Mama a ako som sa stal sám sebou

Zaujali ma slová na obálke tej knihy. Matka kričí na syna: „Ty si ho zabil! Ty si ho zabil!“ Bozkáva pritom svojho muža, ktorý má prudké bolesti v hrudníku a utiera mu čelo.

Syn, ktorého matka obvinila, že jeho neposlušnosť a neúcta priviedli otca do hrobu, bol Irvin Yalom, neskorší uznávaný psychiater.

Irvinov otec žil po kolapse ďalších vyše 20 rokov, uzdravil sa. Ale matkin hnev mal na syna mocný účinok. Poznačil nielen ich vzťah, táto epizóda tiež predznamenala jeho budúcnosť.

Ako cudzí ľudia

Keď za otcom nadránom konečne prišiel doktor, Irvinovi sa nesmierne uľavilo: „Ešte nikto mi predtým nedal taký dar. Tam a vtedy som si sľúbil, že budem ako on, stanem sa lekárom a útechu, ktorú mi priniesol, budem odovzdávať iným.“

Pre štrnásťročného chlapca, ktorého otec skolaboval, to muselo byť strašné. Najmä matkina reakcia.

„Jej primitívne uvažovanie – stalo sa niečo zlé, niekto musí byť na vine a ten niekto som bol teraz ja,“ napísal o nej. Nasledujúce dva alebo tri roky s ňou sotva prehodil slovo: „Žili sme v jednom dome ako cudzí ľudia.“ 

Stal sa z neho psychiater

Psychiater Irvin D. Yalom, ročník ´31, sa preslávil svojim netradičným prístupom k pacientom, tým, ako sa dokázal ponoriť do životov iných. Vzťah s vlastnou mamou zostal pre neho boľavou otvorenou ranou po celý život. Neprestala ho prenasledovať ani po tom, čo zomrela.

„Vídam jej tvár: nikdy nie je pokojná, usmiata, šťastná. Hoci každý deň vo svojom živote tvrdo pracovala, bola stále nenaplnená a zriedka vyslovila niečo príjemné, pozitívne,“ píše v autobiografii Ako som sa stal sám sebou.

V knihe Mama a zmysel života, kde svojej matke venoval prvú kapitolu, hovorí: „Nepamätám sa, že by som s ňou zažil jediný vrúcny okamih. Nikdy som na ňu nebol hrdý, nikdy som si nepomyslel, aký som rád, že je to moja mama. Pre každého okrem môjho otca a sestry mala len ostrý jazyk a príkre slovo.“

A predsa, hoci to Irvina hnevá, natoľko sa mu votrela do všetkých pórov v mysli, až ju odtiaľ dodnes nedokáže vypudiť:

„Ako len závidím priateľom, ktorí mali milé, dobrotivé, milujúce matky! A aké je zvláštne, že k nim nie sú pripútaní – že im netelefonujú, nenavštevujú ich, nesníva sa im o nich, dokonca o nich ani často nerozmýšľajú. Zatiaľ čo ja si musím svoju matku vyháňať z hlavy veľakrát za deň a ešte aj teraz, desať rokov po smrti často mimovoľne siaham po telefóne, aby som jej zavolal!“

Spisovateľ a slepá matka

Yalom ako spisovateľ spomína na všetky knihy, ktoré napísal, ako s nimi matka sedela v kresle vo svojom byte, poťažkávala ich, ovoniavala, hladkala ich, skrátka, robila všetko iné, len ich nečítala.

V duchu sa s ňou háda, obsah kníh však nie je tak dôležitý, ako to, či si vôbec niekedy rozumeli, smeruje k jadru ich boľavého vzťahu, zdanlivý dialóg je však iba jeho monológom v hlave, lebo už niet komu povedať to, čo zostalo nevypovedané.

Napriek tomu „rozhovor“ končí pozitívne. Ako sa zmenilo jeho myslenie o mame a za čo je vďačný, opisuje aj vo svojej autobiografii.

Irvin Yalom, odhaľujúc zákutia ľudskej duše, tej svojej nevynímajúc, hľadá cestu k jej pretvoreniu. A je zážitok o tom čítať. Okrem autobiografie Ako som sa stal sám sebou, vyšli vo vydavateľstve premedia aj Yalomove príbehy zo psychoterapie Mama a zmysel života alebo Všetko trvá krátko.

(Žiadne hodnotenia)

Loading...