Obvyklý problém s úlohami: Pomôžeš mi s tým?

„Mami, oci, pomôžeš mi?“

Ak deti požiadajú rodiča o pomoc, ich prirodzenou reakciou je poskytnúť ju. Pomáhať svojim deťom je skutočne súčasťou našej rodičovskej úlohy. Nielenže im pomôžeme, ale sami sa cítime byť užitoční.

Rovnako vo vzťahu k domácim úlohám je určitá pomoc v poriadku. Ale mala by sa obmedziť na to, že dieťaťu pomôžeme pochopiť pokyny a môžeme si precvičiť niekoľko podobných príkladov.

Potom by sme mali dieťa poslať späť na jeho „miesto pre úlohy“, aby prácu dokončilo. Tým mu vlastne povieme:

„Si schopný/schopná urobiť si svoje domáce úlohy sám/sama.“

Shutterstock

Koľko pomoci už je na škodu?

Väčšia pomoc by už mohla viesť k problémom. Niektoré deti si na pomoc príliš zvyknú. To je pochopiteľné, pretože ľudská prirodzenosť nás vedie k tomu, že ak sme konfrontovaní s nepríjemnou úlohou, hľadáme rýchlu a ľahkú cestu von.

Dieťa zvyknuté na pomoc rodičov bude presvedčivo argumentovať, že nie je možné, aby bez pomoci úlohu zvládlo. Zakaždým, keď rodičia dieťaťu pomôžu, jeho potrebu pomoci posilnia. Rovnako posilnia jeho presvedčenie, že „nie je schopné urobiť si domácu úlohu samo“.

A to je práve začarovaný kruh. Riešenie tejto dilemy spočíva v presadzovaní pravidla : Deti si domácu úlohu robia sami.

Rob si úlohy sám

Čím viac sa dieťa odmieta tomuto pravidlu podvoliť, tým viac potrebuje, aby ste na ňom trvali. Vďaka vašej vytrvalosti sa môže presvedčiť o tom, že je schopné sa učiť samo, čo je úžasné!

Niektorí rodičia však namietajú: „Ono je to tak: keď mu nepomôžeme, prepadne.“

Moja odpoveď znie: Pokiaľ si nevie úlohy urobiť samé, malo by prepadnúť.

Tie najhoršie známky vo vzdelávacom procese nie sú nutne zlé, len poukazujú na to, že niečo nie je v poriadku a malo by sa s tým čosi urobiť. Ak pomáhame dieťaťu prejsť, vlastne tento varovný signál obchádzame.

Napríklad, ak váš osemročný syn zle číta. Preto mu každý deň pomáhate, aby mal všetky úlohy správne urobené. Robíte to tak dobre, že učiteľ si problém ani nevšimne a váš syn postupuje až do štvrtej triedy.

Teraz je však problém väčší, pretože syn je v štvrtej triede, ale vie čítať tak, ako by bol v druhej. Aby ste sa niečomu takému už v začiatkoch vyhli, pomáhajte mu len trochu, ale potom trvajte na tom, aby zbytok zvládol sám. Pokiaľ to nedokáže, dohovorte si stretnutie s učiteľom.

Úryvok z knihy: Chytrá výchova autora Larry J. Koeniga – vydavateľstvo Portál