Pod dohľadom cisára, osemstupňová klasifikácia a zber chmeľu: za históriou vysvedčenia

Už čoskoro sa školské zvony rozoznejú naposledy, deti si preberú vysvedčenie a rozutekajú sa na prázdniny. Dnes sa rozdávanie vysvedčení nesie v slávnostnom duchu, ale nebolo tomu tak vždy.

Viete, kam až siaha jeho história, a v ktorom období boli deti klasifikované na osemstupňovej škále? Ako je to s umiestňovaním portrétov hláv štátu a kde sa vzali zberové akcie?

Poďte sa s nami pozrieť na túto stránku histórie a zaspomínajte si na svoje vysvedčenia. 

Prvé vysvedčenie až v štrnástich rokoch

Všeobecný školský poriadok zavádzajúci povinnú školskú dochádzku vstúpil do platnosti na pokyn cisárovnej Márie Terézie 6. decembra 1774. K rovnakému dátumu sa viaže aj zavedenie vysvedčení, ktorými učitelia hodnotili svojich žiakov. Avšak tie dostávali žiaci až na konci školskej dochádzky, teda v 14 rokoch.

Na prelome 19. a 20. storočia sa rozdávali tri rôzne druhy vysvedčenia. Ak žiak dosiahol potrebného veku aj dostatočných znalostí z náboženstva, jazyka a počtov (matematika), získal prepúšťacie vysvedčenie.

Pokiaľ mu potrebné zručnosti chýbali a nemal výhľad na zlepšenie, dostal tzv. vysvedčenie na odchod. Frekventačné zas dostali iba tí žiaci, ktorí prechádzali zo všeobecnej školy na strednú.

Aby mali rodičia dostatočný prehľad o priebehu štúdia, deti boli hodnotené prostredníctvom školských správ, ktorých prečítanie museli rodičia potvrdiť podpisom.

Od jednotky k desiatke

Od roku 1805 boli žiaci hodnotení podľa 1)dochádzky, a to na škále veľmi usilovná, usilovná a riedka, 2) prospechu na škále veľmi dobrý, dobrý, priemerný, slabý a 3) správania v rozmedzí veľmi dobré, dobré, priemerné a školskému poriadku neprimerané.

Vysvedčenie a školské správy mali rôzne podoby, často boli vyzdobené a doplnené o najrôznejšie motívy. Trochu rozdielne pomery vládli na gymnáziách, kde boli študenti do 19. storočia hodnotení dokonca na osemstupňovej škále. Až v roku 1905 boli predpísané jednotné známky aj forma hodnotenia.

Systém hodnotenia sa zmenil v čase Protektorátu, kedy boli žiaci hodnotení na šesťstupňovej škále a iba jeden študent z triedy mohol dosiahnuť vyznamenania.

O významnejšej zmene klasifikácie sa neskôr premýšľalo až v 60. rokoch 20. storočia, kedy sa uvažovalo buď o zavedení desaťstupňovej škály alebo slovného hodnotenia. Vzhľadom na zmeny v štátnych pomeroch tento návrh nikdy neprešiel.

V 90. rokoch sa strhla nová diskusia, ale k úprave zákona došlo až v roku 2004, odkedy je možné hodnotiť žiakov slovne, známkou či ich kombináciou.

Zbieram, zbieraš, zbierame

Školské zberové akcie mali tradíciu predovšetkým vo vojnovom období. V čase prvej svetovej vojny deti obchádzali dediny a zbierali predovšetkým železo, kovy a náhradné potraviny.

Počas druhej svetovej vojny sa zbierali hlavne kosti zvierat a rohovina, kovy, papier a kaučuk. Vojnové roky boli vyčerpávajúce, a tak bol stanovený dokonca normatív na jedného žiaka. Tradícia zberu sa potom vrátila v období komunizmu.

V 50. rokoch sa zbieral papier, železo a liečivé byliny. Brigády z radov žiakov a študentov boli vysielané aj ako pomocná sila pri zbere ovocia, chmeľu a zemiakov.

Pod dohľadom

Prvá podobizeň cisára sa v triedach objavila v roku 1873. Cieľ bol jediný – vštepiť mládeži lásku k cisárovi a habsburskému domu.

Zvyk sa zachoval, a tak na žiakov a študentov od roku 1918 „dohliadal“ Tomáš Garrique Masaryk, od roku 1937 vedľa neho smel visieť aj portrét Eduarda Beneša. Trochu prekvapivý môže byť fakt, že za vlády Protektorátu neexistovalo žiadne nariadenie, podľa ktorého by v každej triede musela byť podobizeň Adolfa Hitlera.

Po druhej svetovej vojne sa na určitý čas na stenu vrátil Beneš spoločne so Stalinom. Vznik samostatnej Slovenskej republiky nič nezmenil na tradícii umiestňovania hláv štátu na stenu za katedrou, a to napriek tomu, že súčasný zákon to nijako neupravuje.

Odmenu si zaslúži každý

Dnes sa deti tešia na vysvedčenie, pretože znamená odchod na prázdniny, ale aj pre najrôznejšie darčeky a drobnosti, ktoré od rodičov dostanú za odmenu. Urobte školákom radosť a darujte im sladkú dobrotu v podobe cukríkov s ovocnou príchuťou HARIBO Goldbären!

Na medvedíkoch si s nimi môžete pochutnať aj vy a počas maškrtenia si zaspomínať na študentské časy. Aj taká zdanlivá maličkosť urobí radosť každému školákovi a navyše nemusí slúžiť len ako odmena, ale aj ako motivácia.

Zlatá jednotka HARIBO Goldbären

Generáciami overená kvalita, ktorá je najúspešnejším výrobkom spoločnosti HARIBO už viac ako 95 rokov. Hádam každý pozná tradičnú chuť Zlatých medvedíkov, ktoré v sebe ukrývajú tajomstvo lesných plodov, citrusov i tropického ovocia. Na gumených medvedíkoch si nemusia pochutnávať len deti, ale pokojne aj dospelí. 

O spoločnosti HARIBO

Nemecká spoločnosť HARIBO je rodinnou firmou, ktorej tradícia siaha už do tretej generácie. Zakladateľ firmy, Hans Riegel senior, nechal svoju spoločnosť HARIBO GmbH & Co. KG zapísať do obchodného registra v nemeckom Bonne 13. decembra 1920.

Označenie HARIBO je akronymom slov HAns RIegel BOnn. Synovia zakladateľa, Dr. Hans Riegel († 15. októbra 2013) a Paul Riegel († 2. augusta 2009), prevzali spoločnosť po smrti svojho otca v roku 1946.

„Tancujúci medvedík“ vytvorený zakladateľom Hansem Riegelem seniorom, je dnes spoločne s presláveným ZLATÝM MEDVEDÍKOM (GOLDBÄR), kultovou postavičkou značky HARIBO.

Spoločnosť HARIBO je svetovou jednotkou na trhu v segmentu želatínových a lékoricových cukroviniek. Denne vyrobia až 100 miliónov ZLATÝCH MEDVEDÍKOV.

Podpora značky, najvyššia možná kontrola kvality a dôvera spotrebiteľov – to sú základné stavebné prvky úspechu firmy, ktorá dnes svoje produkty vyrába v 15 závodoch po celej Európe. 

Celosvetovo firma zamestnáva okolo 7 000 zamestnancov. Od polovice tridsiatych rokov až dodnes sú produkty HARIBO prezentované známym sloganom: „HARIBO robí deti šťastnými a dospelých tiež“.

Viac informácií nájdete na: www.haribo.com