartfón s internetom, často netuší, aké úlohy si má spraviť, a nie, nestačí, aby mal edupage nainštalovaný iba rodič, lebo ten si tiež neprečíta v súkromných správach od učiteľa, dokedy je treba odovzdať projekt.

Všetko je online, ale aby nejaký učiteľ doučoval decko látku, lebo bolo choré? Krásny sen, povzdychne si rodič pri žeravej tlačiarni, lebo nestačí, že deti majú na jeden predmet učebnicu, pracovný zošit, linajkový zošit, čistý zošit, štvorčekový zošit a slovníček. Do školy si musia nosiť aj tzv. portfólio, čiže všetky pracovné listy a poznámky od učiteľa. Čo už sa teraz opisuje z učebnice rukou?

Dnes tu je edupage, youtube, facebookova skupina Zavretá škola a rodič, ktorý dieťaťu vysvetlí, ako sa počíta hmotnostný zlomok, čo je nultý poludník, aj že skratka NÚV znamená nitrianske údelné vojvodstvo. Napriek tomu stále nejaká trafená hus zagága, že my sme tí rodičia, ktorí sa deťom nevenujú. Dieťa nepripravené do školy – a pozor, už aj do škôlky, je vizitkou rodičov, ktorí na dieťa nemajú čas.

 

Rodičia v pasci

Ťahá sa to s nami od škôlky, ten pocit, že na nás ktokoľvek ukáže prstom, lebo by sme sa mali raz venovať viac, a potom raz nevenovať sa vôbec. Jeden deň sa nevenujeme, druhí deň nás onálepkujú, že sme helikoptéroví rodičia, stíhačky, kamikadze a čo ja viem čo ešte.

Nainfikovaní vírusom nedostatočnosti, ktorú v nás potrebujú vyvolať kadejaké autority a „autority“ okolo, potom nevieme poodstúpiť, mať nejaký nadhľad, hranicu, kedy posúvať veci na deti, kedy sa stiahnuť, menej zasahovať, viac delegovať, len kontrolovať.

Radi by sme sa naučili ten návod, ako to robiť správne. Ale porovnávanie so starými dobrými časmi nám vôbec nepomáha, len nás utvrdzuje v tom, ako osoba, ktorá nás posudzuje, žije dvadsať až päťdesiat rokov dozadu. My sme však tí, ktorí žijeme tu a teraz a sami najlepšie vieme, ako to je. My sme tí, ktorí si poznáme svoje deti najlepšie. A jedného dňa zistíme, čo je prospešné a čo už nie, nájdeme vlastný recept na to, ako to uchopiť. Ak sa nám nedarí, je to ok, stále sa len učíme.

Nenechajme sa pritom znechutiť hodnoteniami druhých, nech nám to neprelezie cez kožu. Nech si hovorí kto chce, čo chce, sme dobrí rodičia.