Najznámejšie veštby o vydaji alebo ľúbostná mágia našich prababičiek

Čo vždy trápilo mladé dievčatá najviac? No či sa vydajú! Veď hej, dnes je to aj škola, štúdium či dobrý rozbeh kariéry.

Ale kedysi sa dievky naozaj chceli vydávať už ako 15 – 16 ročné. To bola ich kariéra, to bolo to, na čom im najviac záležalo. A boli zvedavé, koho dostanú za muža. Či ak sa dalo, rady by vysnívaného mládenca k sebe privábili.

Kvitla aj v zime

Ľúbostná mágia si nachádzala svoje zázemie všade, ťažila z každého prírodného javu, z rastliniek, zo znamení zvierat, prekvitala v každom ročnom období.

A práve v zime, kedy boli noci dlhé a dni krátke, keď ľudia čakali na ten okamih, až sa k nim znovu začne vracať sila slnečného svetla, vtedy mali mať ich čary najväčšiu silu.

V predvečer, na úsvite, aj celý deň

Tie toľko spomínané stridžie dni chceli dievčence využiť na veštenie svojho vydaja. A tak sa spolu schádzali najmä na Ondreja, Barboru a Luciu, ale veštba sa mala zadariť aj na Štedrý deň.

Schádzali sa spolu na priadkach, v dome kamarátky, na dvore, po dedine, za dedinou, s hlasným chichotom, či len v tichosti a niektoré radšej osamote. Veštili v predvečer, skoro ráno ešte pred svitaním, ale využiť vedeli aj iné chvíle z onoho dňa.   

 

 Č. 1: Varenie halušiek 

Medzi najznámejšie veštenie si ženícha patrí celkom určite varenie halušiek. Dievka do cesta zabalila lístočky s menami chlapcov a hodila ich do vriacej vody. Ktorá haluška vyplávala prvá, ukrývala meno nastávajúceho.

Alebo halušky varili naraz viaceré kamarátky, naraz ich označené hodili do vody a tej, ktorej pri vare vyšla hore prvá, tá sa mala vydať najskôr.

 

 Č. 2: Domáce zvieratá

O tom, ktorej pôjdu dievčence ako prvej za družičky, mal rozhodnúť aj kocúr, pes, či gunár. Toho dali doprostred kruhu a obstáli ho. Do ktorej prvej gunár ďobol, obtrel sa o ňu kocúr, či ktorej pes uchytil kosť, tá mala byť spomedzi nich prvá nevestou.

Od domácich zvierat chceli zistiť dievčatá aj čas svojej svadby. Pýtali sa ich teda… „koľko rôčkov mi dáš, kým ja pôjdem na sobáš?“ Búchali pri tom drevenou varechou na chliev a čakali, koľko krát im prasa zakrochká.

Podobne sa pýtali klopaním na kurín – ak im prvý zakikiríkal kohút, mali sa do roka vydať, ak zakotkodákala sliepka, mali si ešte počkať. 

 

 Č. 3: Triesky, slamy, koly v plote

Rátali aj triesky, ktorých tajne ukradli za náruč alebo steblá slamy vytrhnuté zo strechy domu, či kolíky v plote. Ak pri tom všetkom narátali párny počet, mala mať aj dievka čoskoro pár. Ak bol počet nepárny, nevestou tak rýchlo nebude.

Ale koly v plote sa rátali aj pre iné. Bolo treba len tak náhodne položiť na jeden prst a potom počítať ďalších deväť. Ako vyzeral narátaný deviaty kolík, s takým mužom mala dievka rátať do budúcna – či už pekným rovným alebo špatným a krivým.

Mládenci, traste sa!

Dievky si však potajomky zašli k plotu či ovocnému stromčeku, aby  ním triasli tak, ako chceli, aby sa za nimi triasol ich milý. Pri tom chceli vedieť, na ktorú stranu vlastne pôjdu za nevestu. Malo to byť tam, odkiaľ im pri trasení pes zabrechal.

Keď plotom dobre potriasli, chceli hneď zbadať aj dajakého chlapa, ale súceho, aby si mohli byť isté, že na nich taký súci čaká. Alebo ak aspoň poznali jeho meno, mysleli si, že tak sa bude volať aj ich nastávajúci.

