Keď chcú zomrieť aj 9-ročné deti

Kristína Kováčiková 0

Naše deti posledný rok žijú v neistote. Čakajú na správu, kedy pôjdu do školy. Ale nemôžu sa spoľahnúť sa na žiadne dátumy. Niečo sa povie, no neplatí to. Keď ich konečne pustia do lavíc, nikdy nevedia, koľko bude trvať „normál.“

To, že zase ostávajú doma, sa dozvedajú zo dňa na deň. A potom zase čakajú. Miesto dobrých správ musia počúvať, koľko ľudí každý deň zomrelo na koronavírus. Je však veľa detí, ktoré túžia byť na mieste mŕtvych, lebo už nevládzu žiť v tejto beznádejnej situácii – a uvažujú o samovražde.

Mám aj 9 – 10-ročné deti, ktoré proklamujú túžbu zomrieť,“ hovorí psychologička Mgr. Patrícia Vesel Ganoczyová z I. psychiatrickej kliniky košickej Univerzitnej nemocnici L. Pasteura.

Shutterstock

Najviac ohrozené sú deti z rodín bez pravidiel

Najväčšiu úzkosť zažívajú deti, ktoré v rodine nemajú oporu. Také, ktorým chýba vedenie a konštruktívne výchovné pravidlá.

Nerozumejú si s rodičmi, ani so súrodencami. A s inými rodinnými príslušníkmi, napríklad starými rodičmi, sa stretávať nemôžu. Ich ochranná náruč tu pre nich zrazu nie je a oni nemajú kam ujsť.

Rovesníci, ako podporná skupina, chýbajú. Krúžky, či iné aktivity, ktoré ich tešili a napĺňali, nefungujú.

Pri takmer nulovej šanci uniknúť z problematickej izolácie zažívajú pocit úplného zúfalstva a beznádeje, a nie zriedka sa uchýlia k sebaubližovaniu, samovražedným úvahám až pokusom,“ upozorňuje psychologička Vesel Ganoczyová.

Keď je únikom počítač alebo mobil

Čoraz častejšie si rodičia aj učitelia všímajú poruchy správania u detí. Staršie deti sa odpájajú z dištančného vzdelávania. Rezignujú na školské povinnosti, pretože v nich nevidia zmysel.

Majú prevrátený denný režim, v noci trávia veľa času na PC, hrajú počítačové hry, komunikujú nezdravo na sociálnych sieťach a reálne im hrozí závislosť na internete,“ konštatuje MUDr. Katarína Ackermanová, ktorá vykonáva pedopsychiatrickú prax v Univerzitnej nemocnici L. Pasteura už 30 rokov.

Deti akoby nevideli iný zmysel v živote, len postup v dosiahnutých leveloch v hre, či v počte vzhliadnutí videa youtuberov. Pri obrazovkách a displejoch trávia ohromné množstvo času. Táto „voľnočasová“ aktivita je únikom z reality a je ťažké nájsť zdravú hranicu.

 „Všeobecne by bolo fajn ustáliť sa na konkrétnom čase, kedy deti môžu tráviť čas pri displeji (napr. hodinu denne), alebo si dohodnúť konkrétne dni. My dospelí by sme im mohli ísť príkladom a napr. nečítať si správy na telefóne pri obede,“ hovorí Vesel Ganoczyová.

Shutterstock

 

Spravte si svoj COVID projekt

Psychologička radí, aby sme sa pokúsili objaviť v tejto situácii aj nejaký nový zmysel.

Môže to byť rekonštrukcia izby, nástenka nad pracovným stolom, triedenie oblečenia, hračiek, učenie sa nového jazyka, čítanie kníh… Súrodenci, či deti s rodičmi môžu spolu cvičiť, variť, podieľať sa na chode domácnosti.“ A tiež netreba zabúdať ani na prechádzku v rámci psychohygieny.

Možno nie všetci budú mať po pandémii vlastnú značku oblečenia alebo šperkov, ani nebudú vedieť programovať, či hrať na hudobný nástroj, ani sa z nich nestanú slávni autori komixov.

Je však dobré, keď má každý z nás niečo „svoje,“ čo ho teší. Drobné radosti nám pomáhajú prežiť. Z tejto skúsenosti môžeme čerpať aj neskôr v živote.

Kedy spozornieť a nezvaľovať to len na pubertu

Ak sa prežívanie dieťaťa zmení k depresívnemu, negativistickému, ak sa stiahne do seba alebo je zlostné, či si ubližuje, ide o varovné signály a netreba ich podceniť ani zvaľovať na „pubertu,“ hovorí Vesel Ganoczyová.

Navštíviť v takomto prípade psychológa môže byť krokom vpred a múdrym rozhodnutím – rodič by nemal mať pocit zlyhania, že niečo „nezvládol,“ lebo si s tým nevedel poradiť sám.

1 Hviezdička2 Hviezdičky3 Hviezdičky4 Hviezdičky5 Hviezdičiek (5 hlasov, priemerne: 4,80 z 5)
Loading...

Pridaj komentár