Prečo dnešné deti hlúpnu

Štatistika úrovne vzdelania žiakov prvého stupňa na základných školách závratne klesá každým rokom. Pribúdajú prípady s poruchami učenia, poruchami pozornosti, hyperaktivitou, reparátom a opakovaním ročníka.

Môže za to neschopnosť pedagogického zboru, online výuka zapríčinená korona krízou, nedostatok detských psychológov alebo nezáujem zo strany rodičov?

Poruchy učenia u detí: novodobý fenomén alebo obávaná generácia?

Pedagogička Olívia Dvořáková učí na základnej škole už dvadsaťsedem rokov. Počas svojej praxe prežila mnohé úskalia, stretla rôzne osobnosti, získala nespočetné výchovné a pedagogické metódy. V súčasnosti však pociťuje obavy z nasledujúcej generácie.

Deti, ktoré prichádzajú z materskej školy do prvého ročníka, sa len veľmi ťažko adaptujú na nové prostredie. Oveľa ťažšie pracujú s porozumením, sú nesústredené a percento rôznych  porúch pozornosti či učenia narastá.

“Deti majú v súčasnosti príliš veľa vnemov a podnetov, ale nie takých, aké by mali mať. Z elektronických médií totiž tie podnety nie sú mnohokrát prispôsobené ich veku. Veľké množstvo týchto vplyvov nie je zatiaľ dieťa schopné spracovať, a tak sa jeho pozornosť triešti na niekoľko strán miesto toho, aby sa poriadne sústredilo na jednu vec a preskúmalo ju z každej strany a do hĺbky jej porozumelo,” vysvetľuje Mgr.Dvořáková.

“Dieťa príde do prvého ročníka a nedokáže manipulovať s knihou, nevie listovať, rozoznať prvú stranu, nevie čo s ňou robiť. Je november a my sa v triede až teraz dostávame do školskej zrelosti, kedy už vedia rozoznať knihu od zošita, nájsť si pomôcku na stole alebo pomenovať číslo na stránke.”

»»»»»» Prečítajte si aj: Čo má vedieť dieťa, aby nezaostávalo za rovesníkmi v škôlke.

Deti sú nútené vytvoriť si vlastný svet, do ktorého nepatríme

“Mnohí rodičia sa deťom nevenujú tak, ako kedysi. Nečítajú im, neodpovedajú na otázky, ktorých sa dožadujú. Odsunú ich na vedľajšiu koľaj, zahrnú elektronikou, a dieťa si začne teda vytvárať svoj vlastný svet s odpoveďami z internetu. Jeho podvedomie si potom svet prenáša i do skutočného života a koná na základe skúseností a názorov zozbieraných z hier, videí a sociálnych sietí. Nie všetky sú ale určené maloletým divákom. Výsledkom je, že potom zaostávajú v bežných sebaobslužných činnostiach, nedokážu sa zorientovať a adaptačný proces v prvom ročníku trvá pridlho,” pokračuje pedagogička Dvořáková.

Ak tento proces trvá pridlho, v dospievaní sa môže otočiť proti samotným rodičom a v prípade, že by chceli svoje dieťa získať späť, môže byť už neskoro. Dovolili mu totiž vytvoriť si dimenziu, do ktorej nepatria.

Chýbajú nám detskí psychológovia?

Pedagogicko-psychologické poradne sú vyťažené a diagnostiku žiada čoraz viac rodičov. Ide o novodobý fenomén alebo je dopyt po psychologickej pomoci skutočne nevyhnutný?

“Dieťa má problém, ide sa do pedagogicko-psychologickej poradne, dieťa sa opečiatkuje poruchou učenia a potom sa k nemu pristupuje na základe lekárskej správy. Rodič je v podstate spokojný, urobil všetko, čo mal a tým pádom má dieťa v škole úľavy, individuálny plán alebo redukciu učiva. Takto sa môže žiak preniesť až na strednú či vysokú školu, v rodine sa nič nezmení a rodičia sú spokojní, že pre neho niečo urobili. Za to, že má poruchu učenia predsa nemôžu,” opisuje O. Dvořáková a dodáva, že vo svojej triede pomaly prevyšuje počet “onálepkovaných” detí nad tými bezproblémovými.

Diagnóza = poníženie

Nie vždy však úľava od učiva a zníženie nárokov pomôžu žiakom k motivácii či posunu vpred. Deti s pečiatkou od psychológa často čelia šikane od svojich spolužiakov, pedagógovia k nim majú odmietavý prístup a oni majú pocit, že zlyhali.

“Konkrétne ja som sa stretla za posledné tri roky s veľmi ťažkými prípadmi porúch učenia, kde z jednej školy prišli dve deti. Prišli psychicky zničené od učiteľa, degradované, že sa s nimi nič nedá robiť a sú neschopné vstrebať vedomosti. Tie deti už pomaly koktali, také boli zdeptané. Vtedy zasiahli rodičia a preradili ich na našu školu.

Ku mne do triedy prišli v druhom ročníku a obaja do konca školského roka urobili veľké pokroky. Cítili sa dobre, do školy chodili s radosťou, našli si kamarátov a nadobudli istotu, že sa dokážu posunúť ďalej, niečo sa naučiť a prirodzene sa z výsledkov tešili. Chce to veľa trpezlivosti a empatie, no na to by tu učiteľ mal byť.”

To, ako budú pedagógovia a rodičia pristupovať k „onálepkovaným“ deťom, môže v konečnom dôsledku ovplyvniť ich budúcnosť. Ak sa bude podporovať ich neschopnosť, nie je žiadnym prekvapením, že sa z nich môžu stať problematickí dospelí ľudia. Ľudia vytrhnutí zo spoločnosti, bez podpory, degradovaní a ponížení.

