Syndrom Petra Pana. Odmietajú alebo nedokážu dospieť.

Pokiaľ rodičia nepochopia, v čom spočíva najväčšia nástraha ľahko dostupných technológií, nebudú sa k nim vedieť správne postaviť.

3 riziká, ktoré si rodičia neuvedomujú

Vo svete televízie, internetu či sociálnych sietí sa neustále niečo deje. Jeden z najväčších rozdielov medzi online a offline prostredím sú zaujímavé momenty.

Kým každodenný život je plný stereotypu, online svet poskytuje priestor vnímať neustále niečo nové. Najmä teenageri začnú mať rýchlo pocit, že virtuálna realita nekonečných zážitkov odráža normálny život.

Digitálny svet nenecháva čakať. Pokiaľ chceme mimo klávesnice niečo dosiahnuť – našetriť si na dovolenku, vybudovať vzťah, spraviť skúšku v škole – musíme vynaložiť veľa času a úsilia. A nestačí, aby sme sa posnažili raz.

Námahu, odopieranie a trpezlivosť budeme musieť vynakladať niekoľko týždňov či mesiacov, niekedy celý život. V online svete stačí pátr kliknutí a sme tam, kde chcem

Internet či televízia dáva odmenu hneď. U teenagerov stačí jedna dobre štylizovaná fotka, ktorá zaujme a pocit sebadôvery pribúda.

Úspech sociálnych sietí je postavený na hormóne dopamín, ktorý telo produkuje v momente, keď dosiahneme pozitívnu reakciu. Rovnako mozog pracuje pri hraní videohier.

Večné deti? Výsledok digitálnej výchovy

Najväčší stret technológií a reálneho sveta zažili mileniáni. Svet bol odrazu rýchlejší, vzrušujúcejší a plný možností. Tento pocit ľahko dostupnej zábavy a informácií mnohí nezvládajú.

Svetová zdravotnícka organizácia zaradila závislosť od videohier do zoznamu duševných porúch. Čoskoro sa v rovnakej kategórií zrejme ocitne závislosť od sociálnych sietí, s ktorou priamo súvisí stúpajúci počet depresívnych pacientov medzi dospievajúcimi a deťmi.

Jedným z dôsledkov dospievania za klávesnicou, konzolou a diaľkovým ovládaním je aj syndróm Petra Pana. Označuje sa ním generácia medzi dvadsiatkou a štyridsiatkou, ktorá odmieta dospieť, usadiť sa či prevziať zodpovednosť.

Prečítajte si aj: Sexuálni predátori, deti a internet. Po dokumente V síti už rodičia nebudú spávať pokojne

Rozdiel medzi zábavným a dynamickým životom a nudnou realitou, ktorú zažili vo vlastných rodinách je tak dramatický, až sa stáva neprekonateľný.

Hanblivý v škole, sebavedomý na internete

Odborníci upozorňujú, že každá konverzácia na sociálnych sieťach znamená menej času v reálnej interakcii. Výsledkom niekoľkohodinových diskusií za klávesnicou najmä v prípade detí, ktoré sa vzťahom a ich pravidlám ešte len učia, je sociálna deprivácia.

Vzniká tak napríklad umelá hanblivosť. Nedostatočne trénovaná komunikácia sa prejaví v tom, že inak zhovorčivé a extrovertné dieťa sa odrazu zľakne kolektívu. Nevie, čo má povedať, či ako sa správať. Chýba mu tréning a skúsenosť.

Ďalším problémom je prehlbujúci sa rozkol medzi tým, ako dokážeme svoje emócie a frustráciu ventilovať v reálnom živote a na internete. Mnoho rodičov by bolo prekvapených, koľko milých a nenápadných detí sa na internete správa agresívne, dokonca sa podieľajú na aktívnej kiberšikane.

Aj to je dôvod, prečo sa až 40% detí aktívnych na sociálnych sieťach stane aspoň raz obeťou internetovej šikany. Častným dôsledkom dlhého času na internete je prehlbujúci sa rozdiel medzi hanblivosťou v bežnom živote a trúfalosťou v online priestore.

Jedným z dôvodov, prečo deti aj dospevajúci prepadávajú závislosti na digitálnych zariadeniach je chýbajúca pozitívna interakcia v domácnosti.

Pochvalu a ocenenie rodičov nič nenahradí, a ak sme na ňu doma skúpi, dieťa sa bude prirodzene obracať na pristor, kde získa podporu a uznanie.

Čo môžu urobiť rodičia?

Vo svojej knihe Digitálne deti radí Gary Chapman rodičom, aby namiesto zamykania tabletov a konzoly do zásuvky zapojili svoju prirodzenú rodičovskú autoritu a vynaliezavosť.

Hoci sa s vami dieťa po vypnutí rozprávky môže pustiť do hádky či tresnúť dverami, stále ste to vy, koho najviac potrebuje, a kto mu môže dať, čo potrebuje.

• Pochvala. Deti aj dospievajúci potrebujú utvrdzovať svohu hodnotu, a to predovšetkým u rodičov. Konštruktívna pochvala nie je jednoduchá záležitosť, no máloktoré slová podporia sebaúctu dieťaťa ako uznanie mamy a otca. Ak sa zdráhate pochváliť vlastné dieťa, skôr či neskôr to za vás budú robiť známi na Instagrame.

• Rodinná zábava a humor. Deti by nemali vnímať rodinné zázemie iba ako zmes školy, práce a povinností na papieri. Rodina sa spolu musí vedieť zabaviť a robiť to pravidelne. Stačí spoločný šport alebo nedeľné pečenie koláča, aby ste sa utvrdzovali vo vzájomných vzťahoch a budovali vzťahy. V rodine by nemal chýbať ani humor, lebo práve pocit radosti a uvoľnenia je to, čo deti ťahá k digitálnym technológiám najviac.

• Dohodnuté pravidlá. Niektorí roičia zakazujú deťom technológie za každých okolností, iní sú benevolentní. Ideálnou cestou je vzájomná dohoda. Pravidelný program v piatok večer, polhodinka pri videohre s otcom či zapožičaný tablet na rozprávku počas cesty vlakom pomáhajú, aby sme si dávali vzájomné hranice a učili sa ich aj dodržiavať.

• Komunita. Televízia, sociálne siete a videohry sa stávajú únikom z nudy a izolácie v prípade, že ako rodina trávime neustále čas doma. Je dôležité obklopiť sa vzťahmi, aktívne rozvíjať kontakt s rodinou, ktorá má deti v našom veku, či rodinnými priateľmi. Pokiaľ tieto možnosti nemáte, vytiahnite deti do detstkého kútika či na plaváreň a nebojte sa prihovoriť rodinám okolo seba.

• Vlastný príklad. Nič z toho nebude mať zmysel, ak dieťaťu prísne vymedzíme dvadsať minút denne na Facebooku, pričom si sami sadáme večer čo večer pred televíziu a z nudy prepíname dve hodiny programy.