Kto sa škaredo pozerá, lebo kojíš alebo nekojíš, sám je škaredý

Keď sa pár rokov dozadu začali ozývať frustrované ženy, že už toho majú dosť, ako všetci – od lekárov, laktačných poradkýň až po ich najlepšie kamarátky – glorifikujú dojčenie, že sa potom cítia ako najhoršie matky, lebo nekojili, ani sme nevedeli, aký máme zaujať postoj.

Zvlášť, ak ste na tej pomyselnej „druhej“ strane mali dojem, že sa môžete aj roztrhať, ale s podporou dojčenia to stále nie je ani zďaleka vyhraté. Keď vás privádzalo do úžasu, koľko toho sa napriek tej akože propagande dojčenia, dokáže pokaziť v pôrodniciach.

Shutterstock

Pýtate sa neveriacky, ako je možné, že odtiaľ dnes odchádzajú zdecimované mamy, ktorým sa dostalo toľko protichodných informácií o dojčení. V 21. storočí.

Príklad za všetky drobné, propagačné video z Kysuckej nemocnice v Čadci, ktorá dostala ocenenie Baby friendly hospital (a toho času ho má ako jediná na Slovensku) – a pozeráte sa na bábätká odseparované od matiek v nejakých vozíkoch, záber na sestričku, ktorá dieťa dokrmuje umelým mliekom vo fľaši. Úplný výsmech.

Možno to sú tie momenty, ktoré vás utvrdzujú v tom, že vás čaká ešte veľa, veľa práce. Že o tom treba veľa hovoriť, veľa písať. Tak, aby sa pomoc a podpora ženám dostala včas, keď ju práve potrebujú. Aby ani jedna mama nemusela prežívať zúfalstvo, bojujúc o každú kvapku mlieka pre bábätko. Aby sa ani jedna mama nedostala do bodu, kedy to musela vzdať.

Štatistiky sa medzičasom zlepšujú. Pred pätnástimi rokmi nebolo kojených ani 40 % detí po pol roku, teraz je to viac ako polovica detí, v Bratislavskom kraji napr. 66 %. Ženy, ktoré nekoja a čítajú tieto čísla tak, že sú mimo prúdu, mimo toho, čo bežne „zvláda“ väčšina mám, vyznievajú uveriteľnejšie.

Nielen, keď hovoria o tlaku na dojčenie, ale vyslovene negatívnom postoji, odsudzovaní, s ktorým sa stretávajú v podobe nesúhlasných, až znechutených pohľadov, keď vytiahnu mimo domu fľašku. Ach, kde sú tie časy, keď sme písali hejty o tom, ako je dojčenie na verejnosti politicky nekorektné. Nová doba. Mali by sme sa tešiť. A predsa, ako by povedal klasik, je to radosť iná, je to smútok.

Príspevok, ktorý zdieľa She Sparkles On (@meghankoziel), 14 Sep 2018 o 6:19 PDT

Keď som videla fotku mamy, ktorá si v nemocnici nalepila za seba transparent o nedojčiacej zóne, akýsi náprotivok baby friendly pútača, lebo tak chcela predísť krivým pohľadom hocikoho, kto ju uvidí kŕmiť dieťa fľaškou a nekonečnému vysvetľovaniu, že nemôže a nikdy nebude kojiť, lebo prekonala rakovinu prsníka, prišlo mi to veľmi ľúto.

Z jej fotky na mňa kričalo: robíme tak veľa na podporu dojčenia, ale tak zúfalo málo pre to, aby sme rešpektovali jedna druhú, neodsudzovali sa. A ešte aj v tejto hraničnej situácii dokážeme vytvárať tlak, lebo vieme, čo je pre jej dieťa najlepšie – materské mlieko inej mamy.

Lenže jej bábätko nepatrí do skupiny výnimiek, ktoré môžu dostať materské mlieko na predpis (ako napríklad predčasne narodené bábätká), musela by ho kupovať. Testované materské mlieko by ju vyšlo na 3 – 5 dolárov. Preto sa rozhodla pre umelé mlieko, nakoľko nekontrolované materské mlieko je podľa nej zdravotným rizikom pre jej dieťa, ktoré nehodlá podstúpiť.

Všetkým mamám, ktoré sú pod terčom kritiky a odsudzovania odkazuje, aby ostali samy sebou. Má pravdu v tom, že všetky mamy musia robiť rozhodnutia, ktoré sú najlepšie pre ich rodiny a koho sa to netýka, ten do toho nemá čo strkať nos. Kto sa škaredo pozerá, lebo kojíš alebo nekojíš, sám je škaredý.

Ak budeme vychovávať dieťa v milujúcom prostredí, všetko bude tak, ako má byť. A len na tom záleží, nie na tom, či je to pekné pre iných.