“Keď nemôžem byť najlepší v tom dobrom, budem najlepší v tom zlom.”

Koronakríza vzala deťom dôležitý míľnik

Kvôli online výuke, ktorá prebiehala ako na základných, tak i v materských školách, mnohé deti prišli o najdôležitejší rok pred nástupom do prvého ročníka.

“Online výuka v materských školách prebiehala veľmi sporadicky. Ak bola pravidelná a deti sedeli pred obrazovkami, málokedy udržali svoju pozornosť a niekde výuka neprebiehala vôbec.

Rozdiel medzi deťmi s predškolskou prípravou a deťmi, ktoré boli ukrátené kvôli korone o túto výučbu, je obrovský. Problém je viditeľný najmä v predčitateľskej gramotnosti, v grafomotorike, majú problém aj nakresliť postavu.Tým pádom prvé mesiace školskej dochádzky dobiehame to čo už mali vedieť a k reálnym osnovám sa dostávame až okolo novembra, decembra.”

Pomôcť by mohla obnova projektu Európskej únie

Ministerstvo školstva minulý rok vytvorilo projekt na doučovanie detí zasiahnutých korona krízou. Doučovania boli hradené z eurofondov a pedagógovia tak mohli poobede s menším počtom žiakov podrobne prebrať to, v čom mali medzery.

Prospech vnímali všetky zúčastnené strany, či už rodič, pretože vedel, že o dieťa je postarané a pedagóg sa mu venuje individuálne, dieťa bolo v menšej skupine pod menším tlakom a výučbu bralo hravou formu a pedagóg bol adekvátne ohodnotený a dostal priestor pracovať so žiakmi slobodnejšie. Žiaľ, tento projekt bol ukončený a podobná podpora v slovenských školách zatiaľ absentuje.

“Snažili sme sa do doučovania vniesť zábavu, využívali sme rôzne edukačné hry a pomôcky a deti si s nami vytvorili hlbší vzťah ako počas klasickej výučby.”

»»»»»»» Prečítajte si aj: Kokain by sme nedali, ale smartfóny im dovolíme.

Keď dieťa hľadá lásku u pedagóga

Nezáujem zo strany rodičov spôsobuje, že dieťa vyhľadáva blízkosť v iných kruhoch. V najlepšom prípade ide o triednych učiteľov alebo zamestnancov školy.

“Mnoho detí dnes trpí neprítomnosťou rodičovskej lásky. Pri nejakom probléme bežia za učiteľom, žiadajú si od neho objatie, pýtajú si pozornosť. A je to veľmi smutný pohľad, keď ako učiteľ preberáte nielen starosti, ale i radosti svojho žiaka, pretože táto úloha patrí predovšetkým rodičom. Tí mu však miesto objatia vložia do rúk tablet a odpočítavajú minúty, kedy už pôjde spať, aby mali pokoj. Znie to síce surovo, ale my to denne vidíme vo svojich triedach.”

Drobné prejavy lásky, ktoré tvoria mozaiku milujúcej rodiny

Riešenie je v podstate veľmi jednoduché. Stačí s deťmi hovoriť, odpovedať im na zvedavé otázky, spoločne si sadnúť a trpezlivo vysvetliť odpoveď, dať im priestor vyjadriť svoj pohľad.

“Poznáme i prípady, že dieťa je počas celého týždňa odsúvané na bok kvôli povinnostiam a cez víkend ide celá rodina silou mocou do akvaparku, do zoo, len aby urobili dieťaťu program a vynahradili mu ten premárnený týždeň. V ich vzťahu to ale veľa nezmení.”

A pritom by stačilo len zmeniť prístup. Každý večer si spoločne sadnúť k večeri, hovoriť o pozitívnych a negatívnych zážitkoch prežitého dňa, stráviť čas pri spoločenskej hre, ísť na prechádzku, pýtať sa na učivo v škole, pomôcť pri domácich úlohách či pochváliť dieťa za získanú známku.

Aj obyčajné čítanie na dobrú noc prispieva k čitateľskej gramotnosti. Začnete čítať v jednom roku, v troch sa už začne pýtať na súvislosti, v šiestich rozlišovať písmená a v desiatich môže čítať samé. Dnes deti sledujú príbehy na obrazovke. Je to jednoduchšie a vizuálne zaujímavejšie, no i pohodlnejšie a práve tie činnosti ktoré by mali motivovať dieťa k učeniu, sú týmito prostriedkami negované.

Nepodceňujte spoluprácu so školou

V prvom rade je dôležitá spolupráca pedagóga s rodinou žiaka. Dieťa môže byť napríklad v striedavej starostlivosti a jeden rodič sa zaujíma viac ako druhý, preto je nevyhnutné spojiť tieto svety minimálne kvôli dieťaťu a jeho budúcnosti.

Rodičia by sa nemali báť požiadať o pomoc, radu, spýtať sa čomu oni či žiak nerozumejú, hľadať spoločné východiská, ak nastane problém alebo sa zveriť s osobným trápením, ktoré zasahuje do študijných výsledkov. Ani učiteľ nie je vševediaci a inak pristupuje ku konfliktom, ktorých korene pozná.

Dajte dieťaťu pocítiť, že tvoríte domov spoločne

Na čo by sa nemalo zabúdať, je dať dieťaťu pocit, že je súčasťou domova, ktorý i samo tvorí. Vďaka jednoduchým domácim prácam, pomoci pri varení, pri uprataní, nadobudne nielen zodpovednosť za odvedenú činnosť, ale i užitočnosť v spoločne zdieľanom priestore. Dovoľte mu prispieť k hrejivému hniezdu domova. Nech vie, že je plnohodnotnou súčasťou vašej rodiny.

»»»»»»» Prečítajte si aj: Mali by ste sa deťom viac venovať.