Ako víla Amálka zatancovala kráľovi

Raz šla víla Amálka po lese na jeleňovi Veterníkovi. Niesli sa spolu ako krása s krásou. Cválajú po lese a cez dve rúbaniská.

Na treťom rúbanisku sa jeleň potkol, div Amálka nezletela do černičia. A vtom sa ozval pichľavý hlások:

“Kde máte oči, vy dvaja? Rozbúrali ste mi chalúpku!”

Amálka sa pozrie a to tam stojí lesný mužík Třnik. Celý je pichľavý ako prút jeho černičia.

“To nemôžete inakade?” kričí a zlostne obchádza okolo zrúcanej chalúpky.

“Nehnevaj sa Tŕnik”, povedala Amálka. “Pošlem ti na chalúpku pomoc.”

“Lenže mňa skôr jeduje niečo iné ako tá zbúraná chalupa,” skríkol Tŕnik.

“Ty si krásavička, jeleň je krásavec, iba ja som špata.”

“Čo sa dá robiť,” mierne povedala víla Amálka.

“Predsa by som však len od teba niečo chcel za tú chalupu,” hovorí Tŕnik tichučko ako háďatko. “Chcel by som Veterníkovi niečo pošepkať.”

Jeleň sklonil hlavu, Tŕnik mu šepotal do ucha a čudne sa pritom usmieval.

Potom šli Amálka a Veterník ďalej. Jeleň šiel stále pomalšie, akoby mal v hlave čudné myšlienky. Zastal a vraví:

“Nezašla by si, Amálka, pešo? Na mňa kdesi čakajú.”

Amálka zoskočila do machu a Veterník zakľučkoval do lesa. Lenže Amálke to všetko bolo akési čudné. Nasadla na vietor ako do kočiara a tajne sa vydala za jeleňom.

Hlboko v lese čakal na jeleňa mužík Tŕnik. Len čo

Veterník pribehol, Tŕnik hneď doň:

“Dobre Veterník, že si tu. Najprv som ti niečo pošepol a teraz ti niečo ukážem.”

Vyviedol jeleňa na čistinku, kde mal domec poľovník Muška. A tam ukázal Veterníkovi parohy pribité na priečelí. Boli to dvadsatorácke parohy, no sila a krása.

Jeleň Veterník si parohy poobzeral, zvesil hlavu a len si povzdychol:

“Teraz si ma, Tŕnik, priviedol do najväčšieho nešťastia, do akého sa môže jeleň dostať. Hanbím sa za svoje parohy, lebo sú len štrnástorácke.”

Začula to aj víla Amálka, čo ta práve prišla vo vetre.

Chcela jeleňa potešiť, hladkala ho medzi ušami, ale on sa k nej len krúti bokom.

“Mňa už, Amálka, nepotešíš.”

Mužík Tŕnik behal okolo a bol samý divý smiech. Amálka napokon prehltla slzičku a odišla.

“A je preč,” pošúchal si ruky mužík Tŕnik. “Teraz ma, milý jeleň, dobre počúvaj. Najprv som ti niečo pošepkal, potom som ti niečo ukázal a teraz ti niečo dám.”

Viedol Veterníka do lesa stále tmavšieho, až na miesto, kam už sto rokov chodia jelene zhadzovať parohy. Boli tam parohy jeleňovi na úsmev, ale aj tie lepšie. Bola ich tam celá hora, čím vyššie , tým krajšie.

Na samučičkom vrchu ležali jedny tridsaťšesťtorácke.

“Tie musím mať,” hovorí Veterník.

“Tak po ne siahni,” povedal Tŕnik.

Veterník udrel hlavou o strom, šestnástorácke parohy sa mu z hlavy skotúľali do machu a Veterník siahol po tie tridsaťšesťtorácke.

“Teraz si jelení kráľ,” povedal Tŕnik. “A čo keby si tak zatrúbil, aby sa o tom všade vedelo?”

Veterník sa oprel kopýtkami o peň a po jeleňovsky zatrúbil ako riadna kapela.

“Už sa to všade vie!” vykríkol Tŕnik, čudne sa usmial a vkĺzol do papradia.

A vtom sa aj z lesa ozve trúbka a ktosi odtiaľ volá:

“Počul som, že tu kdesi trúbi kráľ jeleňov. Ja som tiež kráľ.”

A z hlbiny lesa vyšiel kráľ a čo ešte nepovedal, to teraz vraví:

“Tak, jeleň Veterník, ty kráľ, ja kráľ. Lenže ja mám pušku”.

A zalícil na jeleňa- A mieri. Veterníkovi odtikáva posledná sekundička. Bolo to len o vlások, keď ta rýchly vietor priniesol vílu Amálku. Spustila pred kráľom práve ten tanček, čo inak smie len pred mesiačikom.

Kráľ hľadí a hľadí. Aby sa mu pohodlnejšie hľadelo, oprie sa o pušku ako o palicu.

Vtom jeleň skok do lesa.

A ani víla Amálka tam už nebola.

Kráľ vyloví mužíka Tŕnika z papradia a dosť smutne hovorí:

“Čo som ulovil, to som ulovil. Dám si ťa na hrade do pohára s jaštericami.”

Prečítali ste si jeden zo známych príbehov Václava Čtvrtka – “Rozprávka o víle Amálke”. Vydali ju Mladé letá v prvom vydaní v roku 2000, ako svoju 8173. publikáciu.