Čo povedať človeku, ktorý sa chce zabiť?

Že smrť nikdy nebola, ani nikdy nebude riešením ani jediného problému v našom živote, pretože smrť je len lupou, ktorá veľmi silno zniekoľkonásobuje stav duše.

Ak je v nej pokoj a radosť a láska, tak ich mnohonásobne zväčší. A ak je v duši v momente smrti strach, hnev, neodpustenie, neschopnosť vidieť dobro okolo seba a zmysel života, tak smrť ich mnohonásobne zväčší a uvrhne do ešte väčšieho trápenia ako mali v momente smrti.

Všetko závisí od človeka a sily jeho duše… Aj tam, v momente smrti je pri stretnutí so skutočným Bohom nejaká šanca urobiť posledné riešenie.

No kto z nás si môže byť istý, že v momente smrti s obrovským hnevom, strachom a neodpustením v duši, s neschopnosťou vidieť dobro okolo seba, budeme schopní uvidieť to dobro v Bohu a neodmietnuť ho a neprekliať ho za všetko, čo sa v našom živote stalo, čomu nezabránil a neoznačiť ho ako príčinu všetkého nášho nešťastia a tak sa neodsúdiť na večný hnev, strach a zúfalstvo?

Preto je lepšie zomierať až vtedy, keď je v duši pokoj, láska, odpustenie, dôvera…

aby sme to “večné rozhodnutie” boli schopní urobiť správne…

Zobrať si život sám, by znamenalo prerušiť prípravu na prechod a prejsť do nového sveta nepripraveným.

Tak ako je to s dieťaťom, ktoré sa vyrve z matkinho lona predčasne. Existujú aj inkubátory, no nie všetky deti skôr narodené dožijú do inkubátora, alebo inkubátor prežijú.

Tak aj človek predčasne „narodený“ do večnosti, môže sa zakliesniť do večnej smrti – do večného nikdy sa nekončiaceho umierania.

Preto by som radil všetkým potencionálnym samovrahom trpezlivosť, vieru, že Boh vie, prečo mu treba cez to všetko prejsť, vieru, že Boh vie, čo robí a On ho zoberie len vtedy, keď v ňom prípravu na večnosť dokončí.

Ak vás tieto zamyslenia oslovili, knihu povzbudení, myšlienok a príbehov pátra Roberta Baleka z misií v Rusku „Balzam na dušu“ nájete na Facebooku