Strechy, sukne, traste sa!

Slamenou strechou sa dalo tiež dobre triasť. Podľa toho, aké zrno z nej vypadlo, dalo sa vyveštiť, za akého muža pôjde. Ak pšeničné, tak bohatého, ak ovsené, tak chudobného, ak ražné, tak vdovca.

Na slamenú strechu vyhadzovali dievčatá aj svoje sukne. Ak sa na streche zachytili, boli si isté skorým vydajom. Ak nie, tak rátali, na ktorý pokus sa im to podarí a toľko rokov mali ešte čakať.

 

 Č.4: Olovo

Ak sa chceli dievky dozvedieť práve to, rozkúrili oheň a nad ním vo veľkej lyžici roztopili olovo. Potom ho vyliali cez ucho kľúča do misky s vodou a tvar, aký olovo získalo stuhnutím vo vode malo pripomínať nejaký atribút budúceho ženícha.

Tak napríklad ak sa podobalo na pušku, mal to byť poľovník alebo vojak, ak čižmu, tak obuvník, ak knihu, tak učiteľ alebo kantor, ak sekeru, tak drevorubač.

Stuhnutý kúsok olova dievky v rukách krútili, otáčali, aby z neho už len voľačo vyčítali. Ak takto nič nevideli, dali ho medzi horiaci lúč a stenu, aby dačo vyveštili z jeho tieňa.

Podobne sa dalo čarovať pomocou roztopeného vosku alebo aj vaječného bielka. A k hádaniu sa niekedy pridali aj mamky, tetky, či babky. Veď aj tým na vydaji mladej záležalo. Dobre vedeli, že stará dievka by v dome ako krosná zavadzala.  

 

 Č.5: Sny

V magickú noc sa dievčatá spoliehali aj na svoje sny. Museli si však pod vankúš položiť chlapské nohavice alebo košeľu, niť či motúzik, niekde konopné semiačka.

Konopné a ľanové semená chodili dievčence rozsievať tiež pred domy mládencov, hádzali im ich do oblokov alebo rozsýpali popod stenu… aby len vzišli a chlapci ku nim prišli.

Vo veciach lásky mala pomôcť aj vodička bystrá, z potoka, studničky či z brodov naberaná, na kolenách premodlená, domov potajme donesená. Ak sa v nej dievča pred večerom umylo, nemalo sa už utierať a isto sa jej malo s milým snívať.

Ale podobne ako ľan či konope ju mohlo na priedomí mládenca povylievať, aby ho tak k sebe ako pytača privolalo.

 

Čím zložitejšie, tým lepšie

Všetky tie čarovačky sa mali vydariť o to skôr, o čo zložitejšia bola ich príprava. Niektoré dievčatá sa kvôli tomu celý deň postili.

Bolo dobre, ak drevo na oheň potajomky ukradli z dvora, kde mali mládencov, kľúč na liatie olova zas z domu, kde býval Ondrej. Múku na halušky si mali po hrsti doniesť od deviatich vdovíc, čarovné nite zas pospriadať z motúza kostolného zvonu.

Fantázia v spojení s vierou v nadprirodzené sily bola ľuďom blízka od nepamäti, bola prítomná všade, a nie div, že najviac v srdcových záležitostiach vydajachtivých dievok.

Ich láska bývala tajná, a preto len potajomky pripravovali tie divotvorné čary, aby sa neprezradili. Niektoré boli dokonca ochotné zájsť aj za známou vedmou, aby im odvarmi či zariekaním k ženíchovi dopomohla.

Ženích čarovaný – chrbát maľovaný

Dnes sa nám to môže zdať smiešne a naivné, či naopak desivé. Áno, ale pri predstave zasneženej dedinky, zamrznutých oblokov a tlmeného svetla petrolejovej lampy určite aj poetické.

Ostaňme však pri tom. Osud pokúšať netreba. Veď či také čarované manželstvo môže byť šťastné? Odpoveďou nech je aj stará múdrosť, že ženích čarovaný – chrbát maľovaný.