Za vysvedčenie odmenu, nie trest

Koniec školského roka je už tu a s ním aj ohodnotenie celoročnej práce žiakov v školách.

Vysvedčenie nie je len ohodnotenie práce žiaka, ale aj práce učiteľa a záujmu rodičov.

Známka nie je iba číslo, je to slovíčko, ktoré v krátkosti vyjadruje stav vedomostí a zručností žiaka. Asi sme príliš zvyknutí na to, že za dobré známky považujeme len jednotky, nanajvýš dvojky, a ostatné známky považujeme za zlé a spájame ich výlučne s úrovňou slabých vedomostí na konci školského roka.

1 – výborný, 2 – chválitebný, 3 – dobrý,

4 – dostatočný, 5 – nedostatočný. 

V jednom slovíčku je toho viac 

V tom jednom slovíčku je však zahrnuté väčšie množstvo faktorov, ktoré ovplyvňujú výsledok, napr.:

• prirodzené vlohy každého človeka vnímať a spracúvať informácie,
• schopnosť učiteľa zaujať a vysvetliť látku,
• motivácia žiaka dosahovať dobré výsledky,
• záujem rodičov a čas venovaný svojmu dieťaťu pri príprave na vyučovanie.

• prirodzené vlohy každého človeka vnímať a spracúvať informácie,
• schopnosť učiteľa zaujať a vysvetliť látku,
• motivácia žiaka dosahovať dobré výsledky,
• záujem rodičov a čas venovaný svojmu dieťaťu pri príprave na vyučovanie.

Tých faktorov je viac (vplyv prostredia na dosahovanie výsledkov, fyzická a psychická kondícia dieťaťa, mimoškolské aktivity). To krátke slovíčko – známka – ani zďaleka neobsahuje všetky informácie o prístupe žiaka k škole, o prístupe učiteľa k žiakovi, o prístupe rodiča k dieťaťu.

Žiaci s vyznamenaním a veľmi dobrým prospechom si domov budú vykračovať pravdepodobne hrdo a radostne. Tí ostatní sa zrejme budú cítiť inak. Možno práve preto, že sa u nás prikladá známkam taký veľký význam (a deťom sa to neustále zdôrazňuje), nie všetci sa na vysvedčenie tešia, dokonca niektorí sa vysvedčenia obávajú – presnejšie, boja sa reakcie svojich najbližších. Každoročne sa vyskytujú prípady detských samovrážd práve kvôli „pokazenému“ vysvedčeniu.

Moja mama je učiteľka a vždy bola hrdá, že domov nosím jednotky, že sa o učivo zaujímam, že mi to páli. Ak som domov občas doniesla inú známku (a priznám sa, bola aj nedostatočná), mama ma nikdy za známky netrestala. Vždy vravela, že známka je aj odrazom učiteľkinej snahy a prístupu. Ak sa učiteľ nehanbí priznať, že žiaka nič nenaučil, potom sa žiak nemusí hanbiť za to, že nič nevie. Ja som to pre mojich žiakov neskôr doplnila ďalej: „Nikto okrem rodičov nevidí známky v žiackej knižke a na vysvedčení, no každý vidí, ako sa viete/neviete slušne správať a čo viete/neviete urobiť.“

Už sme si zvykli, že prváčikov učitelia hodnotia slovne. (pozn. žiaľ aj to školská reforma mení) Mám syna, ktorý sa vždy tešil z pochvaly, smejka, či kvetinky za vyriešenú úlohu. Na otázky dospelákov, ktorí nemali prehľad o neznámkovaní prvákov, vždy odpovedal, že dostal jednotku. Nedávno sme sa mali ako rodičia vyjadriť, či si prajeme pokračovať v slovnom hodnotení aj v druhom a vyšších ročníkoch, alebo si prajeme klasické číselné hodnotenie – známkovanie. Zo všetkých prítomných rodičov ani jeden jediný nevyjadril želanie hodnotiť slovne – prahneme po známkach. Prečo?

Prečo známky? Aby sme sa mohli porovnávať a súťažiť?

Prečo nám, rodičom, nestačí vedomie, že naše deti sa v škole niečo naučili a majú z toho radosť? Lebo máme radi hodnoty merateľné a porovnateľné. A keď nie sme s nameranými výsledkami spokojní, nájdeme vinníka a urobíme opatrenia. Zabúdame však chváliť, ak sú výsledky podľa našich predstáv – berieme to ako samozrejmosť.

Aj slabšieho žiaka treba nejako motivovať, aj za horšie vysvedčenie treba pochváliť. Každý rodič by mal zvážiť, do akej miery sú tresty za zlé známky účinné a či sú vôbec potrebné. Už len to, že dieťa chodí do školy a počúva tam veci, o ktorých možno nikdy predtým nepočulo. Známkam netreba prikladať taký veľký význam, aby kvôli nim bolo dieťa v strese.

Strávila som v školských laviciach 17 rokov, patrila som medzi najlepších študentov. Pri plnení rodičovských povinností sú mi známky na nič rovnako, ako mi boli pri hľadaní zamestnania a pri výkone povolania. V živote sa občas stáva, že ľudia, ktorí ledva skončili nejakú školu a získali výučný list, žijú lepší život než tí, ktorí sa pachtili za samými jednotkami a vyznamenaniami. Keď si moje dieťa rozbije koleno, nikto sa nepýta, čo som mala z matematiky, ale kde som bola a ako sa to stalo. 

Za známky sa nemá trestať, lebo ony v skutočnosti vôbec nič nehovoria o našich deťoch.

(Žiadne hodnotenia)

Loading...